Návrat v čase. Pygmeji v Afrike nepoznajú elektrinu či tečúcu vodu

Chceli by ste vyskúšať, aké je to cestovať v čase? Stroj, ktorý by to dokázal síce ešte nevynašli, no na Zemi je stále veľa miest, kde akoby pred dávnymi rokmi zastal čas. Takým je i juh africkej Rwandy, kde v zastrčených dedinkách bývajú jej pôvodní obyvatelia. U Pygmejov na návšteve bol štáb televízie JOJ na čele s redaktorom Michalom Rybanským.

Do pygmejských dedín je to z mestečka Kibeho niekoľko hodín cesty, preto sme si zaobstarali miestny taxík. Po zhruba polhodinovom natriasaní sme zastali v osade, kde nevedia, čo je to elektrina a tečúca voda. Belochov videli mnohí po prvý raz a tak nečudo, že najviac sme zaujali najmenších – celých od prachu a v roztrhaných šatách. "Rodičia nemajú veľa času na svoje deti. Často zostávajú samé doma a sú zanedbané. Túlajú sa po vonku a nikto sa im nevenuje," vysvetľuje kuchárka v detskom centre Marthe Mukamana.

Niet divu, že najviac ich zaujímali darčeky, ktoré sme im priniesli – múka, pečivo a sladkosti. Dať si niečo pod zub totiž v tejto časti sveta rozhodne nie je samozrejmosť. "Prácu zoženiem len občas a to málo, čo zarobím nám sotva stačí na prežitie. Jedlo máme len štyrikrát do týždňa," hovorí obyvateľka pygmejskej dediny Annonciata Nyiraminami. 

Toto etnikum tvorí len jedno percento populácie v Rwande, ktorá sa na nich pozerá medzi prsty. Napriek tomu, že Pygmejovia už niekoľko desaťročí nebývajú na stromoch, podmienky, v ktorých žijú, sú ďaleko od ľudskej dôstojnosti.

Namiesto postelí rohože, ihriskom je holá zem a toaleta je väčšinou naprírodno. V takomto prostredí sa preto darí aj rôznym chorobám. Nielen s nimi sa im snažia pomôcť aj slovenskí dobrovoľníci, ktorí pre pygmejské deti postavili škôlku."Aj moja Dorocas často mávala problémy s malými červíkmi za nechtami. Odkedy však chodí do kultúrneho centra, veľa vecí sa zmenilo," priznáva matka 6-ročnej Dorocas Serafina Niyamatora. 

"Ony sú nešťastné, sú hladné a možno doma nemajú ani taký prísun lásky ako tu, keď je tu štyridsať detí a každé trošku pomojkáte, tak majú viac lásky, ako im možno doma dajú matky,“ povedala dobrovoľníčka Monika Vlhová. Do pygmejských dedín Slováci bežne nechodia, a preto mali aj domáci aspoň malý dôvod na oslavu.