Deň, ktorý predznamenal koniec vojny. Od útoku na Hirošimu uplynulo 80 rokov

HIROŠIMA / Ničivá zbraň pomohla Spojeným štátom ukončiť druhú svetovú vojnu, rozdelila však vedcov z projektu Manhattan, ktorí sa na jej tvorbe podieľali. Útoky na japonské mestá si vyžiadali desaťtisíce životov.

Hirošima, 6. august, 8:15:00 miestneho času. Lietadlo Boeing B-29 s prezývkou Enola Gay vo výške necelých desiatich kilometrov opúšťa atómová bomba uránového typu s prezývkou „Little Boy“. Bombometčík na palube bombardéra mieril presne na most Aioi na rieke Motoyasu, ktorý bol v tvare písmena T. O 8:15:53 miestneho času bomba nad mestom explodovala. Predznamenala koniec druhej svetovej vojny a začiatok moderného veku atómových bômb. Od bombardovania Hirošimy uplynulo 80. rokov.

Desaťtisíce mŕtvych

Protivzdušná obrana mesta Hirošima trojicu amerických bombardérov prilietajúcich 6. augusta nad mesto už dopredu zachytila a spustila protiletecký poplach. No nemienila kvôli trojici lietadiel do vzduchu ani posielať stíhačky a šetrila palivo. Letectvo Spojených štátov totiž nad japonské mestá posielalo v rovnakom čase bombardéry pravidelne. Aj bežní ľudia preto na poplach nereagovali a nerobili si z neho ťažkú hlavu.

Obyvateľom Hirošimy sa neopatrnosť vypomstila. Pravdepodobne by im ale nepomohlo ani utekať do krytov. Sila bomby, ktorá tesne nad mestom explodovala, totiž dosahovala dosiaľ nevídané rozmery. Takmer všetky budovy v okruhu 1,6 kilometra od epicentra výbuchu boli zrovnané so zemou. Všetko v okruhu 11 kilometrov zachvátili plamene. Zničených bolo takmer 70 percent budov v meste.

„Predišli sme ďalším obetiam“

Výbuch pripravil podľa odhadov na mieste o život približne 70 až 80-tisíc ľudí, odhaduje sa že rovnaký počet zahynul v nasledujúcich týždňoch, mesiacoch a rokoch v dôsledku zranení a choroby z ožiarenia. Následkami ožiarenia trpeli aj ďalšie generácie detí.

Spojené štáty chceli pomocou atómových bômb dosiahnuť ukončenie druhej svetovej vojny, ktorá v tom čase prebiehala už len v Tichomorí. Nacizmus v Európe bol porazený, úsilie armády USA sa sústredilo na porážku Japonského cisárstva.

V apríli 1945 sa Američania vylodili na Okinawe, ktorá bola len ďalším ostrovom na ceste k Japonsku. Vyloďovacie operácie si ale vyžiadali krutú daň na životoch amerických vojakov. Len na Okinawe ich zahynulo približne 12,5 tisíca, ďalších takmer 40-tisíc utrpelo zranenia. Dovtedy konvenčné bombardovanie a vyloďovanie sa na ďalších japonských ostrovoch by si vyžiadalo ďalšie desiatky tisíc životov amerických vojakov. To americký prezident Harry S. Truman, ktorý len krátko predtým nahradil zosnulého Franklina D. Roosevelta, nechcel dopustiť.

Prečítajte si tiež

Zomrel pilot, ktorý hodil atómovú bombu na Hirošimu

​

Spojené štáty po Postupimskej konferencii spolu s Veľkou Britániou a Sovietskym zväzom vyzvali Japonsko ku kapitulácii, k nej ale nedošlo, cisár Hirohito ju odmietol. Písal sa 2. august 1945, použitiu atómovej bomby tak už nič nestálo v ceste.

Projekt skrytý uprostred ničoho

Atómová bomba, ktorá zrovnala so zemou Hirošimu a o tri dni neskôr Nagasaki bola absolútnou novinkou. Jej prvá skúška prebehla v rámci Projektu Manhattan pod názvom Trinity Test pri meste Alamogordo v Novom Mexiku 16. júla 1945.

Vedeckej časti projektu Manhattan šéfoval fyzik Robert Oppenheimer, vojenskú časť viedol brigádny generál Leslie Groves. Projekt podliehal absolútnemu utajeniu a bol rozdelený do viacerých miest Spojených štátov, aby priveľa vedcov a aktivity na jednom mieste nevzbudzovali pozornosť. Vedcom išlo aj o čas. Vedeli totiž, že na vlastnej atómovej bombe pracujú aj v nacistickom Nemecku vedci okolo Wernera Heisenberga a v Sovietskom zväze pod vedením Igora Kurčatova.

Kľúčovému jadru vedcov ukrytých v mestečku Los Alamos v Novom Mexiku sa napokon podarilo uspieť ako prvým, test Trinity bol toho dôkazom. V rámci projektu vznikli dohromady tri atómové bomby. Prvá plutóniová rozžiarila oblohu nad Novým Mexikom práve 16. júla 1945, druhá uránová zničila Hirošimu a tretia v poradí, ktorá bola na plutóniovej báze vybuchla v Nagasaki.

Nevedeli, na čo trénujú a čo vezú

Už počas vývoja atómovej bomby musela americká armáda vyriešiť aj otázku dopravy atómovej bomby nad Japonsko. Jedinou možnou bola letecká cesta, a aj preto museli Američania dobyť čo najviac ostrovov v Tichomorí, odkiaľ by bolo možné Japonsko bombardovať.

Bývalý americký pilot Thomas Ferebee, ktorý 6. 8. 1945 zhodil na japonskú Hirošimu atómovú bombu

TASR

​

Američanom sa podarilo na konci júla 1944 obsadiť ostrov Tinian, ktorý patril pod Mariánske ostrovy. Okamžite sa začalo s výstavbou mohutného letiska, odkiaľ nad veľké japonské mestá pravidelne lietali bombardéry B-29 s nákladom konvenčných bômb. Práve z tohto ostrova odštartovali lietadlá aj k Hirošime.

Na operáciu sa piloti pripravovali už v Spojených štátoch na základni Wendover pri meste Salt Lake City v štáte Utah. 509. skupine velil skúsený letec Paul W. Tibbets, ktorý mal skúsenosti s leteckými operáciami v Európe. Ten vlastnoručne vybral 15 posádok bombardérov B-25 Superfortress, ktorí sa pod jeho velením na atómové bombardovanie pripravovali.

Spomienka na 80. výročie bombardovania Hirošimy

TASR/AP

​Samotné posádky až do poslednej chvíle nevedeli, na čo tak intenzívne trénujú. Vedeli, že sa zrejme stanú súčasťou nejakej špeciálnej misie, no o tom, že budú bombardovať japonské mestá novou zbraňou sa dozvedeli až na Mariánskych ostrovoch, kam sa presunuli. O skutočnom účele skupiny sa dozvedeli až pár hodín pred operáciou.

Jedna bomba nestačila

Výber cieľa bombardovania nebol náhodný. V každom z miest, ktoré americká armáda v rámci projektu Manhattan vybrala na bombardovanie, sa nachádzala vojenská priemyselná produkcia. Pod atómovým hríbom sa mohli ocitnúť aj Jokohama či Kókura. Práve tá unikla svojmu osudu len o vlások. V meste sa nachádzali petrochemické závody, ktoré vyrábali palivá a ďalšie produkty pre potreby japonskej armády. Mala sa preto stať cieľom číslo dva.

Keď lietadlo s atómovou bombou 9. augusta vzlietlo, jeho primárnym cieľom bola práve Kókura. Piloti mali pokyn, aby vybrané mestá bombardovali len za dobrej viditeľnosti. Kókuru tak zachránila ľahká oblačnosť, ktorá neumožnila zamerať cieľ. B-29 s prezývkou Bockscar zmenila kurz na neďaleké Nagasaki.

V meste bolo krátko predpoludním, keď sa nad ním objavila dvojica amerických lietadiel. Odhodenie bomby neprebehlo presne podľa plánu, explodovala približne tri kilometre od zamýšľaného cieľa, ktorým boli závody na spracovanie ocele a výrobu torpéd. Aj preto boli škody a obete na životoch o niečo nižšie. Aj tak ale priamo pri výbuchu prišli o život 35 až 40-tisíc ľudí, ďalšie desaťtisíce umreli v nasledujúcich mesiacoch.

V ten istý deň, len dve minúty pred polnocou, vyhlásil Japonsku vojnu Sovietsky zväz. Cisár Hirohito preto neskôr pristúpil ku kapitulácii. Ňou sa druhá svetová vojna oficiálne skončila.

Zbraň, ktorá rozdelila jej tvorcov

Atómové bombardovanie a jeho výsledok síce do značnej miery prispel k ukončeniu vojny v Tichomorí, vyvolal ale rozporuplné reakcie nielen v Spojených štátoch a ďalších svetových veľmociach, ale definitívne rozdelil aj jadro tímu vedcov projektu Manhattan, ktorí sa na vytvorení atómových bômb podieľali.

Vedec Leó Szilárd pôvodne s Albertom Einsteinom verejne podporovali vývoj atómovej bomby, o potrebe výskumu v oblasti jadrových zbraní písali vtedajšiemu prezidentovi Rooseveltovi. Po ich použití sa stal ich zarytým odporcom.

Vinu za tisíce životov niesol aj samotný otec projektu Manhattan, Robert Openheimer. Edward Teller ale na rozdiel od svojich kolegov vývoj aj použitie bomby až do svojej smrti obhajoval. Po konci vojny sa spolu s fyzikom Stanom Ulamom podieľal na vynájdení prvej vodíkovej bomby v roku 1951. Keď ju v roku 1952 otestovali, jej silu odhadli ako 2500-násobne silnejšiu oproti bombám, ktoré so zemou zrovnali mestá Hirošima a Nagasaki.

​

​