Plavčanov osud je aj vo vašich rukách

Prakticky každý deň sa verejnosť dozvie niečo nové o tom, ako ľudia Petra Plavčana rozdeľovali eurofondy na výskum. Aspoň jedna vec denne, po ktorej by každý slušný človek okamžite odstúpil. Lenže, čo by už hľadal slušný človek v pozícii nominanta SNS? Plavčan vie, že lepšie už na tom nikdy nebude. Byť najopovrhovanejším ministrom školstva je vrcholom jeho kariéry. Myšlienka, že aj jediný obyčajný deň na slobode môže mať vyššiu cenu než rok v ministerskom kresle, ho ešte nedobehla. Väčšine to dôjde až v base.

Keď Marián Janušek vyhlasoval nástenkový tender, pravdepodobne ani netušil o čo ide. Jeho podriadený, nástupca a spoluobžalovaný Igor Štefanov mohol mať lepšiu predstavu. Ale obaja v podstate len nasmerovali peniaze tak, ako im stranícka disciplína kázala. Že stoja pred súdom a hrozia im naozaj veľmi dlhé tresty, určite vnímajú ako krivdu. Veď robili len to, čo všetci. Čo sa od nich čakalo. Preto ich posadili do ich funkcií, nie pre ich výnimočné schopnosti. Tak prečo?

Všetkým okrem nich samotných je odpoveď jasná. Preto z nich urobili ministrov. Aby bolo koho zavrieť, keby raz náhodou predsa len bolo treba. Niekoho, koho nebude žiadna škoda. Nikoho, ktorý nebude mať silu strhnúť so sebou aj dôležitých ľudí. Boli to len kapustné hlavy, ktoré nakoniec môžete nasekať na kúsky a napchať do suda, nech si tam v tichosti skysnú, alebo aj zhnijú. Každému to bude jedno.

Škandál, do ktorého sa namočil Plavčan je omnoho odpornejší ako boli nástenkové kšefty. Strana, ktorá si drzo dala do názvu, že je národná, tentoraz plánovala rozpustiť medzi pochybné existencie peniaze, od ktorých budúcnosť národa závisí. Ak nechceme zostať národom robotníkov v montážnych halách, ktorí budú mať čo jesť len kým vydržia hrdlačiť za menej peňazí ako priemyselný robot, potrebujeme vedu a vzdelanie.

Celá vec dáva politický zmysel, iba ak vezmeme do úvahy, že SNS bola vždy viac šovinistická a xenofóbna ako národná. Rozdelenie peňazí na výskum by sa totiž dalo obhájiť v rámci boja proti ekonomickým migrantom. Politika národniarov kapitána Danka nás už v strednodobom horizonte môže dostať na úroveň krajín, z ktorých migranti utekajú. Alebo aj mierne pod ňu. Staneme sa pre chudobných Afričanov absolútne neatraktívnymi a nebudeme s nimi ani musieť byť solidárni. Naopak, opäť budú všetci solidárni s nami. Budeme dostávať humanitárnu pomoc, ktorá sa rozkráda omnoho ľahšie ako eurofondy. Príčetným spôsobom sa ale škandál s peniazmi na výskum vysvetliť nedá.

Vo väčšine krajín, kde sa eurofondy delia, by dnes nebolo otázkou, či môže Plavčan ostať ministrom, ale či ho budú vyšetrovať na slobode. Ani to by však nebolo jeho najväčším problémom. Omnoho viac ako hrozba trestného stíhania by ho trápila stará dobrá hanba.

Verejná hanba, to nie je ten pocit, keď si po hodine medzi ľuďmi uvedomíte, že ste si zabudli vziať nohavice. To je len pocit trápnosti. Skutočná hanba je ten pocit, keď sa vám prestali ľudia zdraviť. Všetci. Od susedov a známych až po vlastné deti. Keď vás neobslúžia v žiadnej reštaurácii. Tvária sa, že nie ste. Ani v obchode, darmo mávate plnou peňaženkou. Nikoho nezaujíma, koľko máte peňazí. Všetkým sa hnusíte a nikto sa vás nedotkne ani metrovou tyčou. To je hanba, ktorá keby vás aj nezabila, spoľahlivo vás vyženie niekam, kde vás nikto nepozná.

Slovensko ja malá krajina. Petra Plavčana tu spoľahlivo spozná každý. Mohlo by byť jedno, či zostane ministrom a či zostane na slobode. Závisí len od nás, či tu vôbec vydrží žiť. Stačilo by, keby mu každý dal dôsledne najavo, že do tejto spoločnosti nepatrí. Jemu, aj všetkým jemu podobným. Všetkým dankom, bašternákom, kaliňákom, harabinom, kočnerom, mečiarom i lexom.