Juraj Miškov: Keď vlády pomáhajú okrádať chudobných

Miznúca stredná trieda, nárast pracujúcej chudoby, nízke alebo stagnujúce mzdy, strácajúce sa pracovné miesta, rastúca príjmová nerovnosť. Nové monopoly, bankové oligopoly, silné finančné elity s rozhodujúcim vplyvom na vlády a ekonomiku. Víťazná vlna nebezpečných populistov s xenofóbnou, anti-imigrantskou a protidemokratickou agendou. Znie vám to povedome?

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Juraj Miškov, predseda strany SKOK! a bývalý minister hospodárstva.

Niekedy v roku 2011 som absolvoval náročný týždeň na cestách po nemeckých investoroch, ktorých som lákal investovať na Slovensko. Jeden z nich, významná svetová spoločnosť, mala v pláne postaviť fabriku na výrobu úplne nového typu katalyzátora, ktorý spoločnosť vyvinula. Vysokopostavený manažér investora mi zároveň prezradil, že sa im podarilo “zariadiť”, aby ich typ katalyzátora bol najneskôr do troch rokov povinne predpísaný európskou smernicou do všetkých nových automobilov vyrobených v EÚ. Korporátny biznismodel garantovaný legislatívou.

Už pred viac ako dvesto rokmi opísal senátor John Taylor vo svojom “Skúmaní princípov a politík vlády Spojených štátov amerických” nasledovný poznatok: “Existujú dva spôsoby ako napadnúť súkromné vlastníctvo. Prvý spôsob je, keď chudobní olúpia bohatých. Rýchlo a násilne. A tým druhým je, keď bohatí okradnú chudobných. Pomaly a legálne.”

Miznúca stredná trieda, nárast pracujúcej chudoby, nízke alebo stagnujúce mzdy, strácajúce sa pracovné miesta, rastúca príjmová nerovnosť. Nové monopoly, bankové oligopoly, silné finančné elity s rozhodujúcim vplyvom na vlády a ekonomiku. Víťazná vlna nebezpečných populistov s xenofóbnou, anti-imigrantskou a protidemokratickou agendou. Znie vám to povedome? Taký je náš svet v roku 2017.

Možno je to paradox, ale najväčšia výzva budúcnosti sa netýka ani technológie, ani ekonomiky. Je to výzva pre záchranu samotnej demokracie a základov, na ktorých vznikla. Kritická spoločenská debata sa už nebude odohrávať v rovine “veľkosti štátu či vlády”, ktorá bola roky základným ideologickým sporom deliacim ľavicu a pravicu. A zároveň dymovou clonou, ktorá zastierala oveľa dôležitejšiu a najpodstatnejšiu otázku: komu vlády slúžia a za akým účelom? Rozhodnutie tak nebude spočívať vo falošnej dileme slobodný trh verzus vláda, ale vo výbere medzi vládou všeobecne zdieľanej prosperity alebo vládou, ktorá slúži iba najbohatším. Korporáciam, bankám, elitám.

Zdá sa, že jediným rozumným a udržateľným riešením pre budúcnosť však nebude redistribúcia zhora nadol (napríklad v podobe zavedenia drakonických daní bohatým, či iných foriem zdaňovania bohatstva ), ale zastavenie patologickej pre-distribúcie ekonomických ziskov zdola nahor – od spodných 90% k horným 10%. Pretože tá vytvára v liberálnej demokracii politiku mnohých (nielen príjmových) nerovností na celom svete.

Vyrovnávajúca sila musí preto prísť v podobe nového nastavenia politicko-ekonomických pravidiel. Takých, ktoré napríklad nastavia spoločensky a sociálne prospešnejšie normy intelektuálneho vlastníctva (predovšetkým v oblasti patentového práva), zabránia vzniku nových technologických monopolov (Google, Facebook, Amazon, Uber..), zamedzia zneužívaniu dominantného postavenia firiem v obchodných vzťahoch, neumožnia korporáciam a bankám zneužívať bankrot na okrádanie veriteľov (a občanov) a zabezpečia spravodlivosť a rovnosť šancí pri vymáhaní práv pre každého nerozdieľne.

Budúcnosť liberálnej demokracie závisí aj od schopnosti férovejšieho zdieľania výsledkov ekonomického progresu medzi všetky sociálne vrstvy spoločnosti. Ak má (liberálna demokracia) prežiť, musí tu byť pre všetkých, nielen pre vyvolených.