Muž, ktorému nedokázali Kuciakovu vraždu

BRATISLAVA / To hrozné klišé nijak nepomôže pozostalým Jána a Martiny, ktorým oslobodenie Mariana Kočnera nemôže pripadať ako spravodlivosť, no aj Al Capone šiel sedieť za dane. Marian Kočner už dostal 19 rokov za kauzu zmeniek a stíhajú ho aj za ďalšie zločiny. Že ho prvostupňový súd pre nedostatok dôkazov spod obžaloby úkladnej vraždy oslobodil, je frustrujúce, no nie celkom neočakávané.

Niekedy prosto ani pri maximálnom úsilí nedokážete zhromaždiť dostatok dôkazov. Presne viete, čo sa stalo, ako sa to stalo aj kto to urobil. Viete, ale neviete dokázať. Málokto tomu rozumie lepšie, ako práve novinári, ktorí o mnohých zločinoch nikdy nenapísali, lebo im chýbali dôkazy. Nad pravdou sa môžu škriepiť diskutéri na sociálnych sieťach, no médiá i súdy pracujú s faktami.

Logika veci sa zdá byť krištáľovo čistou – vykonávatelia, ktorých odsúdili za úkladnú vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, nezabíjali len tak, z náhleho popudu. Niekto si ich objednal. Sprostredkovateľ ukazuje prstom na Alenu Zsuzsovú, ktorej vzťah k Marianovi Kočnerovi je dnes notoricky známy. Akýkoľvek iný možný objednávateľ s motívom je dnes úplne neznámy. Autor týchto riadkov bude vždy veriť v Kočnerovu vinu, lenže autor týchto riadkov nie je objektívny. Je jedným zo základov nášho právneho systému, že radšej necháme bežať desať vinníkov, než by sme potrestali jediného nevinného. V opačnom prípade by totiž nikto nemal istotu, že ho nepošlú na dlhé roky za mreže len preto, lebo sa znepáčil dostatočnému počtu ľudí, ktorí si o ňom niečo pomysleli. To by ste pokojne mohli byť aj vy, kedykoľvek a z akýchkoľvek dôvodov.

Ten istý princíp, ktorý zbavuje viny jednu z najnenávidenejších postavičiek slovenského verejného života, chráni pred nespravodlivosťou každého jedného z nás. Keby tento princíp neplatil, spravodlivosť by sa zmenila na obyčajný lynč.

Sudcovia, ktorí mali odvahu vyniesť takýto extrémne nepopulárny rozsudok, si zasluhujú úctu. Nežijeme v ideálnom svete a práve z Kočnerovho telefónu sme sa veľa dozvedeli o tom, ako naša justícia prehnila od strechy až po základy. No hoci to znie paradoxne, práve ten zahnívajúci systém by mal tendenciu Kočnera radšej odsúdiť na doživotie, cynicky a pragmaticky. Ľuďom by sa to páčilo a nech sa s tým vysporiada vyšší súd, ku ktorému sa odsúdený nepochybne odvolá. Je to vcelku štandardný prístup menej zdatných trestných sudcov, ktorí si so svojou robotou hlavu priveľmi nelámu.

Keby ho odsúdili pochybným a spochybniteľným spôsobom, v dlhodobom horizonte by napokon vyhral Kočner. Spomeňme si na jeho politické ambície. Keby nezavraždili Jána a Martinu, možno by dnes nesedel na lavici obžalovaných, ale v národnej rade, po boku svojho kamaráta Borisa Kollára. Tento typ ľudí sa dokáže presadiť v politike len vtedy, keď fatálne zlyhajú inštitúcie a ľudia v ne definitívne stratia dôveru. Sudcovia, ktorí nerozhodovali v súlade s právom, to bol práve Kočnerov svet, v ktorom sníval svoj sen o vlastnej veľkosti. Ten je definitívne v ťahu a horší trest preňho vlastne neexistuje.

Predstavte si, že by dnes pustili Kočnera na slobodu. Kto by s ním šiel na kávu? Kto by sa uňho zastavil a oslávil s ním víťazstvo? Kto by ho pozval na svoju oslavu a kto by s ním chcel urobiť obchod? Kto by mu bol ochotný pomôcť? Pravdepodobne by mal problém "vybaviť" aj pokutu za nesprávne parkovanie alebo kúpiť mixér na splátky. Stále môže bojovať o svoju slobodu, to je jednoducho jeho právo, ale o moc už prišiel. Aj v najlepšom prípade zostane pre verejnosť mužom, ktorému nedokázali Kuciakovu vraždu.