Chlapec z povstania - hraný dokument Veroniky Homolovej Tóthovej o Vladimírovi Strmeňovi
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
BANSKÁ BYSTRICA / Vladimír Strmeň je jedným z posledných žijúcich účastníkov Slovenského národného povstania. Pred niekoľkými dňami oslávil 98. narodeniny. Našej kolegyni Veronike Homolovej Tóthovej porozprával nielen o účasti v bojoch, ale aj o svojom neľahkom detstve či láskle k hudbe. Hraný dokument, ktorý vznikal niekoľko rokov, má tak príznančný názov - Chlapec z povstania - Medzi vojnou a hudbou.
"Ja som ho roky stretávala na tých pietnych spomienkach, na spomienkach za jeho spolubojovníkov a vždy som si hovorila, že predsa o ňom musí existovať nejaký dokumentárny film. A potom som zistila, že neexistuje," vraví autorka a režisérka Veronika Homolová Tóthová.
Rozhodla sa, že o človeku, ktorého ľudia vnímajú ako legendu Slovenského národného povstania, určite stojí za to urobiť film.
Nie však iba o účasti Vladimíra Strmeňa v SNP, ale aj o neľahkom rozlúčení sa s mamou i o prvom stretnutí s hudobným nástrojom.
"Bolo mi sedem rokov, keď ma dala do sirotinca. To staré harmónium som trápil. Mal som veľkú radosť, že mi to hralo," spomína pán Strmeň sa svoje hudobné začiatky.
"My sme s ním nakrúcali asi dva, možno dva a pol roka, keď nás prvýkrát pozval hore k sebe, lebo on má ten dom prispôsobený tak, že ťažšie chodí samozrejme a všetko má ako keby dole na prízemí. Ale tú svoju pracovňu, kde má tých niekoľko tisíc piesní zaznamenaných, tie svoje milované nástroje a fotografie svojich milovaných najbližších s tými čiernymi stuhami, tie má na poschodí," vysvetľuje Veronika.
Príbeh priameho účastníka Slovenského národného povstania je hraným dokumentom a jeho dokončenie trvalo 5 rokov. Tak Veronika, ako aj kameraman Stano Gužák priznávajú nesmiernu úctu k človeku, ktorý napriek ťažkému osudu nestratil životný nadhľad a humor.
"Keď sme boli u neho druhýkrát, tak sa strhla taká veľká prietrž mračien a jemu zatopilo to prízemie. My sme mu pomáhali tú vodu vlastne dostať von a jemu sa to strašne rátalo. Aj vtedy, keď ho zatopilo, mohol sa hnevať na to počasie, mohol byť namrzený. Nie, on to bral tak: prší, prší," spomína Veronika Homolová Tóthová.
Hraný dokument o jednom z posledných pamätníkov Slovenského národného povstania. Nie iba o spomienkach, ale aj o mnohých životných pravdách.
"Pre mňa ten film má takú hlavnú myšlienku a tou je, že nie je dôležité, čo sa ti v živote stane, ale ako sa k tomu postavíš," hovorí Veronika Homolová Tóthová.