Mama sa ho v siedmich rokoch musela vzdať. O deväť rokov už Vladimír Strmeň bojoval o život

Vladimíra Strmeňa dnes mnohí poznajú ako usmiateho veterána, ktorý sa rád stretával s ľuďmi, rozprával mladým o vojne a roky brával do rúk akordeón. Za úsmevom jedného z posledných žijúcich priamych účastníkov SNP sa však ukrýva príbeh dieťaťa, ktoré veľmi skoro zistilo, aký krutý dokáže byť život. Autorka dokumentu Veronika Homolová Tóthová ho nakrúcala päť rokov. Postupne pochopila, že najväčšia trauma jeho života sa nezačala až na bojisku. Začala sa oveľa skôr.

+16 fotiek

Chlapec z povstania: Medzi hudbou a vojnou

​

Keď mal sedem rokov, mama sa ho musela vzdať

Strmeň mal iba tri roky, keď mu zomrel otec. Rodina sa následne dostala do mimoriadne ťažkej finančnej situácie. Jeho mama nemala stabilnú prácu. Vyrábala čipky, ktoré predávala, a počas leta sadila stromčeky. Peňazí však bolo tak málo, že postupne prestávala zvládať uživiť svojho jediného syna. Vydržala ešte niekoľko rokov.

Keď mal Vladko sedem, musela urobiť rozhodnutie, ktoré si v sebe niesol celý život. Dala ho do sirotinca. „On to síce racionálne chápe a aj vždy hovorí, že sa na ňu nehnevá,“ opisuje Homolová Tóthová. Vnútri však podľa nej zostal malý chlapec, ktorý nemohol prežiť šťastné detstvo so svojou mamou.

„V siedmich rokoch ma dala do sirotinca“

Silu tejto rany si dokumentaristka uvedomila po rokoch spoločného nakrúcania. Strmeňa sa raz opýtala na zdanlivo jednoduchú otázku. Chcela, aby jej povedal jednu peknú spomienku na svoju mamu. Vladimír Strmeň sa zamyslel. „V siedmich rokoch ma dala do sirotinca,“ odpovedal. „A to nie je pekná spomienka,“ dodala Homolová Tóthová.

Aj samotný príchod do sirotinca ukazuje, v akej biede vtedy rodina žila. Aby ho vôbec prijali, musel mať vlastné topánky a vlastný hrnček. Topánky však boli približne o štyri čísla väčšie, a teda prakticky nepoužiteľné. Obraz malého chlapca prichádzajúceho s mamou, uzlíčkom a hrnčekom sa dostal aj do dokumentu.

Vladimír Strmeň sa v siedmich rokoch dostal do sirotinca

Stanislav Gužák

​

Sirotinec mu vzal domov. Dal mu však hudbu

Práve na jednom z najbolestivejších miest svojho života našiel Strmeň niečo, čo ho malo sprevádzať ďalšie desaťročia. Hudbu. V sirotinci stretol rehoľnú sestru, ktorá bola študovanou hudobníčkou. Naučila ho čítať noty a hrať na harmóniu. Strmeň neskôr dokonca hovoril, že za pobyt v sirotinci je svojím spôsobom vďačný – bez neho by možno hudbu nikdy nespoznal tak dôverne.

Hudba sa preňho stala oveľa viac než koníčkom. „On má rád život, má rád ľudí a veľmi mu v tom pomohla práve tá hudba,“ hovorí autorka dokumentu. Práve kontrast medzi tým, čo Strmeň prežil, a človekom, akým zostal, ju počas piatich rokov nakrúcania mimoriadne zasiahol. Napriek všetkému podľa nej nezatrpkol ani nestratil dôveru v ľudí.

Mal iba 16 rokov, keď namiesto mladosti prišla vojna

Potom prišiel rok 1944. Vladimír Strmeň mal iba 16 rokov, keď sa zapojil do Slovenského národného povstania. Vek, v ktorom dnešní tínedžeri riešia školu, kamarátov či prvé lásky, prežil so zbraňou a vedomím, že ďalší deň nemusí prísť. Videl zomierať ľudí, prišiel o priateľov a sám utrpel zranenie.

Autorka dokumentu pritom upozorňuje, že skutočne precítiť skúsenosť ľudí, ktorí prešli vojnou, dokáže len ten, kto niečo podobné zažil. Pamätníci jej počas rokov nakrúcania opakovane hovorili prakticky rovnakú vec: urobme všetko pre to, aby sme vojnu nemuseli zažiť znova. Po vypuknutí vojny na Ukrajine podľa Homolovej Tóthovej ich slová získali úplne inú váhu.

Chlapec z Povstania - Vladimír Strmeň

reprofoto: Chlapec z Povstania

​

Päť rokov pred kamerou, aby ukázal aj to najbolestivejšie

Dokument nevznikol počas niekoľkých rozhovorov. Homolová Tóthová so Strmeňom nakrúcala päť rokov. Spočiatku rozprával najmä príbehy zo SNP, ktoré poznali aj ľudia zo škôl či pietnych podujatí. Postupne sa však pred kamerou začal objavovať iný Vladimír Strmeň. Nie iba vojak. Malý Vladko. Šestnásťročný chlapec. Dospelý muž. Človek so svojimi traumami, radosťami aj spôsobom, akým sa s tým všetkým naučil žiť. Práve preto sa tvorcovia rozhodli nepoužiť komentár ani historika. Príbeh nechali rozprávať samotného Strmeňa.

„Mohlo by sa to týkať aj jeho“

Pre Homolovú Tóthovú má Strmeňov príbeh mimoriadny význam práve pre mladú generáciu. Učebnica môže vysvetliť dátumy, mená a vojenské operácie. Výpoveď šestnásťročného chlapca však dokáže ukázať, že za veľkými dejinami boli skutoční ľudia – a že človek si nemôže byť istý, že sa ho veľké udalosti nikdy osobne nedotknú. „Ten boj o tú slobodu a demokraciu je oveľa výhodnejšie viesť vtedy, keď ti za to nič nehrozí, ako vtedy, keď už musíš skočiť do toho zákopu a držať tú zbraň,“ hovorí dokumentaristka.

Na otázku, či máme ako spoločnosť krátku historickú pamäť, odpovedala bez zaváhania: „Veľmi.“

Dokument Chlapec z Povstania – Medzi hudbou a vojnou tak nie je iba spomienkou na vojaka SNP. Je príbehom chlapca, ktorý prišiel o otca, potom o domov, v šestnástich rokoch o bezstarostnú mladosť – a napriek tomu si dokázal zachovať lásku k životu, hudbe a ľuďom.

Sledujte dokument Chlapec z Povstania – Medzi hudbou a vojnou v sobotu 29. augusta o 20.10 h na JOJ 24. 

​