„Začnite s vysťahovaním.“ Pred 82 rokmi sa začalo Slovenské národné povstanie

Zdielať na

29.8.2026 Slovensko - aktuality

„Začnite s vysťahovaním.“ Pred 82 rokmi sa začalo Slovenské národné povstanie

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

SLOVENSKO / Slová, ktoré sa zapísali do slovenskej histórie - „Začnite s vysťahovaním.“ Bol vtedy večer, 29. augusta 1944, kedy toto strategické heslo vyhlásil pred slovenskými vojakmi podplukovník Ján Golian. Išlo o rozkaz postaviť sa na ozbrojený odpor proti nemeckým okupačným jednotkám. Ten však nevznikol zo dňa na deň. Predchádzali mu mesiace tajných príprav, rokovaní a ďalších dôležitých akcií. Keď napokon Slovenské národné povstanie vypuklo, stalo sa tak skôr a mohutnejšie, než jeho organizátori plánovali.

Archívna reportáž

Od vypuknutia Slovenského národného povstania dnes uplynulo 82 rokov. Ozbrojený odpor, ktorého centrom sa stala Banská Bystrica, spojil časť slovenskej armády, demokratický aj komunistický odboj, partizánske skupiny, ale aj civilistov.

Počas najväčšieho vzrastu mala povstalecká armáda približne 60-tisíc príslušníkov.

Najväčší organizovaný vojenský odpor na povstaleckom území trval necelé dva mesiace. Ani obsadením Banskej Bystrice 27. októbra 1944 sa však úplne neskončil. Jeho časť pokračovala v horách až do oslobodenia Slovenska.

[multi] Slovenské národné povstanie. Dôležitý moment našej histórie, za ktorým sa ukrýva mnoho osudov a príbehov 1127

+22 fotiek

Slovenské národné povstanie

Mesiace príprav

Korene SNP siahajú minimálne do roku 1943. Slovenská republika na čele s prezidentom Jozefom Tisom bola spojencom nacistického Nemecka. Slovenská armáda sa v septembri 1939 zúčastnila útoku na Poľsko a od roku 1941 bojovala po boku Nemecka proti Sovietskemu zväzu. Slovensko vyhlásilo vojnu aj Spojeným štátom a Veľkej Británii. Súčasne však v krajine pôsobili viaceré ilegálne protirežimové a protifašistické skupiny.

Významný posun nastal koncom roka 1943. Predstavitelia občiansko-demokratického a komunistického odboja dospeli k dohode o spoločnom postupe. Výsledkom bola takzvaná Vianočná dohoda, na ktorej základe vznikla ilegálna Slovenská národná rada. Jedným z jej hlavných cieľov bola príprava celonárodného vystúpenia proti režimu a nacistickému Nemecku.

Samotný politický odpor však nestačil. Ak malo dôjsť k ozbrojenému povstaniu, bolo potrebné získať armádu. Koncom marca 1944 dostal podplukovník generálneho štábu Ján Golian, ktorý pôsobil na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici, z československého ministerstva národnej obrany v Londýne pokyn pripravovať vojenské vystúpenie. Následne začal spolupracovať aj so Slovenskou národnou radou.

Ján Golian

Vojenský historický ústav

Okolo Goliana vzniklo ilegálne Vojenské ústredie. Medzi jeho spolupracovníkov patrili napríklad Mikuláš Ferjenčík, Július Nosko, Anton Cyprich, Jozef Marko či Milan Polák. Od jari 1944 budovali tajnú sieť v armádnych posádkach a pripravovali presuny zbraní, munície, potravín, liekov i ďalšieho materiálu na stredné Slovensko. Ťažisko povstania sa malo nachádzať v priestore Zvolen – Banská Bystrica – Brezno.

Prípravy sa odohrávali v prísnom utajení. Významnú úlohu zohralo aj hospodárske zabezpečenie. Guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, ktorý spolupracoval s odbojom, zabezpečil presun približne troch miliárd korún z Bratislavy do Banskej Bystrice. Na strednom Slovensku sa sústreďovali aj pohonné látky a ďalšie zásoby, ktoré sa neskôr dostali do rúk povstalcov.

Existovali dva scenáre

Vojenské ústredie neplánovalo, že povstanie vypukne práve 29. augusta. Prvý a výhodnejší variant počítal s tým, že ozbrojené vystúpenie bude koordinované s postupom Červenej armády. Mimoriadne dôležitá úloha pripadla dvom východoslovenským divíziám. Tie mali pomôcť otvoriť karpatské priesmyky a umožniť sovietskym jednotkám preniknúť na Slovensko.

Druhý, núdzový variant počítal s tým, že povstanie bude musieť vypuknúť skôr – v prípade, ak sa nacistické Nemecko rozhodne obsadiť Slovensko ešte pred dokončením príprav. Napokon sa uskutočnil práve tento podstatne nevýhodnejší scenár.

Kľúčovým problémom bolo, že do konca augusta sa nepodarilo zabezpečiť potrebnú koordináciu so sovietskym vojenským velením. Delegácia Slovenskej národnej rady a Vojenského ústredia odletela do Sovietskeho zväzu 4. augusta 1944, no dohoda potrebná na realizáciu pôvodného vojenského plánu pred vypuknutím povstania nevznikla.

Ministerstvo obrany SR

Situácia sa v auguste vymkla spod kontroly

Kým vojenskí organizátori potrebovali čas, situácia v slovenských horách sa rýchlo menila.

V lete 1944 prudko zosilnelo partizánske hnutie. Zo Sovietskeho zväzu boli na Slovensko vysadzované organizátorské skupiny a k partizánom sa pridávali domáci odporcovia režimu, utečenci aj bývalí vojaci. Koncom augusta sa v horách nachádzali už tisíce partizánov.

Ich činnosť mala pre odboj veľký význam, zároveň však časť akcií komplikovala plán Vojenského ústredia. Múzeum SNP upozorňuje aj na násilie páchané ešte pred vypuknutím Povstania. V Sklabini partizáni popravili najmenej sto príslušníkov nemeckej menšiny. V Martine zase vojaci pri pokuse o odzbrojenie postrieľali zadržanú skupinu nemeckých vojakov, diplomatov a civilistov vedenú podplukovníkom Walterom Ottom.

Partizáni zároveň obsadzovali obce a mestá. V posledných augustových dňoch ovládli napríklad Ružomberok a Liptovský Mikuláš a podnikali ďalšie akcie, ktoré neboli koordinované s vojenským vedením Povstania. Golian sa ešte krátko pred jeho vypuknutím snažil partizánskych veliteľov presvedčiť, aby s rozsiahlejšími akciami počkali.

Ministerstvo obrany SR

Nemecké vedenie však čoraz viac pochybovalo, že slovenská vláda dokáže situáciu udržať pod kontrolou. Prezident Jozef Tiso 28. augusta súhlasil s príchodom nemeckých vojsk, ktoré mali oficiálne pomôcť potlačiť partizánske hnutie. Tým sa spustil sled udalostí, ktorý už organizátori Povstania nedokázali zastaviť.

Nemci prekračujú hranice

Prvé nemecké okupačné jednotky začali 29. augusta v dopoludňajších hodinách prenikať na Slovensko z územia Protektorátu Čechy a Morava. Jedným z ich hlavných cieľov bolo ovládnutie strategickej železničnej trate Bohumín – Košice. Ďalšie jednotky prichádzali z okupovaného Poľska a neskôr aj z Maďarska.

K prvému otvorenému ozbrojenému odporu pritom došlo ešte pred oficiálnym rozkazom na začatie Povstania.

Vojaci žilinskej posádky pod vedením majora Jozefa Dobrovodského spozorovali ráno presun nemeckých jednotiek smerom od Púchova. Dobrovodský začal organizovať obranu a mobilizovať záložníkov. Jeho jednotky sa postavili Nemcom na prístupových komunikáciách k Žiline. Prvé boje sa začali už v predpoludňajších hodinách 29. augusta.

Informácie prichádzajúce do Banskej Bystrice boli čoraz jednoznačnejšie. Popoludní Vojenské ústredie nariadilo najvyššiu pohotovosť. Minister národnej obrany Ferdinand Čatloš následne v rozhlase oznámil, že na Slovensko prichádzajú jednotky nemeckej armády. Ich prítomnosť prezentoval ako pomoc proti partizánom. Pre Jána Goliana to bol rozhodujúci moment.

„Začnite s vysťahovaním“

Večer 29. augusta vydal Golian vojenským posádkam šifrované heslo: „Začnite s vysťahovaním.“

Nebola to výzva na evakuáciu obyvateľstva, ale vopred dohodnutá veta, ktorá predstavovala rozkaz začať ozbrojený odpor proti nemeckým jednotkám.

Rozkaz mal platiť od 20. hodiny. Slovenské národné povstanie sa tým z regionálnych odbojových akcií zmenilo na organizované vojenské vystúpenie. Nie všetky posádky však reagovali podľa plánov.

Veliteľstvo okupačných nemeckých vojsk pripravuje generálny útok, október 1944

TASR

Najväčšia rana prišla na východe Slovenska. Východoslovenská armáda, ktorá mala v pôvodnom pláne Povstania kľúčové postavenie, sa nestihla organizovane zapojiť do bojov. Nemecké jednotky začali jej útvary odzbrojovať. Časť vojakov unikla a neskôr sa k povstalcom pridala, rozhodujúca vojenská sila a značné množstvo výzbroje však boli pre povstanie stratené.

Podobná situácia nastala na časti západného Slovenska. Niektorí velitelia váhali, ďalší rozkaz nedokázali uskutočniť a množstvo vojakov zostalo po rozpade svojich útvarov bez velenia. povstanie sa tak sústredilo predovšetkým na strednom Slovensku.

Z Banskej Bystrice sa stalo centrum slobodného územia

Už nasledujúci deň začalo byť jasné, že centrom povstania bude Banská Bystrica. 30. augusta po 11. hodine sa stadial prvýkrát ozval Slobodný slovenský vysielač. Obyvateľom oznamoval ozbrojený odpor a v ďalších týždňoch sa stal zároveň významným informačným a organizačným nástrojom povstaleckého vedenia. Vysielal prakticky až do pádu Banskej Bystrice.

Dňa 1. septembra 1944 sa v Banskej Bystrici ustanovila Slovenská národná rada ako najvyšší politický orgán na povstaleckom území. Prevzala zákonodarnú aj výkonnú moc a na výkon vládnych funkcií vytvorila Zbor povereníkov.

Politickým cieľom odboja bolo ukončenie existencie autoritatívneho ľudáckeho režimu a obnovenie Československej republiky pri novom usporiadaní vzťahov Čechov a Slovákov. SNR zároveň uznávala československú exilovú vládu ako medzinárodného predstaviteľa odboja.

Povstalecké územie sa v prvých dňoch rozprestieralo približne na 20-tisíc štvorcových kilometroch a žilo na ňom asi 1,7 milióna obyvateľov. Jeho jadrom bolo stredné Slovensko.

Ministerstvo obrany SR

Predpokladaný počet vojakov sa zoštvornásobil

Na začiatku malo vojenské velenie k dispozícii približne 18-tisíc vojakov a dôstojníkov. Dňa 5. septembra sa však uskutočnila prvá mobilizácia, po ktorej sa počet príslušníkov povstaleckej armády zvýšil približne na 47-tisíc. Druhá mobilizácia bola vyhlásená 26. septembra a po nástupe ďalších nováčikov v októbri dosiahla armáda približne 60-tisíc príslušníkov.

Po jej boku na povstaleckom území bojovalo približne 12-tisíc partizánov, ďalších asi 5 500 pôsobilo za líniami nemeckých jednotiek. Povstalecké ozbrojené sily tak počas druhého mesiaca bojov dosiahli spolu približne 77 500 ľudí. V partizánskych jednotkách bojovali okrem Slovákov aj príslušníci desiatok ďalších národností.

Počet však neznamenal rovnakú bojovú silu. Mnohým mobilizovaným chýbala vhodná výstroj a výzbroj.

Povstalci mali približne 120 tankov, ale iba 43 z nich bolo pojazdných. Nemecká strana mala približne 90 tankov a 40 samohybných diel. Povstalecké delostrelectvo bolo početné, ale technicky zaostávalo.

V železničných dielňach vo Zvolene vznikli tiež tri improvizované pancierové vlaky – Štefánik, Hurban a Masaryk. Nasadzovali ich na viacerých úsekoch povstaleckého frontu a stali sa jedným zo symbolov vojenskej improvizácie počas SNP.

Ministerstvo obrany SR

Strečno, Telgárt aj boje o Turiec

Prvé dni boli pre povstanie kritické. Po bojoch pri Žiline sa povstalecké jednotky stiahli do Strečnianskej tiesňavy, kde sa pokúsili zastaviť nemecký postup smerom na Martin a ďalej do centra povstaleckého územia. Boje pri Strečne sa stali jednými z najvýznamnejších stretov úvodnej fázy SNP.

Nemecký postup však pokračoval aj z ďalších smerov. Vojenský priebeh Povstania možno rozdeliť na tri hlavné obdobia. Prvá fáza trvala približne do 9. septembra. Povstalci počas nej prišli o značnú časť zásob a stratili Spiš i Liptov. Ťažké ústupové boje prebiehali tiež na Hornej Nitre.

Od 10. septembra do 18. októbra sa situáciu podarilo čiastočne stabilizovať. Povstalecká armáda bola reorganizovaná a obrana začala byť koordinovanejšia.

K významným bojom patrili strety pri Telgárte, obrana výšiny Ostrô, boje pri Dolnej a Hornej Štubni či v priestore Čremošného. Ani tieto úspechy však nedokázali zastaviť postup nemeckých jednotiek. V septembri povstalci stratili Hornú Nitru aj Turiec.

Pomoc prišla aj zo Sovietskeho zväzu

Povstalecké velenie od začiatku očakávalo pomoc zo zahraničia. Dňa 8. septembra 1944 sa začala Karpatsko-duklianska operácia. Vojská sovietskej 38. armády a 1. československého armádneho zboru sa pokúšali preraziť cez Karpaty na Slovensko. Jedným z cieľov operácie bolo poskytnúť pomoc Povstaniu.

Postup bol však oveľa pomalší, než sa predpokladalo. Nemecká obrana v horskom teréne bola mimoriadne silná a boje priniesli obrovské straty. Jednotky 1. československého armádneho zboru prekročili v priestore Duklianskeho priesmyku hranicu až 6. októbra.

Pomoc však prichádzala aj vzduchom. 17. septembra začal na povstaleckom území pôsobiť 1. československý samostatný stíhací letecký pluk, presunutý zo Sovietskeho zväzu. Jeho lietadlá operovali najskôr zo Zolnej a neskôr z Troch Dubov.

Ďalšou významnou posilou bola 2. československá samostatná paradesantná brigáda. Jej presun na Slovensko sa začal leteckým mostom v noci z 25. na 26. septembra. Na povstalecké územie sa tak dostali ďalší vycvičení vojaci aj materiál.

Letisko Tri Duby pri Zvolene sa počas Povstania stalo kľúčovým spojením so zahraničím. Pristávali tam transportné lietadlá so zbraňami, muníciou a ľuďmi a z územia zároveň odvážali ranených či zahraničných príslušníkov.

noviny.sk

Goliana vystriedal Viest

Ján Golian viedol povstalecké vojská od ich vzniku. Začiatkom októbra však na Slovensko dorazil dôstojník, s ktorým povstalecké plány počítali ako s vrchným veliteľom už skôr.

7. októbra 1944 priletel na povstalecké územie z Londýna generál Rudolf Viest a prevzal velenie. Golian sa stal jeho zástupcom. Situácia na bojisku bola už v tom čase čoraz vážnejšia.

Nemecké jednotky postupne sťahovali slučku okolo povstaleckého územia. Povstalcom dochádzala munícia a materiál, obranné úseky sa skracovali a Banská Bystrica sa približovala k frontovej línii.

Kľúčový útok

Posledná fáza SNP sa začala 18. októbra 1944, keď nemecké vojská spustili generálnu ofenzívu. Zmena politickej situácie v Maďarsku umožnila Nemcom zaútočiť aj z juhu, ktorý bol dovtedy jedným z menej ohrozených smerov. Povstalecké územie sa ocitlo pod tlakom prakticky zo všetkých strán. Rozhodujúca fáza trvala už iba niekoľko dní.

Postupne padali ďalšie mestá a obranné pozície. 25. októbra Nemci obsadili Brezno, 26. októbra Zvolen a začala sa evakuácia centra Povstania. O deň neskôr sa nemecké jednotky dostali do Banskej Bystrice. 27. októbra 1944 bola Banská Bystrica obsadená. Organizovaná obrana súvislého povstaleckého územia sa tým prakticky skončila.

noviny.sk

Armáda ustúpila do hôr

Generál Viest nariadil ústup z Banskej Bystrice smerom na Donovaly. Keď bolo zrejmé, že otvorený frontový boj už nemožno udržať, povstalecká armáda prestala fungovať ako organizovaný celok a jej príslušníci dostali možnosť pokračovať v boji.

Prechod tisícov vojakov do hôr však prebiehal v chaose a v mimoriadne zlých podmienkach. Mnohí nemali oblečenie ani vybavenie na dlhodobý pobyt v horách. Časť jednotiek sa rozpadla, množstvo vojakov Nemci zajali a ďalší sa vrátili domov.

Niektoré útvary sa však dokázali reorganizovať a pokračovali v odpore. Partizánska vojna preto po páde Banskej Bystrice neskončila a na viacerých miestach pokračovala počas zimy 1944/1945 až do príchodu frontu.

Dramatický osud čakal aj dvoch hlavných povstaleckých veliteľov.

Ján Golian a Rudolf Viest boli 3. novembra 1944 zajatí v Pohronskom Bukovci. Nasledovali výsluchy a transport cez Bratislavu do Nemecka. Presné okolnosti ich smrti nie sú dodnes s úplnou istotou známe. Podľa Múzea SNP boli pravdepodobne popravení v koncentračnom tábore Flossenbürg v roku 1945.

sk.wikipedia.org

Po vojenskej porážke prišiel teror

Obsadením povstaleckého územia sa začala ďalšia tragická kapitola.

Nemecké bezpečnostné jednotky rozbehli rozsiahle pátranie po účastníkoch Povstania, partizánoch, ľuďoch, ktorí im pomáhali, a po rasovo prenasledovaných osobách. Na represiách sa podieľali aj domáce zložky spolupracujúce s okupačným aparátom.

Represáliám padli za obeť tisíce ľudí a desiatky obcí a osád boli vypálené. Povojnová evidencia uvádza 5 304 zavraždených ľudí nájdených v 211 masových hroboch. Medzi najznámejšie miesta masových vrážd patria Kremnička a Nemecká.

Teror pokračoval aj v roku 1945. Nacistické a protipartizánske jednotky vraždili civilistov a vypaľovali obce, ktoré podozrievali z pomoci partizánom.

Vojenská porážka SNP tak neznamenala koniec násilia ani koniec odporu.

Povstanie vojensky prehralo, kapituláciou sa však neskončilo

Slovenské národné povstanie nedosiahlo svoj pôvodný vojenský cieľ. Nepodarilo sa spojiť pripravené vystúpenie slovenskej armády s rýchlym príchodom sovietskych vojsk, východoslovenské divízie boli vyradené už na začiatku a po dvoch mesiacoch Nemci obsadili centrum povstaleckého územia.

Povstalecká armáda však počas týchto dvoch mesiacov viazala nemecké sily v tyle východného frontu a otvorený odpor sa Nemcom nepodarilo zlikvidovať krátkou policajnou operáciou, ako pôvodne predpokladali. Desaťtisíce vojakov a partizánov bojovali až do konca októbra a časť z nich pokračovala v ozbrojenom odpore aj po páde Banskej Bystrice.

Ministerstvo obrany SR

SNP zároveň ukázalo, že existencia Slovenskej republiky po boku nacistického Nemecka neznamenala jednotný postoj slovenskej spoločnosti. Proti okupácii a domácemu autoritatívnemu režimu sa postavila časť armády, politického odboja aj civilného obyvateľstva.

A hoci 29. august 1944 zostal symbolickým začiatkom Povstania, samotný príbeh SNP je podstatne dlhší. Začal sa tajnými rokovaniami a vojenskými prípravami mesiace pred prvými výstrelmi a pokračoval ešte dlho po tom, ako nemecké jednotky obsadili Banskú Bystricu.

Významný sviatok na Slovensku

Výročie povstania má osobitné postavenie aj priamo v zákone. 29. august – výročie Slovenského národného povstania – je štátnym sviatkom Slovenskej republiky a zároveň dňom pracovného pokoja. Na rozdiel od niektorých ďalších štátnych sviatkov, pri ktorých zákon pracovné voľno neuplatňuje, zostáva 29. august dňom pracovného pokoja aj v roku 2026. Tento rok pripadá na sobotu.

SNP sa pritom uctieva aj v regiónoch. Jeho názov nesú ulice, námestia a ďalšie verejné priestranstvá v slovenských mestách a obciach. Námestie SNP sa nachádza napríklad priamo v centre Bratislavy aj Banskej Bystrice. V Košiciach je jednou z významných mestských komunikácií Trieda SNP.

Najvýraznejším miestom každoročných spomienok zostáva Banská Bystrica. Pri Pamätníku SNP sa každoročne konajú celoštátne oslavy spojené s kladením vencov, pietnymi aktmi, príhovormi a prezentáciou Ozbrojených síl SR. Výročie si však pripomínajú aj ďalšie mestá a obce pri miestnych pamätníkoch a hroboch účastníkov protifašistického odboja.

Okrem toho na Slovensku existuje Cesta hrdinov SNP, ktorá je u nás najdlhšou turistickou trasou. Siaha z Duklianskeho priesmyku na východe Slovenska až na Devín na západe a jej dĺžka je približne 770 km.