Päť hrdinov SNP: Všetko pripravovali v tajnosti, niektorí zaň zaplatili životom

+22 fotiek

Slovenské národné povstanie

Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 po tom, ako na územie Slovenska začali prenikať nemecké okupačné jednotky. Vojenské vystúpenie bolo pripravované už niekoľko mesiacov a pôvodný plán počítal s koordináciou slovenských jednotiek s postupom Červenej armády.

Udalosti sa však vyvinuli inak. Povstanie muselo začať skôr, než jeho organizátori predpokladali, časť slovenskej armády sa do bojov vôbec nedokázala zapojiť a jeho centrum sa vytvorilo predovšetkým na strednom Slovensku.

Prečítajte si tiež

Mama sa ho v siedmich rokoch musela vzdať. O deväť rokov už Vladimír Strmeň bojoval o život

​

Banská Bystrica sa stala politickým aj vojenským centrom povstaleckého územia. Povstalecká armáda po mobilizáciách dosiahla približne 60-tisíc príslušníkov a po jej boku bojovali tisíce partizánov. Organizovaný boj na súvislom povstaleckom území trval do konca októbra 1944. Po obsadení Banskej Bystrice 27. októbra pokračovala časť vojakov a partizánov v boji v horách.

Za povstaním pritom nestálo iba niekoľko známych veliteľov. Podieľali sa na ňom desaťtisíce vojakov, partizánov, členov odboja aj civilistov a významnú úlohu zohrali ľudia mnohých národností. Niekoľko osobností však malo pre jeho prípravu a riadenie mimoriadny význam.

Prečítajte si tiež

„Začnite s vysťahovaním.“ Pred 82 rokmi sa začalo Slovenské národné povstanie

Ján Golian

Meno Jána Goliana je so Slovenským národným povstaním spojené azda najvýraznejšie.

Narodil sa 26. januára 1906 v maďarskom Dombóvári. Absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave a neskôr aj Vysokú školu vojenskú v Prahe. Do Banskej Bystrice sa dostal ešte pred rozbitím Československa a počas existencie Slovenskej republiky pokračoval v službe v slovenskej armáde.

Rozhodujúca úloha prišla v roku 1944. Koncom marca dostal Golian prostredníctvom československého ministerstva národnej obrany v Londýne poverenie pripravovať vojenské vystúpenie na Slovensku. Spolupracovať s ním začala aj Slovenská národná rada.

Ján Golian

Vojenský historický ústav

Okolo Goliana sa vytvorilo Vojenské ústredie, ktoré malo pripraviť zapojenie slovenskej armády do povstania. Jeho členovia budovali sieť spoľahlivých dôstojníkov, pripravovali vojenský plán a zabezpečovali presun materiálu na stredné Slovensko.

Golian sa tak ocitol v mimoriadne nebezpečnom postavení. Navonok zostával dôstojníkom armády štátu, ktorý bol spojencom nacistického Nemecka, v utajení však pripravoval ozbrojené vystúpenie proti jeho nemeckému spojencovi a domácemu režimu.

Plán počítal s dvoma možnosťami. V priaznivejšom prípade malo povstanie vypuknúť v koordinácii so sovietskym postupom a významnú úlohu mali zohrať dve východoslovenské divízie. Druhou možnosťou bolo okamžité vystúpenie v prípade, že Nemci začnú Slovensko obsadzovať. Práve tento scenár sa napokon naplnil.

Keď 29. augusta 1944 začali nemecké jednotky prenikať na Slovensko, Golian večer vydal vojenským posádkam dohodnuté heslo „Začnite s vysťahovaním“. V skutočnosti nešlo o evakuáciu, ale o rozkaz začať ozbrojený odpor.

Ján Golian

Vojenský historický ústav

Golian sa stal prvým veliteľom povstaleckej armády a jej velenie držal počas najťažších prvých týždňov bojov. Po príchode generála Rudolfa Viesta v októbri sa stal jeho zástupcom.

Po páde Banskej Bystrice obaja generáli ustúpili do hôr. Dňa 3. novembra 1944 ich v Pohronskom Bukovci zajali nemecké jednotky. Nasledovali výsluchy a transport do Nemecka, kde Golian v roku 1945 zomrel. Presné okolnosti ich smrti nie sú dodnes spoľahlivo objasnené.

Rudolf Viest

Rudolf Viest bol od Goliana o šestnásť rokov starší a patril k najskúsenejším slovenským dôstojníkom svojej generácie. Narodil sa 24. septembra 1890 v Revúcej.

Po prvej svetovej vojne pôsobil v československej armáde a postupne zastával vysoké veliteľské funkcie. Rozpad Československa a vznik Slovenského štátu v marci 1939 odmietal. Ešte pred vyhlásením samostatného štátu sa spolu s ďalšími predstaviteľmi legionárskej generácie podpísal pod memorandum protestujúce proti spôsobu, akým sa Československo rozpadalo.

Neskôr sa zapojil do československého zahraničného odboja. Pôsobil vo Francúzsku a následne vo Veľkej Británii, kde sa podieľal na budovaní československých vojenských jednotiek.

Začiatok SNP ho zastihol v Moskve, kam krátko predtým pricestoval ako člen československej vládnej delegácie. Prezident Edvard Beneš ho následne vymenoval za veliteľa 1. československej armády na Slovensku.

Rudolf Viest

TASR

Na povstalecké územie sa dostal začiatkom októbra a 7. októbra 1944 prevzal od Goliana velenie povstaleckej armády. Situácia bola v tom čase už podstatne horšia než na začiatku septembra. Povstalecké územie sa zmenšovalo, Nemci postupovali z viacerých smerov a armáda zápasila s nedostatkom výzbroje aj zásob.

Viest velil armáde počas jej posledných troch týždňov otvoreného odporu. Po začiatku rozhodujúcej nemeckej ofenzívy 18. októbra sa situácia rýchlo zhoršovala. Keď nemecké jednotky 27. októbra obsadili Banskú Bystricu, vydal rozkaz na ústup smerom na Donovaly a na prechod zostávajúcich síl k partizánskemu spôsobu boja.

Jeho ďalší osud bol rovnaký ako Golianov. Dňa 3. novembra ich Nemci spoločne zajali v Pohronskom Bukovci. Po výsluchoch boli transportovaní do Nemecka, kde obaja zomreli v roku 1945 v doteraz nezistený mesiac a deň.

Július Nosko

Menej známe ako Golianovo či Viestovo je meno Júliusa Noska, jeho úloha však bola pre vojenskú stránku povstania zásadná. Narodil sa 8. júna 1907 v Tisovci.

Vojenské vzdelanie získal na Vojenskej akadémii v Hraniciach a neskôr pôsobil ako spravodajský a štábny dôstojník. S Golianom sa poznal už z obdobia pred druhou svetovou vojnou.

Do odbojovej činnosti sa zapájal ešte pred povstaním. Podľa Múzea SNP pomáhal českým dôstojníkom pri prechode hraníc a pri evidencii vojenského materiálu sa snažil zatajiť čo najväčšie množstvo zásob, aby sa nedostali mimo dosahu pripravovaného odboja.

V máji 1944 sa vrátil do Banskej Bystrice a stal sa jedným z členov Vojenského ústredia. Práve jeho vojenské skúsenosti boli dôležité pri plánovaní spôsobu, akým sa mala slovenská armáda zapojiť do pripravovaného vystúpenia.

Múzeum SNP

Nosko bol jedným z najbližších Golianových spolupracovníkov a podieľal sa na plánovaní budúcej povstaleckej armády v priestore Brezno – Banská Bystrica – Zvolen.

Po vypuknutí povstania sa jeho postavenie zvýšilo. 4. septembra 1944 sa stal náčelníkom štábu Veliteľstva 1. československej armády na Slovensku a do Viestovho príchodu zároveň zastupoval veliteľa. V praxi to znamenalo, že patril medzi ľudí zodpovedných za riadenie desaťtisícov vojakov rozmiestnených na viacerých frontových úsekoch.

Po porážke organizovaného povstania ustúpil do hôr. Spolu s Mikulášom Ferjenčíkom sa dostal až do oblasti Tisovca, kde sa pripojil k skupine Prvosienka. V januári 1945 sa mu podarilo prejsť cez front.

Nosko vojnu prežil. Po jej skončení pokračoval vo vojenskej kariére a dosiahol generálsku hodnosť. V päťdesiatych rokoch ho však z armády odstránili a rehabilitácie sa dočkal až neskôr. Zomrel 5. septembra 1986 v Prahe.

Prečítajte si tiež

NEUMLČANÍ: príbehy prenasledovania a odporu - Jaroslav Fabok

Mikuláš Ferjenčík

Aj Mikuláš Ferjenčík patril k úzkemu kruhu ľudí okolo Goliana. Narodil sa 5. decembra 1904 v Polomke a pôvodne bol veterinár. V armáde pôsobil ako veterinárny dôstojník, no počas príprav SNP jeho význam ďaleko presahoval túto odbornú funkciu.

Ako jeden z Golianových najbližších spolupracovníkov sa podieľal na budovaní vojenskej siete a zastupoval ho aj v politických otázkach. V auguste 1944 dostal jednu z najcitlivejších úloh celého pripravovaného povstania.

4. augusta odletel spolu s Karolom Šmidkem do Sovietskeho zväzu. Delegácia Slovenskej národnej rady mala informovať sovietsku stranu o pripravovanom vystúpení a pokúsiť sa ho koordinovať s plánmi Červenej armády.

Mikuláš Ferjenčík

Vojenský historický ústav

Povstanie však vypuklo ešte počas Ferjenčíkovho pobytu v ZSSR. Na Slovensko sa vrátil až 4. septembra 1944. Už nasledujúci deň bol vymenovaný za povereného zástupcu Slovenskej národnej rady pre národnú obranu a zároveň pôsobil vo vojenských štruktúrach povstaleckej armády. Bol tiež členom Rady na obranu Slovenska, ktorá mala pomáhať koordinovať bojové operácie.

Ani pre Ferjenčíka sa boj neskončil pádom Banskej Bystrice. Odišiel do hôr a pôsobil v československom prápore Prvosienka, ktorý sa neskôr spojil s väčším partizánskym zväzkom. Koncom januára 1945 prešiel cez front k Červenej armáde.

Jeho povojnový príbeh bol výrazne odlišný od osudov Goliana a Viesta. Po februári 1948 odišiel z Československa a väčšinu ďalšieho života prežil v Spojených štátoch. Komunistický režim ho označil za zbeha a zbavil ho vojenskej hodnosti. Po páde režimu bol rehabilitovaný a v roku 1991 povýšený in memoriam na armádneho generála. Zomrel v roku 1988 v USA.

Imrich Karvaš

Narozdiel od predchádzajúcich štyroch mužov Imrich Karvaš nebol žiadnym vojenským veliteľom. Jeho prínos ukazuje inú stránku príprav SNP, bez ktorej by však armáda nedokázala fungovať.

Narodil sa 25. februára 1903 vo Varšanoch pri Leviciach. Vyštudoval právo, stal sa uznávaným ekonómom a pred vojnou pôsobil aj v československej vláde. Po vzniku Slovenskej republiky sa stal guvernérom Slovenskej národnej banky a od roku 1942 zároveň predsedom Najvyššieho úradu pre zásobovanie.

Navonok tak zastával jednu z najvyšších hospodárskych funkcií režimu. Súčasne sa však zapojil do protifašistického odboja. Do príprav povstania bol zasvätený prostredníctvom kontaktov so Slovenskou národnou radou. Jeho úlohou bolo pripraviť jeho hospodárske zabezpečenie.

Imrich Karvaš

Múzeum SNP

Karvaš využil svoje postavenie na presúvanie zdrojov do oblasti, ktorá sa mala stať centrom povstania. Po bombardovaní Bratislavy dal zo Slovenskej národnej banky presunúť do jej banskobystrickej filiálky zásoby obeživa vo výške približne troch miliárd slovenských korún.

Keď povstanie vypuklo, tieto peniaze boli povstalcom k dispozícii. Karvaš sa podieľal aj na zabezpečení pohonných látok a ďalších hospodárskych zásob potrebných pre fungovanie povstaleckej armády. Jeho tajná činnosť však nezostala utajená.

3. septembra 1944, iba niekoľko dní po vypuknutí SNP, ho vo vlastnom byte zatklo gestapo. Nasledovali výsluchy a väznenie v koncentračných táboroch Flossenbürg, Dachau a na ďalších miestach.

Vojnu prežil. Prenasledovaniu sa však nevyhol ani po nej. Po komunistickom prevrate sa odmietol podriadiť novému režimu a bol opakovane väznený. V roku 1958 ho odsúdili na 17 rokov za špionáž a velezradu, po dvoch rokoch ho amnestovali a v roku 1969 súdne rehabilitovali. Zomrel v roku 1981.

Prečítajte si tiež

NEUMLČANÍ: Nacisti ich zajali počas SNP. Ich fotografie dodnes ukrývajú tajomstvo

Golian, Viest, Nosko, Ferjenčík a Karvaš predstavujú iba päť osôb, ktoré sa podielali na príprave či vedenia Slovenského národného povstania. 

SNP však bolo dielom tisícov ďalších dôstojníkov, radových vojakov, partizánov, členov odboja či civilistov. Mnohých z nich dnes verejnosť nepozná ani po mene. Navyše preživších je len veľmi málo, ich presný počet známy nie je.

Sledujte dokument Chlapec z Povstania – Medzi hudbou a vojnou v sobotu 29. augusta o 20.10 h na JOJ 24. 

​