Kam Rus vkročí, odtiaľ neodíde. Historik pripomína tragédiu okupácie a varuje pred naivitou

BRATISLAVA / Invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 zmarila nádeje na slobodnejší život v Československu a na viac ako dve desaťročia uvrhla krajinu do normalizačného marazmu. Pri príležitosti Dňa obetí okupácie Československa sme sa s historikom Patrikom Dubovským z Ústavu pamäti národa rozprávali o tom, čo predchádzalo tragickému 21. augustu a aké dôsledky mala táto udalosť pre našu spoločnosť.

Nádejná Československá jar

Dubovský pripomína, že situácia pred okupáciou bola veľmi nádejná. "Od januára 1968, kedy staré, prostalinské vedenie komunistickej strany na čele s Antonínom Novotným vystriedalo vedenie s Alexandrom Dubčekom, sa hovorilo o československej jari alebo o reformnom procese. Ľudia mali Dubčeka radi a podporovali ho."

Zrušenie cenzúry, otvorenie hraníc, ekonomické reformy a obnova gréckokatolíckej cirkvi – život sa skutočne menil k lepšiemu. Tieto zmeny sa však nepáčili konzervatívnym kruhom v Moskve, najmä Leonidovi Brežnevovi. "Začali veľmi pozorne sledovať reformy, ktoré viedli k demokratizácii a reformovaniu spoločnosti Československa," vysvetľuje Dubovský.

Mraky nad Čiernou nad Tisou

Hoci sa Sovietsky zväz snažil diplomaticky dohovoriť s československými predstaviteľmi, Dubovský je presvedčený, že okupácii sa nedalo vyhnúť. "Spontánna radosť a chuť ľudí k zmenám bola taká veľká, že politici na ňu len reagovali, aj tak ju pribrzďovali." Dôležitým momentom bolo vydanie dokumentu Dvetisíc slov od Ludvíka Vaculíka, ktorý vyzýval politikov, aby v Čiernej nad Tisou udržali program reforiem.

Pred samotnou inváziou prebehlo viacero rokovaní piatich krajín Varšavskej zmluvy bez účasti Československa. "Reagovali veľmi nervózne," dodáva historik.

Dubovský zdôrazňuje paradox situácie. Československí komunisti deklarovali lojalitu Sovietskemu zväzu a chceli budovať socializmus demokratickými metódami. "Nebola to situácia, kedy by hrozila kontrarevolúcia alebo občianska vojna," vysvetľuje.

Prečítajte si tiež

Príbeh Ladislava Bielika, ktorý zachytil udalosti z augusta 1968 a fotky musel ukryť

​

Šok a prekvapenie 21. augusta

Hoci sa politicky dal vojenský zásah Sovietskeho zväzu očakávať vzhľadom na predchádzajúce intervencie v iných krajinách, pre väčšinu obyvateľov Československa bol 21. august 1968 obrovským šokom. "Československé vládne elity mali už nejaké informácie, ale stále tomu neverili," hovorí Dubovský. Ľudia sa budili na rev tankov a streľbu, čo spôsobilo strach a prekvapenie.

Počas začiatku invázie prebiehalo zasadnutie najvyššieho orgánu komunistickej strany, kde sa riešila príprava zjazdu, na ktorom mali byť prijaté posledné kroky k rozsiahlej politickej reforme. "Sovieti sa najviac báli, aby neprišlo k tomu zjazdu," vysvetľuje Dubovský. Ich plánom bolo odstaviť Dubčekovské vedenie a nahradiť ho kolaborantskou robotnícko-roľníckou vládou.

Prečítajte si tiež

"Ak chceme pomôcť Slovensku, nemôžeme odtiaľto odísť," hovorí Július Marián Prachár k výročiu augusta 1968

​

Paralely s Ukrajinou a poučenie z histórie

Dubovský vníma paralely medzi okupáciou Československa a súčasným konfliktom na Ukrajine. "Síce komunizmus ako taký padol, ale imperiálny duch krajín, ako bolo sovietske Rusko, stále pretrváva." Súčasní ruskí lídri sa netaja ľútosťou nad rozpadom Sovietskeho zväzu a majú nároky, ktoré sú v západoeurópskom ponímaní absurdné.

Historik varuje pred naivitou. "Demokratické vedenia krajín musia byť omnoho viac strategické, musia viac spolupracovať." Skúsenosť z roku 1968 ukazuje, že podpora občanov a medzinárodná podpora môžu pomôcť odolať tlaku novoimperiálnych ideológií.

Dezinformácie a zodpovednosť za budúcnosť

Dubovský sa vyjadril aj k dezinformáciám, ktoré sa šíria v súvislosti s okupáciou, napríklad o vine Ukrajiny. Zdôraznil, že na národnosti v Politbyre nezáležalo, dôležitá bola oddanosť dogmatickej komunistickej ideológii.

Na záver kriticky hodnotil vyjadrenia niektorých politikov zľahčujúcich historickú skúsenosť. "Rusi vždy skoro zostali a možno zostali aj natrvalo," hovorí. Pripomína, že je dôležité správať sa zodpovedne voči partnerom, sebe samému i budúcim generáciám, ktoré chcú žiť v slobodnej krajine. "Musíme byť veľmi ostražití voči krajinám, ktoré sa ešte v komunistickom duchu držia a nedemokratizovali sa."

​