"Ak chceme pomôcť Slovensku, nemôžeme odtiaľto odísť," hovorí Július Marián Prachár k výročiu augusta 1968

BRATISLAVA – V čase, keď 21. augusta 1968 vtrhli na územie vtedajšieho Československa vojská Varšavskej zmluvy, mal Július Marián Prachár iba 17 rokov. Dnes si na tie udalosti spomína s nadhľadom aj horkosťou, ale najmä ako človek, ktorý v nasledujúcich rokoch čelil perzekúciám ako študent teológie a neskôr ako kňaz. Prečo neemigroval, čo ho držalo nad vodou a aké odkazy má pre mladú generáciu?

Na začiatku bola zvedavosť. Potom prišlo sklamanie

"My sme boli dlho vychovávaní v názore, že Sovietsky zväz je niečo výnimočné. Idealizovalo sa to. Ako pubertiaci sme boli zvedaví, či je to pravda," začína svoje rozprávanie Július Marián Prachár.

"V tom čase som bol v zahraničí a vnímal som to tak pubertiačsky - bol som zvedavý na tie 'veľké sovietske armády', na tých vojakov, ktorých nám vykresľovali ako osloboditeľov. Keď som sa v septembri vrátil na Slovensko, bol som veľmi sklamaný. Vyzerali, akoby prišli rovno z prvej svetovej vojny."

Prachár si spomína aj na to, ako mu unikol obraz vojenskej techniky- armáda bola z Bratislavy už stiahnutá. "Myslím si, že mládež vtedy nebola zameraná na podstatné veci, ale skôr na detaily, na druhoradé záležitosti."

Po okupácii prišla "výhoda", ale rýchlo sa stratila

Rok 1968 paradoxne pomohol jemu a jeho spolužiakom dostať sa na vysoké školy. "My sme končili maturitu na SVŠ a chceli sme ísť na teológiu. Vtedy bol na fakulte obmedzený počet miest - numerus clausus. Ale vďaka uvoľneniu v roku 1968 prijali vyše 100 študentov. V roku 1969 nás bolo až vyše 120. Mnohí z nás by sa inak na tú školu nikdy nedostali."

Lenže po krátkom období nádeje prišla tvrdá normalizácia.

"Začali sme cítiť tlak. Mnohých lekárov, inžinierov vyhodili z fakúlt. Nás ako študentov začali kontrolovať. Slobody sa obmedzovali a stratila sa nádej. Tá eufória, že veci môžu byť iné, sa zrazu rozplynula."

Štúdium a literatúra zo Západu

Štúdium na teologickej fakulte síce prebiehalo, ale pod dohľadom režimu. Prachár však opisuje vytváranie paralelného sveta - tzv. tajnej cirkvi.

"Mali sme svoju bublinu. Našťastie, staršia generácia nám zanechala kontakty na Západ a literatúru. Fungovali sme aj vďaka ľuďom z Pacem in terris - niektorí síce boli súčasťou oficiálnych štruktúr, ale pomáhali nám, pašovali nám knihy. Aj medzi tými, ktorí boli lojálni režimu, sa našli ľudia, ktorí mali srdce a rozum."

Normalizácia bola tvrdá: "Ponúkali smotanu aj bič"

Obdobie normalizácie opisuje ako temné.

"Boli sme stále pod kontrolou. Najmä tí aktívnejší. Existovali tzv. cirkevní tajomníci - skôr by som ich nazval proticirkevní. ŠtB bola všade. Keď sme niečo povedali alebo spravili, čelili sme výsluchom, návštevám, či predvolaniam na známej 'februárke' v Bratislave."

Prachár spomína na zdrvujúce praktiky vyšetrovateľov. "Jedni nám sľubovali dobré miesta, ak sa podvolíme, druhí nám hovorili: Máte čas do sto rokov, neviete, kedy odtiaľto vyjdete."

Film alebo realita?

"Dnes to znie ako rozprávka," hovorí. "Ale ako keď som sa pýtal stredoškolákov, ako si predstavujú stráženie hraníc. Povedali, že tam bol 'ujo s flintou'. Preto je dôležité mať pamätníky, kde si to môžu mladí doslova ohmatať."

Poučili sme sa ako národ?

Na túto otázku odpovedá Prachár jasne: "Nepoučili sme sa vôbec."

"Niektorí si robia žarty, že si to pripomíname, aby sme mohli opakovať tie isté chyby. Demokracia je ako ostrie noža – ak sa o ňu nestaráme, stratíme ju. Dnes sa znova vracia strach. Ľudia slepo rešpektujú zákony bez ducha, len aby si chránili miesto. A iní to zneužívajú."

Podpis pod petíciu ako čin odvahy

V roku 1983 podpísal petíciu za františkánskych kňazov z tajnej cirkvi, čo mohlo znamenať stratu povolenia na výkon kňazskej služby.

"Mali sme učiteľov, ktorí nás učili, že sa netreba báť. Verili sme, že nie sme v rukách režimu, ale v rukách Boha. Nádej bola naša opora. A hoci sme boli málo, aj málo svetla dokáže osvetliť miestnosť."

Priateľstvo s Anton Srholcom

Osobným priateľom Prachára bol aj známy kňaz Anton Srholec.

"Raz nám povedal: Keby ste sa so mnou nekamarátili, mohli ste urobiť väčšiu kariéru. Ale Tonko bol veľká osobnosť. Učil nás, že potápajúcu sa loď nemožno zachraňovať z brehu, ale iba z jej paluby."

Aj preto Július Marián Prachár nikdy neemigroval, hoci mal možnosť.

Odkaz pre dnešnú generáciu

Na záver odkazuje mladým, ktorí dnes majú 17 rokov - tak ako on v auguste 1968:

"Nech si vážia slobodu. Nie je samozrejmá. Demokracia je živý organizmus. Treba o nej rozprávať, strážiť si ju, chrániť ju. Pretože aj rok 1968 sa zmenil z večera do rána. A nikto to nečakal."