Umelá inteligencia dokáže „oživiť“ zosnulých. Môže však priniesť ďalšiu bolesť

Technológie umelej inteligencie dnes umožňujú vytvárať virtuálne podoby zosnulých, s ktorými môžu pozostalí komunikovať prostredníctvom chatbotov. Tieto systémy sa učia z digitálnych stôp, ktoré po sebe človek zanechal, a následne vytvárajú odpovede napodobňujúce jeho spôsob vyjadrovania. Ako informuje portál Vox, ich vplyvom na ľudí, ktorí stratili svojich blízkych, sa zaoberá medzinárodný výskum. Vedci skúmajú nielen možné psychologické dôsledky, ale aj otázky súkromia, súhlasu a práv zosnulých.

Matka chcela digitálne oživiť svojho syna

Jednou z výskumníčok je Katarzyna Nowaczyk-Basińska z Cambridgeskej univerzity, ktorá sa problematike digitálnej nesmrteľnosti venuje viac ako desať rokov. V rámci výskumu organizovala spolu s odborníčkou sprevádzajúcou ľudí na konci života diskusné stretnutia v Poľsku, Indii a Číne. Účastníci pri spoločných večeriach hovorili o smrti, smútku a možnostiach využitia umelej inteligencie. Na jednom zo stretnutí v Poľsku sa výskumníčka rozprávala s matkou, ktorej nedávno zomrel syn. Žena spočiatku uviedla, že je pripravená vytvoriť jeho digitálnu podobu. Po diskusii však svoj postoj prehodnotila. Uvedomila si, že technológia jej síce môže priniesť určitú úľavu, no zároveň aj ďalšiu psychickú záťaž. Digitálna napodobenina totiž nie je skutočným človekom, ktorého stratila. Výskumníčka upozornila aj na komerčné záujmy spoločností, ktoré podobné služby vyvíjajú. Ich cieľom môže byť predovšetkým udržiavanie používateľov pri produkte a vytváranie zisku.

Prečítajte si tiež

Nahradí umelá inteligencia prekladateľov? Aj malá chyba v preklade môže mať fatálne následky

​Zosnulá babička ako tvár reklamy?

Vedci sa pri skúmaní etických rizík rozhodli vytvoriť niekoľko fiktívnych scenárov, ktoré ukazujú, ako by podobné služby mohli fungovať. V jednom z nich si žena vytvorí digitálnu podobu svojej starej mamy z jej hlasových správ a textovej komunikácie. Po skončení skúšobného obdobia však chatbot začne používateľke odporúčať konkrétne výrobky. Scenár poukazuje na možnosť komerčného zneužívania osobných údajov a identity zosnulých. Otvára tiež otázku, kto má právo rozhodovať o tom, ako sa bude digitálna podoba človeka používať po jeho smrti. Podľa výskumníka Tomasa Hollaneka z Cambridgeskej univerzity je dôležité chrániť dôstojnosť a súkromie ľudí, ktorých údaje slúžia na vytváranie takýchto systémov.

Digitálna mama môže dieťaťu skomplikovať smútenie

Ďalší modelový príklad sa týka matky s nevyliečiteľným ochorením, ktorá si pred smrťou vytvorí digitálnu podobu, aby mohla prostredníctvom umelej inteligencie naďalej komunikovať so svojím synom. Po jej smrti umožní otec dieťaťu rozhovory s virtuálnou matkou. Podľa Hollaneka však takéto využitie technológie prináša osobitné riziká. Deti totiž môžu mať problém porozumieť smrti a rozlišovať medzi skutočným rodičom a jeho digitálnou napodobeninou. Kontakt s chatbotom by preto mohol vyvolávať zmätok či psychickú záťaž. Vedci upozorňujú, že pri vývoji podobných nástrojov je nevyhnutné zohľadňovať najmä potreby zraniteľných používateľov.

Čo sa stane, keď digitálna podoba navždy zmizne?

Výskumníci skúmajú aj situácie, keď sa človek na digitálnu podobu zosnulého citovo naviaže, no následne o ňu príde. Môže sa to stať napríklad vtedy, keď poskytovateľ služby ukončí činnosť. Takáto skúsenosť by podľa odborníkov mohla predstavovať akúsi druhú stratu. Otázne zostáva aj to, ako dlho by mali digitálne napodobeniny existovať a či by o ich vytvorení nemali rozhodovať obe strany - človek, ktorého podobu systém využíva, aj pozostalý, ktorý s ním bude komunikovať.

Prečítajte si tiež

Umelá inteligencia je menej regulovaná ako mlieko

​Vedci žiadajú pravidlá a ochranu používateľov

Odborníci preto upozorňujú na potrebu jasných pravidiel pre vývoj a používanie digitálnych podôb zosnulých. Niektorí dokonca navrhujú, aby boli tieto technológie dostupné len pod psychologickým dohľadom. Výskum zároveň ukázal, že postoje k digitálnemu životu po smrti sa medzi krajinami líšia. V Poľsku sa diskusie dotýkali aj náboženských tradícií, zatiaľ čo v Číne vedci zaznamenali odlišné názory taoistických a budhistických mysliteľov. Napriek kultúrnym rozdielom sa však podľa Hollaneka účastníci zhodovali v jednej zásadnej otázke: je problematické, ak technológie zasahujúce do procesu smútenia vyvíjajú výlučne komerčné spoločnosti bez jasnej povinnosti chrániť používateľov. Digitálne napodobeniny tak môžu niektorým pozostalým ponúknuť nový spôsob uchovávania spomienok. Vedci však zdôrazňujú, že je potrebné skúmať aj ich možné negatívne dôsledky.