Pri explózii prišli o nohy: Inšpiratívny príbeh matky a dcéry opisuje hrôzy vojny

KYJEV / Rodina z Ukrajiny prežila ruský raketový útok na vlakovú stanicu plnú civilistov. Po explózii zostali otrasení ležať medzi mŕtvymi a zranenými. Žena prišla o nohu, jej 11-ročná dcéra stratila obe nohy.

​"Moja dcéra mi povedala, že zomiera," povedala matka dvoch detí Nataša Stepanenko. Aj napriek ťažkým chvíľam, všetci traja prežili. Bol to jeden z najkrvavejších útokov na civilistov. Ruská raketa vlani v apríli zasiahla vlakovú stanicu v Karamtorsku a zabila najmenej 58 ľudí. Ďalších 160 bolo zranených. Nataša tam prišla o nohu, dcéra Yana o obidve.

"Nevedela som, čo sa deje. Nič som nevidela, zaľahlo mi v ušiach. Pozrela som sa na svoje nohy, boli celé od krvi," povedala dcéra Yana, ktorá na následky útoku prišla o obe nohy. Ľudia na stanici čakali na evakuáciu do bezpečnejších oblastí. Odhadom ich tam bolo vyše tisíc. Oblasť sa rozhodli opustiť pred očakávanou ofenzívou na Donbase. Ruská raketa priletela bez varovania. "Veľmi som sa chcela postaviť a ísť hľadať Yanku, ale nešlo to. Pozrela som na svoje nohy a jedna bola preč. Potom som uvidela dcéru," vysvetlila pani Nataša. 

Život sa s nimi nemaznal

Nataša povedala, že otec deťom zomrel už dávnejšie. Prehral boj s rakovinou. "Toto všetko mi pomáhajú prekonať deti, pretože okrem mňa už nemajú nikoho," dodala. Počas brutálneho útoku mal jej syn 11 rokov a vo vnútri stanice strážil kufre. Nerozumel tomu, čo sa deje a nechápal ani, prečo ho mama so sestrou neprišli hľadať. Nakoľko ho policajti vzali do auta a priviezli k príbuzným, rodina sa stretla až po niekoľkých dňoch v nemocnici.

"Vtedy som ešte netušila, čo sú protézy. Myslela som si, že celý život zostanem na vozíčku," povedala Yana. Po dlhých mesiacoch liečby v Ľvove a rehabilitácii v USA sa Yana s mamou znova naučili chodiť. "Keď som sa prvýkrát postavila na protézy, bolo to hrozné. Necítila som zem, prišla som si, akoby to nie sú moje nohy," uviedla Yana. Podľa lekárov potrebuje Yana do osemnástich rokov meniť protézy každý rok, niekedy aj trikrát do roka. A s tým aj neustále podstupovať rehabilitáciu.

S následkami vojny sa budeme vyrovnávať ešte desaťročia, tvrdí lekár

"Keď pomáham ťažko poraneným deťom, musím dať emócie nabok a vykonať si svoju prácu. Všetok hnev a sklamanie prichádza potom," priznal lekár a riaditeľ nemocnice sv. Mikuláša Ľvov Aleksander Kalinčuk. 11-ročný Yaroslav sa o mamu a sestru stará už druhý rok. Hovoriť o tom stále nedokáže. "Prevažná časť detí má vážne poškodenie psychiky. Namáhavé je hlavne to, ak je v rodine viac členov s amputovanými končatinami. Vojna priniesla toľko hrôzy našim ukrajinským deťom, že to budeme pociťovať ešte desaťročia," opísal Kalinčuk. 

Mladá Yanka chce byť príkladom pre ostatné deti. "Chce, aby to nevzdávali, i keď prišli o nohy alebo roky. Nie je to koniec. Je možné, aby sa znova hrali a behali, tak, ako to dokázala Janka," uzavrela Nataša.