Dovolenkári boli svedkami najväčšej tragédie. Pri nehode na Zlatých Pieskoch zahynulo 76 ľudí

BRATISLAVA / Pokojné letné dopoludnie na obľúbenom bratislavskom prírodnom kúpalisku sa v priebehu niekoľkých sekúnd zmenilo na miesto hromadného nešťastia. Presne pred 50 rokmi, 28. júla 1976, sa do jazera Zlaté piesky zrútil Iľjušin Il-18 Československých aerolínií letiaci z Prahy do Bratislavy. Na palube bolo 79 ľudí. Katastrofa si vyžiadala 76 obetí a stala sa najtragickejšou nehodou ČSA na území vtedajšieho Československa.

Bolo krátko po pol desiatej dopoludnia. Nad letiskom v Bratislave sa objavilo veľké štvormotorové turbovrtuľové lietadlo, ktoré sa pripravovalo na pristátie. Namiesto bezpečného dosadnutia však preletelo ponad letiskový areál, dostalo sa do prudkého náklonu a o 9:37 ráno narazilo do hladiny neďalekého jazera Zlaté piesky.

Pred očami rekreantov a pracovníkov okolitých podnikov sa trup stroja rozlomil. Predná časť lietadla klesla pod hladinu, zatiaľ čo zadná časť s chvostom zostala určitý čas viditeľná nad vodou. Záchranné práce sa začali prakticky okamžite, rozsah katastrofy bol však obrovský. Zo 79 ľudí, vrátane desiatich členov posádky, na palube prežili iba traja. Medzi členmi posádky boli okrem pilotov a palubného personálu aj letecký mechanik a zamestnanci aerolínií, ktorí sa vracali na Slovensko.

+19 fotiek

Letecká havária na Zlatých Pieskoch

Klasický let trval 45 minút

Let OK 001 odštartoval z pražského letiska Ruzyně o 8:52 ráno a smeroval na bratislavské Letisko M. R. Štefánika. V tom čase išlo o bežnú a relatívne krátku vnútroštátnu linku medzi českou a slovenskou časťou v rámci jednej krajiny v dĺžke približne 45 minút.

Lietadlo s registračnou značkou OK-NAB bolo vyrobené v roku 1959 a v prevádzke sa nachádzalo približne 16 rokov. Iľjušin Il-18 patril v tom období medzi významné dopravné lietadlá používané vo východnom bloku. Poháňali ho štyri turbovrtuľové motory a ČSA tieto stroje nasadzovali na domáce aj zahraničné linky.

Kapitánom letu bol skúsený pilot Svatoslav Rosa. Väčšia časť cesty prebiehala bez mimoriadnych udalostí. Rozhodujúce problémy sa začali až pri približovaní k Bratislave, keď do pristátia zostávalo niekoľko minút.

Povolenie na pristátie dostala posádka približne o 9:29. Pri navádzaní na pristávaciu dráhu sa však ukázalo, že lietadlo je vyššie, než by malo byť. Podľa neskorších rekonštrukcií sa stroj nachádzal približne o 300 metrov nad očakávanou výškou. Posádka sa výšku snažila rýchlo stratiť.

Lietadlo Ilyushin Il-18B 4

Autor

Nasledovalo nestabilizované priblíženie s prudkým klesaním a výraznými zmenami rýchlosti. Aviation Safety Network uvádza, že rýchlosť klesania dosiahla 22 metrov za sekundu a rýchlosť stroja sa počas priblíženia pohybovala približne od 435 do 225 kilometrov za hodinu.

Pre bezpečné priblíženie sa pritom počítalo s rýchlosťou okolo 269 kilometrov za hodinu. Posádka zároveň pri klesaní použila reverzný ťah vnútorných motorov. Ide o postup, pri ktorom sa ťah motora využíva na spomaľovanie lietadla. Počas tejto manipulácie došlo k problému s motorom číslo tri.

Následne však prišla ďalšia, rozhodujúca chyba. Namiesto správneho zaistenia poškodeného motora bola omylom nastavená vrtuľa motora číslo štyri do polohy, ktorá ho vyradila z účinnej činnosti. Lietadlo tak malo vážne problémy na pravej strane a jeho ovládateľnosť sa výrazne zhoršila.

Pristátie sa pokúsili prerušiť

Vo výške približne 50 metrov sa posádka rozhodla pristávací manéver prerušiť a opakovať okruh. Takzvaný postup nevydareného priblíženia je za normálnych okolností štandardným bezpečnostným manévrom. Lietadlo však už letelo príliš pomaly a nízko a s obmedzeným výkonom motorov. Vo výške približne 40 metrov sa posádka pokúsila znovu spustiť motor číslo štyri. Podľa záverov uvedených v leteckej bezpečnostnej databáze práve tento pokus pri malej rýchlosti a nízkej výške bezprostredne predchádzal strate kontroly.

Stroj začal prudko zatáčať doprava. Náklon sa zväčšoval a posádka už nemala dostatok výšky ani času na jeho vyrovnanie. Iľjušin minul pristávaciu dráhu, preletel ponad časť letiskového areálu a pokračoval smerom k Zlatým pieskom.

Jeden z vtedajších pracovníkov letiska neskôr spomínal, že lietadlo letelo neobyčajne pomaly, malo vysunutý podvozok a jedna z vrtúľ sa iba pretáčala. Zamestnanci na zemi už v tej chvíli chápali, že stroj je vo vážnych problémoch.

Náraz do jazera videli desiatky ľudí

O 9:37 lietadlo narazilo do hladiny Zlatých pieskov v prudkom pravom náklone a so sklopenou prednou časťou. Aviation Safety Network uvádza náklon približne 60 stupňov doprava a približne rovnaký uhol smerovania prednej časti k hladine. Náraz pri vysokej rýchlosti odtrhol krídla a rozlomil trup.

Predná časť s väčšinou cestujúcich sa ponorila, zadná časť zostala čiastočne nad hladinou. Voda začala rýchlo prenikať do kabíny a situáciu komplikovalo aj unikajúce palivo.

Na brehoch jazera sa v tom čase nachádzali rekreanti. Zlaté piesky boli už v 70. rokoch obľúbeným miestom letného oddychu. Ľudia, ktorí ešte pred chvíľou plávali alebo sa opaľovali, sa zrazu stali svedkami jednej z najhorších leteckých tragédií československých dejín.

Z vraku vytiahli štyroch živých

K miestu nehody začali smerovať pracovníci letiska, hasiči, zdravotníci, príslušníci bezpečnostných zložiek, potápači aj ľudia z okolitých podnikov. Pomáhali tiež náhodní návštevníci areálu. Preživší sa nachádzali v zadnej časti trupu, ktorá zostala nad hladinou. Dvere lietadla boli pod vodou, a preto sa záchranári museli dostať dovnútra cez otvor vyrezaný do plášťa lietadla.

Z vraku sa im podarilo vyslobodiť štyroch živých ľudí. Jeden z nich však neskôr zomrel v nemocnici. Konečný počet preživších sa tak ustálil na troch.

V lietadle zahynulo 70 cestujúcich a šesť členov posádky či pracovníkov aerolínií. Celková bilancia tak dosiahla 76 mŕtvych. Na brehu ani vo vode mimo lietadla k obetiam našťastie nedošlo.

Ján Jendroľ, jeden z tých, ktorí pomáhali pri záchrane po nehode

TASR

Záchranári a potápači následne začali vyhľadávať obete a vyťahovať časti lietadla. Práce pokračovali niekoľko dní. Väčšina trosiek bola z jazera odstránená a po ukončení vyšetrovania zničená. Niektoré kusy však zostali desaťročia ukryté v bahne a hustej vegetácii na dne.

Katastrofu nespôsobila jediná chyba

Závery vyšetrovania neukazovali na jednu izolovanú technickú poruchu. Išlo o reťazec udalostí, pri ktorom sa počiatočný problém postupne zmenil na situáciu, ktorú už posádka nedokázala zvládnuť. Medzi dôvody, ktoré viedli ku katastrofe, patrili najmä nestabilizované priblíženie, príliš vysoká rýchlosť klesania, výrazné zníženie rýchlosti lietadla, použitie reverzného ťahu počas letu, nesprávna manipulácia s motormi, chybné vyradenie motora číslo štyri a pokus o jeho opätovné spustenie v malej výške.

Samotné zlyhanie jedného motora totižto nemuselo znamenať pád. Iľjušin bol skonštruovaný tak, aby dokázal pokračovať v lete aj s nefunkčným motorom. Kritickou sa stala až kombinácia malej výšky, nízkej rýchlosti, problémov na jednej strane lietadla a chybných reakcií v kokpite. Oficiálne vyšetrovanie preto za hlavný rámec príčiny označilo sériu pochybení posádky.

Cenzúra otvorila priestor konšpiráciam

Komunistické Československo o leteckých nehodách neinformovalo tak otvorene, ako je to bežné dnes. Verejnosť dostala iba obmedzené množstvo informácií a závery vyšetrovacej správy neboli podrobne verejne publikované.

Pozostalí preto celé desaťročia nemali prístup ku všetkým odpovediam na otázky, čo presne sa odohralo počas posledných minút letu. Nedostatok oficiálnych informácií tak vytvoril priestor pre konšpiračné teórie. Objavovali sa tvrdenia o utajovanej poruche či dokonca politickom nátlaku.

Mnohé z týchto verzií však nie sú podložené vyšetrovacími dokumentmi. Okolnosti nehody neskôr podrobne skúmal aktivista David Púchovský. V archívoch v Bratislave aj Prahe preštudoval tisíce strán dokumentov, hovoril s odborníkmi, záchranármi, svedkami, pozostalými aj ľuďmi, ktorí nehodu prežili. Výsledkom bola kniha Katastrofa letu 001 na Zlatých pieskoch, vydaná v roku 2019.

S letom 001 sa spája aj príbeh speváka Pavla Hammela, ktorý mal ísť osudovým lietadlom tiež. Po vtedy predošlej bujarej noci však odlet lietadla prespal a let zmeškal.

Pamätník postavili až po 38 rokoch

Obete nehody dlho nemali pri Zlatých pieskoch verejný pamätník. Odhalený bol až 18. augusta 2014, teda viac ako 38 rokov po katastrofe. Pamätník stojí pred hlavným vstupom do rekreačného areálu Zlaté piesky. Je vytvorený zo zelenej žuly a dopĺňa ho svetlejšia časť pripomínajúca smerové kormidlo lietadla.

Jeho vybudovanie iniciovala Historická spoločnosť Ivanky v spolupráci s bratislavským letiskom a ďalšími partnermi. Na odhalení sa zúčastnili pozostalí aj ľudia spojení so záchrannými prácami.

Trosky jazero vydáva aj po desaťročiach

Hoci bola väčšina vraku po nehode vytiahnutá, niektoré jeho časti zostali na dne. Potápači po desaťročiach, v roku 2020, objavili časti krídla, klapky a ďalšie kovové fragmenty. Nálezy sa stali súčasťou výstavy v Múzeu dopravy v Bratislave, ktorá približovala technické príčiny nehody, osudy obetí aj prácu záchranárov.

V januári 2022 našli ďalšiu trosku policajti z poriečnej polície počas výcviku na Zlatých pieskoch. Aj tento fragment bol odovzdaný múzeu. Jazero tak ešte takmer polstoročie po katastrofe vydávalo fyzické pripomienky udalosti, na ktorú sa v období socializmu malo skôr zabudnúť než o nej verejne hovoriť.

Zlaté piesky sú dodnes jedným z najnavštevovanejších letných stredísk v Bratislave.