História trestov: Na Slovensku platilo oko za oko, zub za zub

Teraz vám predstavíme novú letnú rubriku Dalibora Skladana, ktorá mapuje tie najohavnejšie trestné činy od histórie po súčasnosť. Alebo lepšie povedané - tresty, ktoré páchateľom hrozili a hrozia. Témou číslo jeden je vražda.

Vieme veľmi dobre, že závan ľudských práv a slobôd, ktoré boli následkom francúzskej revolúcie, dorazil na územie Slovenska až začiatkom 19. storočia. Dovtedy zásada oko za oko, zub za zub sa jednoducho uplatňovala. Vrahovia sa teda spravidla trestali smrťou. Rozdiely však predsa len boli - v tom, či vraždu spáchal poddaný alebo šľachtic a či procesy viedli svetské či cirkevné súdy. Popravy pritom boli verejné, priznanie sa vynucovalo mučením.

Zvyčajné popravy: obesenie, rozštvrtenie, utopenie, upálenie

Nový rakúsky trestný zákon z roku 1852 už rozlišoval vraždu lúpežnú, úkladnú, nájomnú a obyčajnú. Spolupáchatelia či objednávatelia vraždy pritom mohli vyviaznuť miernejším trestom a to väzením na 5 až 10 rokov.

Za zavraždenie dieťaťa dostala matka doživotie. Ak išlo o nemanželské dieťa, tak dostala maximálne 20 rokov.

Ďalšie zásadné zmeny trestných kódexov nastali v rokoch 1929, 1950, 1961. Výnimočný trest sa spomína len v závažnejších spôsoboch konania, spodná hranica trestu za vraždu klesla na 10 rokov a zostáva tu až do roku 2005. V tomto roku dochádza k rekodifikácii trestného zákona.

"Jedine my zo susedných krajín máme spodnú hranicu za vraždu 15 rokov," komentuje zmenu advokát ndrej Mularčík.

Definitívny koniec trestu smrti u nás platí od roku 1990.

TV JOJ