Dzurinda ako zombie: už nežije, ale hryzie

Keby bol Dzurinda po prehraných voľbách v roku 2006 odišiel na zaslúžený odpočinok, dnes by naňho všetci spomínali ako na štátnika. On však neodolal a ďalej hral svoje politické hry. Dokonca aj po voľbách 2010, proti svojej vlastnej premiérke.

Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš deklarovali, že odchádzajú len z SDKÚ, nie z politiky ako takej. Pokiaľ to mysleli vážne, každý, kto má ambície v budúcich parlamentných voľbách a trochu zdravého rozumu, by ich mal vážne aj brať. Vládnuť už nikdy nebudú, no svojim súperom ešte stále dokážu zasadiť pár zničujúcich rán. A od tohto okamihu nikto na politickej scéne nie je práve ich kamarát.

Nepriatelia si z Dzurindu radi uťahovali, že sa do vlády prebicykloval. V skutočnosti je to majster politických hier, ktorému sa na Slovensku doposiaľ nikto nevyrovnal. Dokonca aj Robert Fico, keď pohltil celú slovenskú ľavicu, len zdokonalil Dzurindov model.

Keď Vladimír Mečiar účelovo znemožnil, aby vo voľbách kandidovali volebné koalície, vykopal si svoj vlastný politický hrob. Vyprovokoval vznik SDK, ktorá združila kľúčových pravicových politikov na spoločnej kandidátke. Spolu s materskými stranami získali toľko kresiel, že dokázali Mečiara vymiesť na smetisko politických dejín. Do svojich strán sa už nevrátili a združili sa okolo Dzurindu, ktorý personálne vytuneloval pravicu a na osem rokov ovládol slovenskú politiku.

Svoju schopnosť zladiť rôznorodé a často celkom protichodné záujmy dokázal už počas svojej prvej vlády, keď musel zvládať koalíciu, v ktorej sedeli všetci, od komunistov až po neoľudákov. Za priechodnosť svojich reforiem a politických vízií však platil svojim partnerom verejnými zdrojmi, čo ho napokon dobehlo. Jeho meno sa nestalo len symbolom vstupu Slovenska do civilizovanej Európy, ale aj korupcie a klientelizmu.

Keby bol Dzurinda po prehraných voľbách v roku 2006 odišiel na zaslúžený odpočinok, dnes by naňho všetci spomínali ako na štátnika. On však neodolal a ďalej hral svoje politické hry. Dokonca aj po voľbách 2010, proti svojej vlastnej premiérke. Namiesto toho, aby Ivetu Radičovú podporil a nechal ju zreformovať verejný život, spôsob vládnutia i samotnú stranu, aktívne ju pomáhal zničiť.

Že sa Dzurindovi nechce prizerať, ako Pavol Frešo svojou politickou impotenciou pochováva SDKÚ, je ľudsky pochopiteľné. Keby odišiel a skončil, stále by si zasluhoval aspoň súcit. No pokiaľ zostáva, aby sa pomstil ostatným za svoje vlastné zlyhania, musel definitívne stratiť kontakt s realitou. Zaslúžil by si, ako každý v tejto situácii, už len ústavnú liečbu.