Mohli vzniknúť Spojené štáty africké. Prečo zostal veľký plán iba víziou

O zaujímavej myšlienke referuje History Today. 

Zástancovia Pan-afrikanizmu vychádzali z presvedčenia, že národy Afriky a africkej populácie majú spoločnú historickú skúsenosť a že ich budúcnosť je navzájom prepojená. Jedným z cieľov bolo oslobodenie od koloniálnej nadvlády, ďalším politická, hospodárska a kultúrna spolupráca. Najambicióznejší predstavitelia hnutia napokon začali hovoriť o vytvorení jednotnej Afriky – akýchsi Spojených štátoch afrického kontinentu.

Myšlienka jednotnej Afriky mimo samotného kontinentu

Pan-afrikanizmus nemá jedného zakladateľa. Postupne ho formovali ľudia z rôznych častí Afriky, Karibiku, Spojených štátov aj Európy.

Už v 18. storočí pôsobili v Londýne africkí spisovatelia a aktivisti, ktorí zdôrazňovali spoločný africký pôvod a vystupovali proti otroctvu. Príkladom je skupina Sons of Africa, ktorej členom bol aj Olaudah Equiano. Ten bol bývalý otrok, ktorý sa stal spisovateľom a jedným z významných britských bojovníkov proti otroctvu. Skupina, v ktorej pôsobil, kritizovala úlohu Británie v obchode s otrokmi a zároveň pomáhala formovať predstavu spoločnej identity ľudí afrického pôvodu.

Olaudah Equiano

Wikimedia Commons/Daniel Orme, Národná galéria portrétov, Londýn

Dôležitým momentom bola aj haitská revolúcia, ktorá sa začala v roku 1791 vo francúzskej kolónii Saint-Domingue. Povstanie zotročeného obyvateľstva viedlo k vzniku Haiti – prvej modernej republiky čierneho obyvateľstva a zároveň druhej nezávislej krajiny na americkom kontinente.

Revolúcia vytvorila nové symboly odporu proti otroctvu a rasovej nadvláde. Medzi najznámejšie osobnosti patril Toussaint Louverture. Haiti sa tak stalo jedným z historických bodov, ku ktorým sa neskoršie africké a afroamerické emancipačné hnutia vracali.

V 19. storočí pribudli noví myslitelia

V ďalšom storočí sa k týmto myšlienkam pridali osobnosti ako Američan Martin Delany či karibský politik, spisovateľ a diplomat Edward Blyden. Delany patril k abolicionistom a presadzoval myšlienku, že ľudia afrického pôvodu majú mať kontrolu nad vlastným osudom. Blyden sa po emigrácii do Libérie stal jedným z významných mysliteľov, ktorí zdôrazňovali africkú identitu a návrat časti africkej skupiny obyvateľov na kontinent.

Ich názory boli dôležité aj preto, že Pan-afrikanizmus sa od začiatku netýkal iba obyvateľov Afriky. Zahŕňal aj milióny ľudí afrického pôvodu žijúcich v Karibiku, Spojených štátoch a ďalších častiach sveta.

Samotný pojem „Pan-afrikanizmus“ sa začal používať na prelome 19. a 20. storočia.

Prečítajte si tiež

Afrika si vydobyla svoje miesto. Možno sa budeme na mapu sveta pozerať inak

Prvý Pan-africký kongres v Londýne

V júli 1900 sa v Londýne uskutočnila prvá Pan-africká konferencia. Zorganizovala ju African Association, ktorú založila juhoafrická aktivistka Alice Kinloch.

Na konferencii sa stretli ľudia afrického pôvodu z viacerých častí sveta. Jedným z jej cieľov bolo ukázať, že ľudia afrického pôvodu môžu sami hovoriť o svojej situácii a politických požiadavkách.

Konferencia prijala dokument s názvom Address to the Nations of the World. Kritizoval rasový útlak v Spojených štátoch aj v Afrike a požadoval samosprávu pre britské kolónie. Na jeho príprave sa podieľal americký aktivista a intelektuál W. E. B. Du Bois.

Práve Du Bois sa stal jednou z kľúčových postáv medzinárodného Pan-afrikanizmu. Organizoval ďalšie kongresy, ktoré sa v nasledujúcich desaťročiach konali v Londýne, Paríži, Bruseli či New Yorku.

Ich účastníci požadovali väčšiu politickú samostatnosť a vystupovali proti rasizmu a koloniálnemu systému.

Do hnutia vstúpil aj Marcus Garvey

Pan-africké hnutie však nikdy nebolo jednotné. Rôzni jeho predstavitelia mali odlišné predstavy o tom, ako by mala vyzerať budúcnosť Afriky a ľudí afrického pôvodu.

Jednou z najvýraznejších osobností bol Marcus Garvey, jamajský novinár a aktivista, ktorý v roku 1914 založil Universal Negro Improvement Association and African Communities League.

Organizácia neskôr získala významnú základňu v New Yorku a rozšírila sa aj mimo Spojených štátov. Garvey presadzoval myšlienku politickej a hospodárskej jednoty ľudí afrického pôvodu. Jeho organizácia používala heslo „Afrika Afričanom doma aj v zahraničí“.

Marcus Garvey vo vojenskej uniforme počas prehliadky v štvrti Harlem v New Yorku v auguste 1922.

SITA/AP

UNIA mala podľa odhadov v období svojho najväčšieho rozmachu viac ako štyri milióny členov, čo z nej urobilo najväčšie Pan-africké politické hnutie 20. storočia.

Garvey zároveň nechcel zostať iba pri politických deklaráciách. Organizácia vytvorila aj vlastné hospodárske projekty. Najznámejším bola Black Star Line, lodná spoločnosť, ktorá mala podporovať obchodné kontakty medzi západnou Afrikou, Karibikom a Spojenými štátmi.

Projekt však napokon zlyhal a Garveyho politický vplyv začal klesať po jeho zatknutí a deportácii zo Spojených štátov. Jeho myšlienky však prežili a neskôr ovplyvnili aj ďalšie hnutia vrátane rastafariánstva.

Druhá svetová vojna posilnila požiadavky na nezávislosť

V 30. rokoch sa Pan-africké hnutie začalo radikalizovať. Vplyv naň mali hospodárska kríza, marxistické idey, ale aj udalosti priamo v Afrike.

Jedným z rozhodujúcich momentov bola talianska invázia do Etiópie v roku 1935. Etiópia bola v tom čase jednou z mála afrických krajín, ktoré si zachovali nezávislosť, a jej napadnutie fašistickým Talianskom sa stalo symbolom pokračujúceho koloniálneho násilia.

Prečítajte si tiež

Hitler pred 87 rokmi vyhlásil, že iba odpovedá na útok. V skutočnosti sa začala druhá svetová vojna

Druhá svetová vojna následne ešte viac posilnila požiadavky na ukončenie európskej koloniálnej nadvlády. V roku 1945 sa v britskom Manchestri uskutočnil piaty Pan-africký kongres. Medzi jeho účastníkmi boli aj ľudia, ktorí sa neskôr stali významnými africkými politikmi, napríklad Kwame Nkrumah a Jomo Kenyatta.

Kongres sa od predchádzajúcich líšil väčším dôrazom na pracujúcich a roľníkov. Jeho účastníci požadovali koniec koloniálnej vlády a kritizovali politické inštitúcie vytvorené podľa európskych vzorov.

Ghana ukázala, že nezávislosť môže byť začiatkom veľkého projektu

Kľúčovou osobnosťou povojnového Pan-afrikanizmu sa stal Kwame Nkrumah.

Ghana, vtedy ešte známa ako Zlaté pobrežie, získala nezávislosť od Británie v marci 1957. Nkrumah sa stal jej prvým premiérom a neskôr prezidentom.

Pre Nkrumaha však nezávislosť jednej krajiny nemala byť konečným cieľom. „Nezávislosť Ghany nemá význam, ak nie je spojená s úplným oslobodením Afriky.“ vyhlásil. Tým vyjadril predstavu, ktorá sa stala jedným z pilierov jeho politiky. Ghana mala byť nielen samostatným štátom, ale aj impulzom pre oslobodenie ďalších afrických krajín.

Prezident Ghany Kwame Nkrumah dvíha ruky počas prejavu na konferencii afrických hláv štátov v Africkej sále v Addis Abebe v Etiópii 24. mája 1963. V popredí sú alžírsky premiér Ahmed Ben Bella, prezident Hornej Volty (dnes Burkina Faso) Maurice Yameogo a prezident Zjednotenej arabskej republiky Gamal Abdel Nasser.

SITA/AP

V roku 1958 preto v Akkre hostil Konferenciu nezávislých afrických štátov. Zúčastnili sa na nej predstavitelia Etiópie, Ghany, Libérie, Líbye, Maroka, Sudánu, Tuniska a vtedajšej Zjednotenej arabskej republiky, ktorá zahŕňala Egypt a Sýriu.

Išlo o prvé stretnutie tohto druhu. Cieľom bolo hľadať spôsoby spolupráce a koordinovať postup proti pokračujúcej koloniálnej nadvláde.

Spoločná zahraničná politika aj užšia ekonomická spolupráca

Predstava Spojených štátov Afriky neznamenala iba odstránenie hraníc.

Nkrumah presadzoval užšiu hospodársku spoluprácu medzi africkými štátmi a spoločný postup v zahraničnej politike. Práve tu sa však začal ukazovať jeden z najväčších problémov celého projektu.

Nové africké štáty síce spájal odpor proti kolonializmu, zároveň však mali vlastné politické záujmy, rozdielne ekonomické podmienky a odlišné predstavy o tom, ako má vyzerať budúcnosť kontinentu. Situáciu navyše komplikoval vplyv veľmocí počas studenej vojny. 

Africké krajiny sa tak museli rozhodovať nielen o vzťahu k bývalým koloniálnym mocnostiam, ale aj o tom, ako sa postavia k súpereniu Spojených štátov a Sovietskeho zväzu.

Namiesto jedného štátu vznikla Organizácia africkej jednoty

V máji 1963 sa v Addis Abebe stretli africkí lídri a vznikla Organizácia africkej jednoty, známa pod skratkou OAJ. Tá bola kompromisom medzi radikálnejšími a umiernenejšími predstavami o budúcnosti kontinentu. Namiesto okamžitého vytvorenia jedného politického útvaru sa štáty rozhodli spolupracovať ako samostatné krajiny.

Medzi hlavné ciele organizácie patrilo podporovať jednotu a solidaritu afrických štátov, koordinovať ich spoluprácu, chrániť ich suverenitu a územnú celistvosť a odstrániť zostávajúce formy kolonializmu.

Africká sála v Addis Abeba, v Etiópii, 24. mája 1963, počas prejavu ghanského prezidenta Kwameho Nkrumaha na konferencii afrických hláv štátov. Nkrumah je vpravo.

SITA/AP

OAJ tak mala pomáhať budovať spoločný postup, zároveň však rešpektovala existenciu jednotlivých štátov.

Práve otázka hraníc bola pritom mimoriadne citlivá. Väčšina z nich vznikla v období európskeho kolonializmu a často nezohľadňovala historické, jazykové či etnické väzby medzi obyvateľstvom.

Pan-afrikanisti preto často upozorňovali, že hranice zdedené po koloniálnych mocnostiach komplikujú skutočné politické zjednotenie Afriky.

Kontinent zostal rozdelený aj po získaní nezávislosti

OAJ sa podieľala na podpore hnutí bojujúcich proti zostávajúcim koloniálnym režimom. Jej význam sa prejavil napríklad pri podpore úsilia o ukončenie portugalskej koloniálnej nadvlády, oslobodenie Namíbie a Zimbabwe či pri boji proti apartheidu v Juhoafrickej republike.

Úplná politická integrácia kontinentu však neprišla.

Africké štáty si ponechali vlastné vlády, armády, meny, zahraničné politiky a hranice. Spolupráca sa postupne rozvíjala v jednotlivých oblastiach, ale predstava jedného afrického štátu zostala politickou víziou.

Prečítajte si tiež

Africké a karibské krajiny žiadajú formálne ospravedlnenie za transatlantické otrokárstvo

Muammar Kaddáfí chcel myšlienku oživiť

Predstava Spojených štátov Afriky sa však nestratila. V roku 1999 zvolal líbyjský vodca Muammar Kaddáfí mimoriadny summit Organizácie africkej jednoty. Z rokovaní následne vzišla myšlienka vytvorenia novej organizácie afrických štátov.

V roku 2001 bola oficiálne založená Africká únia. Kaddáfí patril medzi najvýraznejších podporovateľov myšlienky politicky zjednotenej Afriky. 

Muammar al-Kaddáfí

Wikimedia/CommonsAntonio Milena

Africká únia dnes pokračuje v časti pôvodnej myšlienky

Africká únia prevzala niektoré ciele, ktoré boli súčasťou Pan-afrikanizmu už desaťročia pred jej vznikom.

Medzi jej oficiálne ciele patrí zrýchľovanie politickej a sociálno-ekonomickej integrácie kontinentu, podpora mieru, bezpečnosti a stability či presadzovanie demokratických princípov a inštitúcií.

Organizácia zároveň postupne začala viac zapájať africkú skupinu obyvateľov. Tá bola označená za takzvaný „šiesty región“ Africkej únie.

To ukazuje, že pôvodná myšlienka Pan-afrikanizmu nezmizla. Zmenila však podobu.

Namiesto jedného afrického štátu sa vytvorila sieť politických a ekonomických inštitúcií, ktoré sa snažia koordinovať postup desiatok samostatných krajín.

Etiópsky premiér Abiy Ahmed Ali prednáša prejav počas výročného summitu Africkej únie v Addis Abebe v Etiópii v sobotu 14. februára.

SITA/AP

Prečo sa Afrika nikdy nespojila do jedného štátu

Jedným z dôvodov je samotná veľkosť kontinentu a rozdielnosť jeho krajín. Afrika zahŕňa desiatky štátov s výrazne odlišnými politickými systémami, ekonomikami, jazykmi, náboženským zložením aj historickými skúsenosťami.

Ďalším problémom bola otázka národnej suverenity. Pre štáty, ktoré len nedávno získali nezávislosť od európskych mocností, bolo prirodzené chrániť novozískanú samostatnosť.

Namiesto odovzdania časti právomocí nadnárodnej vláde preto väčšina štátov uprednostnila spoluprácu pri zachovaní vlastnej suverenity.

Svoju úlohu zohrali aj rozdielne politické predstavy afrických lídrov. Niektorí presadzovali rýchlejšiu politickú integráciu, iní dávali prednosť postupnej spolupráci medzi samostatnými štátmi.

Už v 50. a 60. rokoch sa preto ukazovalo, že spoločný odpor proti kolonializmu ešte automaticky neznamená zhodu na tom, ako má vyzerať politické usporiadanie kontinentu.

Prečítajte si tiež

Afrika sa začína trhať. Vedci našli nový zlom

Myšlienka stále nezanikla

Pan-afrikanizmus je aj v súčasnosti celkom aktuálnou politickou a kultúrnou ideou. Jeho dnešní stúpenci sa síce nezhodujú vo všetkých otázkach, no spája ich však predstava, že historické skúsenosti afrických krajín a ich obyvateľov vytvárajú priestor pre užšiu spoluprácu.

Téma sa vracia aj pri diskusiách o hospodárskej integrácii, africkej samostatnosti, vzťahoch s bývalými koloniálnymi mocnosťami či otázke reparácií za otroctvo a kolonializmus.

Samotný Pan-afrikanizmus pretrváva práve preto, že problémy a výzvy, ktoré stáli pri jeho zrode, úplne nezmizli.

Predstava Spojených štátov Afriky sa tak za viac ako storočie posunula od vízie jednotlivých aktivistov k myšlienke, ktorú v rôznych podobách preberali africkí prezidenti a medzinárodné organizácie.

Afrika sa napokon nestala jednou krajinou. Vznikol však kontinentálny rámec spolupráce, ktorý má korene v rovnakom presvedčení, z ktorého Pan-afrikanizmus vyrástol – že africké národy a ich obyvatelia majú spoločnú historickú skúsenosť a že spolupráca môže byť spôsobom, ako posilniť ich politickú a ekonomickú pozíciu vo svete.