Jeden nosil dámske šaty, ďalšia ušla do susednej krajiny: LGBT+ neobchádzalo ani šľachtické rodiny

Ľudovít Viktor, arcivojvoda z Rakúska

Ľudovít Viktor Habsbursko-Lotrinský sa narodil v roku 1842 ako najmladší syn arcivojvodu Františka Karola a Žofie Bavorskej. Bol tak najmladším bratom rakúskeho cisára a uhorského kráľa Františka Jozefa I. Na rozdiel od svojich viacerých bratov však nezohrával žiadnu významnejšiu politickú úlohu.

V spoločenských kruhoch monarchie bol však dobre známou osobnosťou. Jeho homosexualita bola v rámci cisárskej rodiny a jeho okolia verejným tajomstvom. O jeho súkromí sa však otvorene nepísalo pre prísnu kontrolu tlače, ktorá sa vzťahovala na správy o členoch cisárskeho domu.

Ľudovít Viktor pritom podľa historických prameňov svoju orientáciu vo svojom osobnom okolí príliš neskrýval. Ako arcivojvoda mal palác na viedenskom Schwarzenbergplatz a letné sídlo na zámku Klessheim pri Salzburgu.

Práve jeho osobný život však postupne spôsoboval napätie. Dôstojníci slúžiaci v Salzburgu napríklad dostali zákaz prijímať jeho pozvania; dôvodom mali byť v zákulisí uvádzané arcivojvodove „neprirodzené sklony“ - tak sa sa v tom čase označovala homosexualita.

S Ľudovítom Viktorom sa spája aj prezliekanie do ženských šiat. Už ako dieťa sa zúčastňoval na takzvaných tableaux vivants, teda inscenovaných „živých obrazoch“. Jeho matka Žofia Bavorská ho rada obliekala do rôznych kostýmov.

Z neskoršieho obdobia pochádza aj jeho fotografia v dlhých ženských bielych šatách, s pokrývkou hlavy a kyticou v rukách. Snímka sa dodnes používa ako dôkaz jeho záľuby v prezliekaní do ženského oblečenia. Jej okolnosti sú však iné – vznikla pri divadelnom predstavení na cisárskom dvore, kde podľa tradície stvárňovali ženské úlohy práve muži.

Najznámejší incident sa spája s verejnými kúpeľmi pre mužov vo Viedni. Podľa spomienok princeznej Nory Fugger urobil arcivojvoda jednému z mužov nechcené návrhy a situácia vyústila do fyzického konfliktu.

Správa o incidente sa dostala k jeho bratovi a vtedajšiemu cisárovi Františkovi Jozefovi I., ktorý následne bratovi nariadil opustiť Viedeň a presťahovať sa na zámok Klessheim. Ľudovít Viktor tam prežil pád Rakúska-Uhorska v roku 1918 aj záver života. Zomrel v roku 1919.

Filip I., vojvoda orleánsky

O viac než dve storočia skôr žil na francúzskom kráľovskom dvore Filip I. Orleánsky. Narodil sa v roku 1640 ako mladší syn francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII. a Anny Rakúskej a bol jediným mladším bratom neskoršieho „kráľa Slnko“ Ľudovíta XIV. Je zakladateľom dynastie Bourbon-Orléans.

Filip sa dvakrát oženil a stal sa otcom niekoľkých detí, zároveň sú však jeho romantické vzťahy s mužmi dobre zachytené v dobových prameňoch. Historické svedectvá opisujú tiež jeho záľubu v odevoch a doplnkoch, ktoré boli v tom čase spájané so ženami. Vojvoda nosil šperky, líčil sa a pri niektorých príležitostiach vystupoval v ženských kostýmoch.

Francúzsky šľachtic a kronikár Saint-Simon ho opisoval ako muža zdobeného prsteňmi, náramkami a šperkami, zatiaľ čo ďalší súčasníci zaznamenávali jeho záujem o ženskú módu a kozmetiku.

Jeho vzťahy s mužmi neboli na dvore tajomstvom. Najvýznamnejšie miesto medzi nimi mal Filip Lotrinský, známy ako Chevalier de Lorraine. Vzťah medzi oboma mužmi trval s prestávkami desaťročia a Lotrinský získal v okolí vojvodu značný vplyv.

Filipova druhá manželka Alžbeta Šarlota Falcká sa vo svojich listoch sťažovala najmä na množstvo peňazí a darov, ktoré jej manžel venoval svojim mužským favoritom. Okrem toho sa Filip venoval aj hazardným hrám, kam dával veľa peňazí. Jeho osobný život pritom existoval súbežne s tradičnou úlohou člena kráľovskej dynastie.

Okrem toho sa skoro stal dedičom trónu. V roku 1658 kráľ Ľudovít vážne ochorel a Filipova matka mu prikázala pripravovať sa na prevzatie moci. Tým si tiež na krátku dobu získal popularitu a verejnosť sa pokúšala získať jeho pozornosť. Ľudovít sa však nečakane vyliečil a tak sa prevzatie moci nekonalo. Ľudom sa následne údajne uľavilo, pretože Filipa za kráľa v skutočnosti nechceli práve kvôli jeho roztržitej a divokej povahe. 

Filip mal dve manželky a potomkov a zároveň bol úspešným vojenským veliteľom. V roku 1677 velil francúzskym jednotkám v bitke pri Casseli, v ktorej porazili vojská Viliama Oranžského.

Lady Eleanor Butler

Príbeh írskej šľachtičnej Lady Eleanor Butler a Sarah Ponsonbyovej sa odohrával približne o storočie neskôr. Obe ženy sa do dejín zapísali ako Ladies of Llangollen a spolu strávili približne polstoročie.

Prečítajte si tiež

Vedci sú v šoku: Umelá inteligencia identifikovala na známom diele tvár Anny Boleynovej

V marci 1778 mala Eleanor Butler 39 rokov a Sarah Ponsonbyová 23. Sarah žila v domácnosti svojho príbuzného sira Williama Fownesa, ktorého nechcené návrhy odmietala.

V noci 30. marca si obliekla mužské oblečenie, vzala si pištoľ a svojho psa a tajne opustila dom. Stretla sa s Eleanor, ktorá bola takisto prezlečená za muža. Obe plánovali odísť z Írska do Anglicka. Pokus sa najskôr nevydaril a vypátrali ich, o dva mesiace však presvedčili svoje rodiny, aby im umožnili odísť.

Usadili sa v severnom Walese, kde si vytvorili spoločnú domácnosť v dome Plas Newydd pri meste Llangollen. Žili tam spolu celé desaťročia a z ich domu sa postupne stalo miesto navštevované významnými osobnosťami. Zavítali k nim spisovateľ Walter Scott, priemyselník Josiah Wedgwood či básnik William Wordsworth, ktorý im dokonca venoval sonet. Ich spolužitie zároveň priťahovalo tiež pozornosť tlače.

Eleanor a Sarah zdieľali nielen domácnosť, ale aj posteľ. Ich korešpondencia a ďalšie zachované materiály zároveň dokumentujú hlbokú vzájomnú náklonnosť. Keď však vtedy tlač naznačovala sexuálnu povahu ich vzťahu alebo opisovala Eleanor ako maskulínnu, obe ženy reagovali odmietavo a v jednom prípade uvažovali aj o právnych krokoch.

Sarah Ponsonby a Eleanor Butler nakreslené v ich dome v v Llangollene.

Wikimedia Commons/Wellcome

Eleanor zomrela v roku 1829 vo veku 90 rokov, Sarah približne o dva roky neskôr. Pochované sú spoločne v Llangollene spolu s ich dlhoročnou slúžkou Mary Carrylovou.

John Hervey, 7. markíz z Bristolu

Na rozdiel od predchádzajúcich osobností patril John Hervey už do 20. storočia. Frederick William John Augustus Hervey sa narodil v roku 1954 do jednej zo starých britských aristokratických rodín. Titul 7. markíza z Bristolu zdedil po smrti svojho otca Victora Herveyho v roku 1985.

Prečítajte si tiež

Historici sú v šoku: Nové zistenia o Krištofovi Kolumbusovi prepisujú históriu

Herveyho homosexualita bola verejne známa. Počas pobytu v Paríži žil otvorene ako homosexuálny muž a jeho partneri sa stali predmetom záujmu britskej bulvárnej tlače. Peniaze tam okrem iného míňal na večierky, drogy a mužských partnerov. Hervey sám tvrdil, že počas života využil služby približne dvetisíc mužských sexuálnych pracovníkov.

Napriek tomu sa v roku 1984 oženil s dvadsaťročnou Francescou Fisherovou. Hervey dúfal, že manželstvom zmení jeho dovtedajší spôsob života a založí rodinu. Počas manželstva však pokračovali jeho problémy s drogami a vzťah sa postupne rozpadol. Manželstvo zostalo bezdetné a v roku 1987 sa skončilo rozvodom.

Výraznou súčasťou Herveyho života bola zároveň závislosť už od spomínaných drog. Dostal sa do konfliktu so zákonom a v roku 1988 bol odsúdený v súvislosti s kokaínom. Postupne prišiel o veľkú časť svojho majetku. Zomrel 10. januára 1999 vo veku 44 rokov, obeťou sa mu stala chrípka, ktorá ho vtedy veľmi slabého skolila.

Karolína Stanhopeová, grófka z Harringtonu

Karolína Stanhopeová, rodená FitzRoyová, patrila k výrazným postavám britskej vyššej spoločnosti 18. storočia. V dobových prameňoch sa jej meno spája predovšetkým s Elizabeth Asheovou, s ktorou ju spájalo nezvyčajne blízke priateľstvo.

Obe ženy boli v životopisoch označované za „nerozlučné“ a ich spoločenský život priťahoval pozornosť historikov. Životopis Elizabeth Chudleighovej z roku 1911 opisuje Karolínu a Elizabeth Asheovú opakovane ako veľmi blízke priateľky. Spoločne sa objavovali na spoločenských podujatiach a ich vzťah sprevádzali aj opakované hádky a následné zmierenia.

Ich povesť pritom nebola v spoločnosti bez kontroverzií. Životopis charakterizoval Karolínu a Elizabeth ako ženy spájané s bujarým spoločenským životom. Neskoršie publikácie uvádzajú, že Karolína mala partnerov ako mužov, tak aj ženy, a označujú ju za bisexuálnu.

Karolína Stanhopeová a Elizabeth Asheová boli nerozlučné a intímne priateľky, ktoré však boli označované ako sexuálne nezvyčajne aktívne. S Karolínou sa spája aj New Female Coterie - spoločenská skupina žien, ktorých spoločnosť vtedy nazývala za padlé. Tá vznikla práve po tom, čo Karolínu neprijala pôvodna skupina Female Coterie. Tá pôsobila v Londýne v 18. storočí, neslávne známou sa stala po prevalení škandálu o prevádzkovaní hazardárne a spoločných aktivít pre bohaté ženy a mužov. Členky Female Coterie sa tiež stretávali v nevestinci.

Legendy panujú aj o Alžbete Báthoryovej

Časť histórie predstavuje uhorská grófka Alžbeta Báthoryová. V roku 1560 sa narodila do významného uhorského rodu Báthoryovcov a bola uhorskou šľachtičnou, časť jej života je však úzko spätá s Čachtickým hradom na území dnešného Slovenska.

Báthoryová patrí k historickým osobnostiam, pri ktorých sa fakty po stáročia premiešavali s legendami. Bola obvinená z krutého zaobchádzania, mučenia a usmrcovania mladých žien a dievčat.

Vyšetrovanie na začiatku 17. storočia zozbieralo veľké množstvo svedeckých výpovedí o násilí na jej Čachtickom hrade. Najznámejšia legenda tvrdí, že sa kúpala v krvi mladých panien, aby si zachovala mladosť. Tento motív však podľa historických zdrojov nevychádza z pôvodného vyšetrovania a objavil sa až dlho po jej smrti.

ISIFA

Podobne problematické je spájanie Báthoryovej s lesbickou alebo bisexuálnou orientáciou. Takéto motívy sa objavujú predovšetkým v neskorších literárnych, filmových a populárnych spracovaniach jej života. Samotná skutočnosť, že väčšinu údajných obetí tvorili dievčatá a mladé ženy nemusí znamenať, že Alžbeta Báthoryová bola homosexuálka alebo bisexuálka.

Z násilných činov voči dievčatám ju následne začalo obviňovať viac a viac ľudí, medzi nimi aj čachtický kňaz. V roku 1610 ju pri jednom z činov prichytil palatín Juraj Turzo a onedlho sa prípad dostal až pred súd. S Báthoryovou nikdy súdny proces neprebehol, pretože sa jej vina nedokázala. Súdení boli iba jej pomocníci a časť z nich bola dokonca popravená. Grófka však bola uväznená v žalári, ktorý sa nachádzal v hrade, a tam zostala až do svojej smrti v roku 1614.