Prekonali strach z radiácie, dnes ich v Černobyle ohrozujú ruské rakety a drony

KYJEV / Reportérka JOJ 24 Katarína Kleknerová sa o tom, ako sa dnes žije v Černobyle, rozprávala naživo v Kyjeve s Andrejom Pastorekom, členom Slovenskej nukleárnej spoločnosti a slovenským dobrovoľníkom, ktorý zónu niekdajšej jadrovej havárie navštívil už viac ako 30krát. Okrem iného zabezpečuje prísun potravín pre posledných pamätníkov, takzvané černobyľské bábušky, ktoré sa vrátili do zóny, z ktorej ich po nehode evakuovali.

+25 fotiek

Jadrová havária v Černobyle

​V černobyľskej zóne dnes ešte žije posledných 23 pôvodných obyvateľov

Voláme ich černobyľskej babuľky a sú to pôvodní obyvatelia, ktorí sa vrátili krátko po evakuácii dožiť svoje životy tam, kde sa narodili a kde prežili svoje životy.
Čo je možno pre nich najťažšie? Ten strach z vojny alebo z radiácie alebo zo samoty. Na začiatku to bol strach, možno z radiácie, predsa len je to niečo, čo my ako ľudia nevidíme, nepočujeme, necítime.

A až prišla tá nešťastná vojna a tá dnes predstavuje oveľa väčšie riziko. Jednak Černobyľ je stále jadrové zariadenie, takže predstavuje možno nejaký cieľ pre nepriateľa a ako si spomínala na začiatku, tak ponad černobyľskú zónu vedú trajektórie rakiet a dronov, ktoré tam každý deň lietajú a môže sa stať, ako sa stalo aj pri tom sarkofágu, že tam niečo narazí a môže dôjsť k nejakému poškodeniu.

Keby sme mali opísať divákom, ako funguje napríklad zásobovanie, vieme, že v minulosti tam fungovala nejaká predajňa. Je to tak aj teraz, alebo sú odkázaní len na pomoc humanitárnych pracovníkov?

Počas tej bežnej situácie za mierového stavu fungoval v Černobyle, v meste, priamo malý obchodík. Takisto malé nákladné auto rozvážalo týmto babičkám raz do mesiaca potraviny, takže si vedeli nakúpiť aj sami. Žiaľ, od začiatku vojny toto už nefunguje.

Tým pádom babuľky sú odkázané jednak na svoje rodiny, ktoré ich občas navštevujú a potom mi pomáhajú dokonca napríklad aj zamestnanci zóny, policajti alebo silové zložky, ktorí ich chodia kontrolovať, či niečo nepotrebujú a podobne. Pomáhajú im takisto ľudia, ako napríklad aj ja. Vozím tam humanitárnu pomoc a už sa mi ako keby potvrdilo, že je to veľmi dôležité, pretože viackrát už som počul od babičiek vetu alebo niečo na spôsob, že nebyť mňa a mne podobných, tak by už možno ani nežili.

mapa cernobyl

JOJ24

​Černobyľská zóna je ako keby štát v štáte, iný svet

Nedávno som sa znova vrátil a černobyľská zóna je ako keby štát v štáte alebo iný svet. Jednoducho, keď vojdete do černobyľskej zóny, ocitnete sa v uzavretej, prísne stráženej zóne. Jednak je zamorená rádioaktívnymi izotópmi, jednak je tam hrozba aj kvôli súčasnej vojne, že táto zóna je zamínovaná. 

Nikto presne nevie, kde tie míny sú, takže je veľmi nebezpečné sa tam pohybovať. Ale na druhej strane sú tam aj také pozitíva. Vy keď vojdete do černobyľskej zóny, tak človek je zrazu v úplnom tichu. Je tam absolútny pokoj, pretože je tam len minimum nejakého ruchu, čo sa týka človeka. Minimálny pohyb, žiadny priemysel. 

Takže paradoxne v černobyľskej zóne je veľmi čistý vzduch, čo som si overil aj priamo na sebe. Minimálne dvakrát som tam prišiel s hroznou nádchou a odchádzal som odtiaľ s prázdnym nosom, že sa mi dalo v pohode dýchať.

Uhryznutý černobyľským psom

Všeobecne sa hovorí, že psy, ktoré tam zostali, si zvykli na turistov, ktorí tam chodili a boli zvyknutí, že turisti im donesie nejaké granule, nejaké žrádlo a boli priateľskí, behali za tými ľuďmi. Lenže prišla vojna, ľudia zmizli. Teraz je Černobyľská zóna kompletne uzavretá pre turistov, ale ja som toto precenil trošku.
Počas jednej humanitárnej pomoci som ešte niečo zabudol v aute.  Boli sme u babičky, ktorá nás pozval k sebe domov, niečo si zajesť, no ja som sa vybral pre tie veci do auta, pričom som zabudol, že ona má dvoch psov a po návrate z auta do jej domu som si všimol, že sa po mne rozbehli.

Ja som nestihol vojsť do domu, jeden ma pohrýzol do do, do lýtka, do nohy. No našťastie dopadlo to dobre. Dnes už je to taký úsmevný zážitok, ale bolo veľmi zaujímavé rozprávať pani doktorka v trenčianskej nemocnici, čo sa mi stalo a hlavne, kde sa mi to stalo. Keď som povedal, že ma pohrýzol pes v Černobyle, tak boli to veľmi zaujímavé pohľady.

Andrej, čo je najťažšie pre černobyľské babušky?

Je to také odlúčenie od sveta, predsa len žijú v uzavretej zóne. Častokrát sa stáva, že samotná babuška žije jedna v celej obci a ďalšia od nej nejaká jej známa žije 20 kilometrov ďalej a tým pádom oni sa stretávajú možno niekoľkokrát do mesiaca alebo párkrát za pol roka. Takže je to aj také akokeby psychologické odlúčenie, že sa nemá ani s kým porozprávať, nemá sa komu možno vyplakať.

A toto som tiež zažil, že sme prišli po dlhej dobe k babičke a ona bola viac rada za to, že sme tam fyzicky, že sa má s kým porozprávať, než za to, že sme im priniesli nejaké potraviny.

Celý rozhovor s Andrejom Pastorekom si môžete pozrieť tu:

​