93 rokov od vzniku Československa. Takto sa rodilo

Realizácia idey česko-slovenského štátu bola napriek vzájomným kultúrnym kontaktom podľa historika Martina Lacka pred rokom 1914 pre väčšinu Slovákov i Čechov nepredstaviteľnou.

"Vypuknutie I. svetovej vojny však otvorilo úplné nové možnosti vývoja. Stáročné európske mocnárstva, medzi nimi habsburská, nemecká či ruská ríša, zanikli. Jedným zo štátov, ktoré sa zrodili na troskách Rakúsko-Uhorska, bola aj ČSR. Cesta k jej zrodu však bola viac ako tŕnistá,“ tvrdí historik Martin Lacko. Slováci a Česi si dnes pripomínajú 93. výročie vzniku spoločného štátu pod názvom Československá republika.

Projekt česko-slovenského štátu sa spomedzi všetkých možností vykryštalizoval podľa Lacka ako prirodzene najvhodnejší rámec pre riešenie slovenskej i českej otázky. Rozvíjal sa najmä za hranicami monarchie, medzi predstaviteľmi českého a slovenského exilu.

Prvé návrhy československého štátu sformoval už v októbri 1914, po svojom odchode z vlasti, profesor pražskej univerzity a poslanec viedenského ríšskeho snemu Tomáš Garrigue Masaryk. Ako centrála čsl. odboja na Západe sa v rokoch 1915/1916 vyprofilovala Československá národná rada v Paríži, na čele s Masarykom. Veľmi razantne sa za česko-slovenské riešenie postavili aj americkí Slováci. "Ich politické koncepcie patrili k najlepšie prepracovaným a súčasne najprezieravejším,“ konštatoval historik.

Clevelandská dohoda

Už v októbri 1915 sa zrodila Clevelandská dohoda – projekt budúceho československého štátu na federatívnom základe, na ktorom sa podpísali slovenské a české krajanské organizácie, neskôr, v máji 1918 známa Pittsburská dohoda. V roku 1916 sa k idey československého štátu prihlásila aj väčšina Čechov a Slovákov v Rusku, ktorí dovtedy preferovali skôr štátoprávny príklon k cárskemu Rusku. "Najväčšiu zásluhu na ich obrate má neúnavná činnosť Milana Rastislava Štefánika,“ povedal Lacko. Podobne kľúčovú úlohu zohral Štefánik v organizovaní československých légií – vojenských jednotiek bojujúcich po boku dohodových mocností. Tie mali nielen veľkú vojenskú, ale aj politickú váhu.

Najdôležitejšou podmienkou utvorenia Česko-Slovenska však bolo presvedčiť politikov dohodových mocností odhodlať sa k tomuto náročnému a riskantnému ťahu. "Prekonať tieto bariéry v zmýšľaní mocných, sa ukázalo aj ako najťažšie. Predstavitelia československého odboja tu operovali najmä samourčovacím právom národov, ktoré bolo nezlučiteľné s ďalšou existenciou Rakúsko-Uhorska. Veľmoci, uvedomiac si vazalské postavenie Rakúsko-Uhorska voči Nemecku, si osvojili argumentáciu československej strany a postupne v priebehu roka 1918 uznali československú exilovú vládu. Tým pochovali monarchiu a požehnali vznik Česko-Slovenska,“ uviedol historik.

28. október významný v dvoch smeroch

Podľa Lacka 28. október 1918 je významný v dvoch smeroch. V tento deň sa v Ženeve stretli zástupcovia československého domáceho a zahraničného odboja: ČSNR, na čele s jej tajomníkom Edvardom Benešom rokovala s delegáciou Československého národného výboru (ČSNV) vedenou Karlom Kramářom. Dohodli sa na vytvorení dočasnej československej vlády, ako aj na tom, že nový štát bude mať republikánske zriadenie – dovtedy sa totiž uvažovalo aj o monarchii.

Deň 28. október 1918 je však podľa Lacka oveľa známejší udalosťami v Prahe. Pod dojmom správy, že rakúsko-uhorská vláda vyjadrila súhlas s rokovaním o prímerí sa rozbúrila situácia v Prahe i v ďalších českých mestách. Plénum Národného výboru v Obecnom dome v Prahe prijalo prvý zákon ako aj manifestačné vyhlásenie ČSR a následne prevzalo štátnu moc na území novej republiky. V praxi to bolo na území Prahy a časti Čiech, len postupne sa moc šírila aj na Slovensko. Slovákov pri tomto akte zastupoval Vavro Šrobár. Zakrátko, 14. novembra 1918, sa Národný výbor premenil na Dočasné národné zhromaždenie, teda československý parlament.

„Politické krytie“ krokom čsl. elít poskytli víťazné, demokratické mocnosti I. sv. vojny – Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko vrátane amerického prezidenta Wilsona. "S existenciou ČSR sa, naopak, ťažko zmierovali sudetskí Nemci, a nikdy sa s ním nezmierila maďarská politika. Napriek tomu, že i maďarský národ získal v roku 1918 vlastný národný štát, nový stav neprijal. Kľúčovým cieľom zahraničnej politiky sa stala obnova Uhorska. Aj desaťročia po vojne vládnuce elity pokladali povojnový stav len za „provizórium“, živili v národe ilúzie na návrat k bývalým uhorským hraniciam,“ dodal Lacko.

ISIFA