Zatiahnuté
11°
Bratislava
Marcel
20.4.2024
Krvavý útok na horskej chate: Svedkovia prežili horor
Zdielať na
Katarína Kováčiková
Katarína Kováčiková
Slovensko - aktuality

Krvavý útok na horskej chate: Svedkovia prežili horor

Opitý 11-krát súdne trestaný recidivista (47) dobodal dvoch ľudí. Brutálny čin sa stal na horskej chate pod Chabencom v Nízkych Tatrách. Muža a ženu museli okamžite previesť na operáciu. Hororovú noc na chate nám veľmi podrobne opísala náš čitateľ Martin.

38-ročného Jána zasiahol do brucha a o dva roky staršiu Katarínu do pľúc. Motív konania tohto muža zatiaľ nie je známy. Dnes ráno ho polícia eskortovala pred súd, ktorý už o 20 minút rozhodol o jeho vzatí do väzby.

Prečítajte si autentickú spoveď svedkov krvavého útoku.

Tento recidivista dobodal dvoch ľudí na horskej chate pod Chabencom

TV JOJ

Dobrý deň!</p><p>Aj týmto spôsobom by sme sa s vami a so zvyškom Slovenska chceli podeliť o jeden nezabudnuteľný zážitok uplynulého víkendu.</p><p>V sobotu 30.4.2011 sme sa vybrali na turistiku do Nízkych Tatier. Vyrazili sme z dedinky Liptovská Lúžna smerom na hlavný nízkotatranský hrebeň. Hoci predpoveď počasia nebola príliš priaznivá, nadšenie nám nechýbalo a tešili sme sa na krásu hôr a milých ľudí, ktorých sme na horách doteraz vždy stretli, no ako sa neskôr ukázalo, na horách nie je najväčšie nebezpečenstvo spojené s počasím či vrchmi, ale, bohužiaľ, s ľuďmi, na ktorých natrafíte.</p><p>Keďže sme nič nechceli nechať na náhodu, už niekoľko týždňov vopred sme si zarezervovali ubytovanie, aby sa nestalo, že nebudeme mať kde prespať, keďže nás bolo až 13. Prvú noc sme sa rozhodli stráviť v útulni pod Chabencom (blízko Ďurkovej), čo je asi jediná možnosť, kde prespať, ak sa na hrebeň Nízkych Tatier vyberiete z tejto strany a nemáte záujem o nočný pochod. Na internete sme našli niekoľko obrázkov sympatickej útulne (naživo vyzerá trochu inak) a telefonicky sme sa s pánom „chatárom“ dohodli, že nám rezervuje 13 miest. Trval na tom, že vopred musíme všetci zaplatiť plnú sumu za nocľah, večeru a raňajky, čo sme ochotne hneď urobili, keďže sme v ruksakoch nechceli zbytočne vláčiť príliš veľa jedla a chceli sme mať istotu, že budeme mať kde prespať. Mysleli sme, že si v tejto útulni po celodennej turistike oddýchneme, najeme sa a na druhý deň plní síl vyrazíme ďalej po hrebeni smerom na Chatu M. R. Štefánika. Ešte pred samotným výletom nás zarazil prístup majiteľa chaty. Keď sme mu poslali peniaze a chceli sme si telefonicky overiť, či platbu prijal, nedalo sa mu dovolať. Celé nám to pripadalo asi tak, že zhrabol peniaze a ostatné ho už netrápilo, ale nechceli sme mu krivdiť, tak sme sa spoliehali na to, že hádam bude všetko v poriadku a keď dorazíme na miesto, všetko sa vysvetlí.</p><p>Po peknom dni na hrebeni, keď nás so šťastím obchádzali všetky prehánky a my sme sa tešili z každého slnečného lúča, sme podvečer zdravo unavení dorazili do útulne, kde nás privítal podnapitý pán (vtedy sme si niektorí mysleli, že azda on je tým chatárom, s ktorým sme pred zaplatením raz telefonicky komunikovali). Útulňa bola plná chlapov v dobrej nálade, ktorí popíjali a pozerali hokej. Pomysleli sme si, že takýto prístup je čudný, ale je to ich vec, veď alkoholikov je plno aj inde. My sme sa chceli len navečerať, chvíľku posedieť v chate a poriadne sa vyspať. Ešte pred večerou na útulňu dorazila aj skupinka siedmich českých turistov a okrem nich bola v útulni už aj jedna maďarská dvojica. I oni sa ubytovali a takisto mali záujem o večeru.</p><p>Všetko vyzeralo byť v poriadku, aj keď sme s pribúdajúcim časom začínali mať mierne obavy o to, či z večere vôbec niečo bude, keďže naši „kuchári“ mali v krvi čoraz viac promile alkoholu, čo sa podpísalo aj pod ich vulgárny slovník a nemiestne poznámky. Ich spoločnosť nám vonkoncom nebola príjemná. Dúfali sme, že sa najeme, no nakoniec nám priniesli porcie jedla (perkeltu s octom), z ktorých sa viacerým dvíhal žalúdok, a tak si niektorí objednali radšej šošovicu. Zvyšok jedlu z takejto kuchyne nedôveroval vôbec, a tak sa napriek zaplateniu rozhodli večeru oželieť. Čerešničkou na torte bolo, keď sme zistili, že naši opití páni „kuchári“ zmiešali šošovicu s perkeltom a mali tú drzosť ponúknuť svojim hosťom takéto jedlo! Azda v domnení, že si nič nevšimneme...</p><p>Okolo polnoci sme sa teda polohladní vybrali na poschodie útulne, kde boli matrace, aby sme sa uložili do spacákov a oddýchli si. Našich „hostiteľov“ však nezaujímalo, že by sme sa chceli vyspať, a celú noc pili, robili hluk, nadávali si a hádali sa. Poviete si, opitý nevie, čo rozpráva, a keď vytriezvie, ani si nebude pamätať, čo natáral. A tak sme aj brali všetky tie ich sprosté reči, pri ktorých sa vôbec nedalo zaspať. Naši „priatelia“ sa nadránom pochytili a jeden z nich na svojho „kamaráta“ vytiahol nôž, aspoň podľa toho, čo sme počuli. Všetko sme to brali ako hlúpe reči opilcov, ktorí hádam o hodinku – dve stíchnu, a my si aspoň na chvíľu zdriemneme. V ich spoločnosti bola aj jedna žena (pravdepodobne z ich partie), ktorá im celú noc vravela, že by už mali ísť spať. No nakoniec sa spať pobrala asi len ona sama, čo sa jej stalo osudným.</p><p>Okolo piatej hodiny ráno sme sa všetci na poschodí strhli na veľký krik. Nahrnuli sme sa k oknu, kde sme videli, ako vonku leží žena s dobodanou hruďou a popri nej pobehujú opití muži. Vtedy nám došlo, že situácia je vážna, že nejde len o nejaký žart a prázdne slová pri poháriku. Keď sme videli, že žena krváca, začali sme sa báť i o vlastné životy, a tak sme zavolali na políciu, vysvetlili sme im celú situáciu. Policajti postupovali asi klasickým? spôsobom overovania si informácií, keď viackrát volali späť, čo sa nám zdalo zdĺhavé, hlavne, keď sme boli presvedčení, že ide o život.</p><p>Medzitým ako žena ležala na zemi vonku pred útulňou, vybehol von ďalší muž s bodnou ranou a k nám do hornej izby vbehol iný muž so sekerou v ruke, ktorý na nás kričal, aby sme okamžite išli preč. Vypukla panika, lebo sme nevedeli, či nám chce ublížiť alebo o čo vlastne ide. Nevedeli sme, kto je kto, báli sme sa, viacerí z nás schmatli len spacák a v papučiach vybehli von pred chatu. Pri takomto nečakanom budíčku začal jeden z opilcov rozbíjať okná a demolovať chatu so slovami, že ju celú vyhodí do vzduchu. Báli sme sa, vedeli sme, že majú nože a sekeru. Pri behu von si jeden kamarát na rozbitom skle poranil prst na nohe a nemohol poriadne chodiť (neskôr mu ho v nemocnici museli zašiť). Celá situácia pripomínala nočnú moru. Keď sme vybehli pred chatu, von sa vyrútil i opitý šialenec, ktorý hovoril po česky (neskôr sme sa dopočuli, že už bol 12 rokov vo väzení a bol to práve on, kto dobodal ženu i svojho známeho) a vyhrážal sa, že chatu podpáli. Všade bolo cítiť plyn, a tak sme schmatli, čo sa dalo, a bežali čo najďalej. Niektorí z nás však v panike nechali v chate takmer všetko (oblečenie, topánky, doklady, mobily, foťáky,...). Naozaj sme si mysleli, že o chvíľu budeme svedkami výbuchu, pretože plyn bolo cítiť aj vonku. Nezostávalo nám nič iné, len čakať v bezpečnej vzdialenosti pripravení na útek, kým dorazí polícia. Tá si dávala načas, hoci sme chápali, že sme v horách a prístup k útulni istotne nie je jednoduchý. Po vyše dvoch hodinách strávených na zime a v biednom oblečení (pripomínam, že kamarátovi krvácal rozrezaný prst a musel sedieť na zemi o šiestej ráno) sme sa dočkali policajnej hliadky, ktorá dorazila na džípe, ktorý patril našim opitým „hostiteľom“ - tí sa so zranenou ženou krátko po tom, ako sme zavolali pomoc, vybrali do nemocnice, na polceste asi stretli sanitku a policajné auto, ktoré by sa k útulni inak nedostalo, tak policajti využili ich džíp.</p><p>Naozaj zarážajúci bol prístup policajtov, ktorí prišli v aute s opilcami, čo sa pôvodne vybrali so ženou do nemocnice. Policajti nám nepovedali ani slovo, neposkytli nám absolútne žiadne informácie, nezaujímalo ich, čo sme videli, resp. čoho sme boli svedkami a keby sme sa ich sami neboli spýtali, či si môžeme ísť do chaty po naše veci, či je to bezpečné, asi by sme sa mohli pobrať ďalej len so spacákmi a v papučiach bez dokladov... Jediné, čo policajti urobili, keď dorazili na miesto činu, bolo, že si zapálili cigaretu, a potom z chaty vyviedli opitého muža, čo viacerých ohrozoval nožom, spútali ho, nasadili do džípu a odišli. Naozaj nie je v policajných predpisoch, že treba vypočuť svedkov? Alebo im azda stačili „výpovede“ opilcov z džípu, ktorí boli do všetkého zapletení? Prečo sa nespýtali, či nie je nikto z nás zranený? Ešte raz pripomínam, že kamarát mal poranený prst a nemohol poriadne chodiť. Zaujímavý prístup. Nechcem krivdiť polícii, ale čo by ste na nich povedali vy po takejto skúsenosti? Maďarskí turisti ušli ešte pred ich príchodom. Oželeli karimatku a mapu, čo nechali v chate. Nečudovali sme sa im. Česi čakali spolu s nami, pretože tiež si nestihli pobrať všetky veci z chaty.</p><p>Poviem vám, takíto ľudia – ožrani, násilníci a policajti bez záujmu - nám robia naozaj skvelú reklamu a turisti sa k nám len tak pohrnú.</p><p>Nikomu neprajeme podobný zážitok, ale myslíme si, že treba, aby sa vedelo, čo sa v noci z 30. apríla na 1. mája 2011 stalo na Ďurkovej. Možno si tieto riadky niekto prečíta a len mávne rukou, ale možno to celé začne niekoho trápiť a veci sa pohnú správnym smerom – vymenia sa ľudia, čo majú na starosti útulňu na mieste, kde prespáva i mnoho zahraničných turistov. Možno sa raz dočkáme správnych policajtov... Alebo je to len nesplniteľné zbožné prianie?</p><p>Myslím, že všetci budeme každého, koho stretneme, varovať pred týmto miestom, aby sa mu v záujme záchrany vlastného zdravia a života vyhýbal. Nemáme potrebu niekoho ohovárať, robiť mu zlé meno, ale sme presvedčení, že máme povinnosť varovať ostatných pred takýmito ľuďmi a zároveň upozorniť na prístup policajtov. S peniazmi, ktoré sme zaplatili za niečo, čo sme nedostali, sme sa už rozlúčili, ale dúfame, že všetci vinníci budú potrestaní, a všetci, čo prídu do útulne po nás, nezažijú nič podobné.

Martin

Dobrý deň!</p><p>Aj týmto spôsobom by sme sa s vami a so zvyškom Slovenska chceli podeliť o jeden nezabudnuteľný zážitok uplynulého víkendu.</p><p>V sobotu 30.4.2011 sme sa vybrali na turistiku do Nízkych Tatier. Vyrazili sme z dedinky Liptovská Lúžna smerom na hlavný nízkotatranský hrebeň. Hoci predpoveď počasia nebola príliš priaznivá, nadšenie nám nechýbalo a tešili sme sa na krásu hôr a milých ľudí, ktorých sme na horách doteraz vždy stretli, no ako sa neskôr ukázalo, na horách nie je najväčšie nebezpečenstvo spojené s počasím či vrchmi, ale, bohužiaľ, s ľuďmi, na ktorých natrafíte.</p><p>Keďže sme nič nechceli nechať na náhodu, už niekoľko týždňov vopred sme si zarezervovali ubytovanie, aby sa nestalo, že nebudeme mať kde prespať, keďže nás bolo až 13. Prvú noc sme sa rozhodli stráviť v útulni pod Chabencom (blízko Ďurkovej), čo je asi jediná možnosť, kde prespať, ak sa na hrebeň Nízkych Tatier vyberiete z tejto strany a nemáte záujem o nočný pochod. Na internete sme našli niekoľko obrázkov sympatickej útulne (naživo vyzerá trochu inak) a telefonicky sme sa s pánom „chatárom“ dohodli, že nám rezervuje 13 miest. Trval na tom, že vopred musíme všetci zaplatiť plnú sumu za nocľah, večeru a raňajky, čo sme ochotne hneď urobili, keďže sme v ruksakoch nechceli zbytočne vláčiť príliš veľa jedla a chceli sme mať istotu, že budeme mať kde prespať. Mysleli sme, že si v tejto útulni po celodennej turistike oddýchneme, najeme sa a na druhý deň plní síl vyrazíme ďalej po hrebeni smerom na Chatu M. R. Štefánika. Ešte pred samotným výletom nás zarazil prístup majiteľa chaty. Keď sme mu poslali peniaze a chceli sme si telefonicky overiť, či platbu prijal, nedalo sa mu dovolať. Celé nám to pripadalo asi tak, že zhrabol peniaze a ostatné ho už netrápilo, ale nechceli sme mu krivdiť, tak sme sa spoliehali na to, že hádam bude všetko v poriadku a keď dorazíme na miesto, všetko sa vysvetlí.</p><p>Po peknom dni na hrebeni, keď nás so šťastím obchádzali všetky prehánky a my sme sa tešili z každého slnečného lúča, sme podvečer zdravo unavení dorazili do útulne, kde nás privítal podnapitý pán (vtedy sme si niektorí mysleli, že azda on je tým chatárom, s ktorým sme pred zaplatením raz telefonicky komunikovali). Útulňa bola plná chlapov v dobrej nálade, ktorí popíjali a pozerali hokej. Pomysleli sme si, že takýto prístup je čudný, ale je to ich vec, veď alkoholikov je plno aj inde. My sme sa chceli len navečerať, chvíľku posedieť v chate a poriadne sa vyspať. Ešte pred večerou na útulňu dorazila aj skupinka siedmich českých turistov a okrem nich bola v útulni už aj jedna maďarská dvojica. I oni sa ubytovali a takisto mali záujem o večeru.</p><p>Všetko vyzeralo byť v poriadku, aj keď sme s pribúdajúcim časom začínali mať mierne obavy o to, či z večere vôbec niečo bude, keďže naši „kuchári“ mali v krvi čoraz viac promile alkoholu, čo sa podpísalo aj pod ich vulgárny slovník a nemiestne poznámky. Ich spoločnosť nám vonkoncom nebola príjemná. Dúfali sme, že sa najeme, no nakoniec nám priniesli porcie jedla (perkeltu s octom), z ktorých sa viacerým dvíhal žalúdok, a tak si niektorí objednali radšej šošovicu. Zvyšok jedlu z takejto kuchyne nedôveroval vôbec, a tak sa napriek zaplateniu rozhodli večeru oželieť. Čerešničkou na torte bolo, keď sme zistili, že naši opití páni „kuchári“ zmiešali šošovicu s perkeltom a mali tú drzosť ponúknuť svojim hosťom takéto jedlo! Azda v domnení, že si nič nevšimneme...</p><p>Okolo polnoci sme sa teda polohladní vybrali na poschodie útulne, kde boli matrace, aby sme sa uložili do spacákov a oddýchli si. Našich „hostiteľov“ však nezaujímalo, že by sme sa chceli vyspať, a celú noc pili, robili hluk, nadávali si a hádali sa. Poviete si, opitý nevie, čo rozpráva, a keď vytriezvie, ani si nebude pamätať, čo natáral. A tak sme aj brali všetky tie ich sprosté reči, pri ktorých sa vôbec nedalo zaspať. Naši „priatelia“ sa nadránom pochytili a jeden z nich na svojho „kamaráta“ vytiahol nôž, aspoň podľa toho, čo sme počuli. Všetko sme to brali ako hlúpe reči opilcov, ktorí hádam o hodinku – dve stíchnu, a my si aspoň na chvíľu zdriemneme. V ich spoločnosti bola aj jedna žena (pravdepodobne z ich partie), ktorá im celú noc vravela, že by už mali ísť spať. No nakoniec sa spať pobrala asi len ona sama, čo sa jej stalo osudným.</p><p>Okolo piatej hodiny ráno sme sa všetci na poschodí strhli na veľký krik. Nahrnuli sme sa k oknu, kde sme videli, ako vonku leží žena s dobodanou hruďou a popri nej pobehujú opití muži. Vtedy nám došlo, že situácia je vážna, že nejde len o nejaký žart a prázdne slová pri poháriku. Keď sme videli, že žena krváca, začali sme sa báť i o vlastné životy, a tak sme zavolali na políciu, vysvetlili sme im celú situáciu. Policajti postupovali asi klasickým? spôsobom overovania si informácií, keď viackrát volali späť, čo sa nám zdalo zdĺhavé, hlavne, keď sme boli presvedčení, že ide o život.</p><p>Medzitým ako žena ležala na zemi vonku pred útulňou, vybehol von ďalší muž s bodnou ranou a k nám do hornej izby vbehol iný muž so sekerou v ruke, ktorý na nás kričal, aby sme okamžite išli preč. Vypukla panika, lebo sme nevedeli, či nám chce ublížiť alebo o čo vlastne ide. Nevedeli sme, kto je kto, báli sme sa, viacerí z nás schmatli len spacák a v papučiach vybehli von pred chatu. Pri takomto nečakanom budíčku začal jeden z opilcov rozbíjať okná a demolovať chatu so slovami, že ju celú vyhodí do vzduchu. Báli sme sa, vedeli sme, že majú nože a sekeru. Pri behu von si jeden kamarát na rozbitom skle poranil prst na nohe a nemohol poriadne chodiť (neskôr mu ho v nemocnici museli zašiť). Celá situácia pripomínala nočnú moru. Keď sme vybehli pred chatu, von sa vyrútil i opitý šialenec, ktorý hovoril po česky (neskôr sme sa dopočuli, že už bol 12 rokov vo väzení a bol to práve on, kto dobodal ženu i svojho známeho) a vyhrážal sa, že chatu podpáli. Všade bolo cítiť plyn, a tak sme schmatli, čo sa dalo, a bežali čo najďalej. Niektorí z nás však v panike nechali v chate takmer všetko (oblečenie, topánky, doklady, mobily, foťáky,...). Naozaj sme si mysleli, že o chvíľu budeme svedkami výbuchu, pretože plyn bolo cítiť aj vonku. Nezostávalo nám nič iné, len čakať v bezpečnej vzdialenosti pripravení na útek, kým dorazí polícia. Tá si dávala načas, hoci sme chápali, že sme v horách a prístup k útulni istotne nie je jednoduchý. Po vyše dvoch hodinách strávených na zime a v biednom oblečení (pripomínam, že kamarátovi krvácal rozrezaný prst a musel sedieť na zemi o šiestej ráno) sme sa dočkali policajnej hliadky, ktorá dorazila na džípe, ktorý patril našim opitým „hostiteľom“ - tí sa so zranenou ženou krátko po tom, ako sme zavolali pomoc, vybrali do nemocnice, na polceste asi stretli sanitku a policajné auto, ktoré by sa k útulni inak nedostalo, tak policajti využili ich džíp.</p><p>Naozaj zarážajúci bol prístup policajtov, ktorí prišli v aute s opilcami, čo sa pôvodne vybrali so ženou do nemocnice. Policajti nám nepovedali ani slovo, neposkytli nám absolútne žiadne informácie, nezaujímalo ich, čo sme videli, resp. čoho sme boli svedkami a keby sme sa ich sami neboli spýtali, či si môžeme ísť do chaty po naše veci, či je to bezpečné, asi by sme sa mohli pobrať ďalej len so spacákmi a v papučiach bez dokladov... Jediné, čo policajti urobili, keď dorazili na miesto činu, bolo, že si zapálili cigaretu, a potom z chaty vyviedli opitého muža, čo viacerých ohrozoval nožom, spútali ho, nasadili do džípu a odišli. Naozaj nie je v policajných predpisoch, že treba vypočuť svedkov? Alebo im azda stačili „výpovede“ opilcov z džípu, ktorí boli do všetkého zapletení? Prečo sa nespýtali, či nie je nikto z nás zranený? Ešte raz pripomínam, že kamarát mal poranený prst a nemohol poriadne chodiť. Zaujímavý prístup. Nechcem krivdiť polícii, ale čo by ste na nich povedali vy po takejto skúsenosti? Maďarskí turisti ušli ešte pred ich príchodom. Oželeli karimatku a mapu, čo nechali v chate. Nečudovali sme sa im. Česi čakali spolu s nami, pretože tiež si nestihli pobrať všetky veci z chaty.</p><p>Poviem vám, takíto ľudia – ožrani, násilníci a policajti bez záujmu - nám robia naozaj skvelú reklamu a turisti sa k nám len tak pohrnú.</p><p>Nikomu neprajeme podobný zážitok, ale myslíme si, že treba, aby sa vedelo, čo sa v noci z 30. apríla na 1. mája 2011 stalo na Ďurkovej. Možno si tieto riadky niekto prečíta a len mávne rukou, ale možno to celé začne niekoho trápiť a veci sa pohnú správnym smerom – vymenia sa ľudia, čo majú na starosti útulňu na mieste, kde prespáva i mnoho zahraničných turistov. Možno sa raz dočkáme správnych policajtov... Alebo je to len nesplniteľné zbožné prianie?</p><p>Myslím, že všetci budeme každého, koho stretneme, varovať pred týmto miestom, aby sa mu v záujme záchrany vlastného zdravia a života vyhýbal. Nemáme potrebu niekoho ohovárať, robiť mu zlé meno, ale sme presvedčení, že máme povinnosť varovať ostatných pred takýmito ľuďmi a zároveň upozorniť na prístup policajtov. S peniazmi, ktoré sme zaplatili za niečo, čo sme nedostali, sme sa už rozlúčili, ale dúfame, že všetci vinníci budú potrestaní, a všetci, čo prídu do útulne po nás, nezažijú nič podobné.

Martin

Dobrý deň!</p><p>Aj týmto spôsobom by sme sa s vami a so zvyškom Slovenska chceli podeliť o jeden nezabudnuteľný zážitok uplynulého víkendu.</p><p>V sobotu 30.4.2011 sme sa vybrali na turistiku do Nízkych Tatier. Vyrazili sme z dedinky Liptovská Lúžna smerom na hlavný nízkotatranský hrebeň. Hoci predpoveď počasia nebola príliš priaznivá, nadšenie nám nechýbalo a tešili sme sa na krásu hôr a milých ľudí, ktorých sme na horách doteraz vždy stretli, no ako sa neskôr ukázalo, na horách nie je najväčšie nebezpečenstvo spojené s počasím či vrchmi, ale, bohužiaľ, s ľuďmi, na ktorých natrafíte.</p><p>Keďže sme nič nechceli nechať na náhodu, už niekoľko týždňov vopred sme si zarezervovali ubytovanie, aby sa nestalo, že nebudeme mať kde prespať, keďže nás bolo až 13. Prvú noc sme sa rozhodli stráviť v útulni pod Chabencom (blízko Ďurkovej), čo je asi jediná možnosť, kde prespať, ak sa na hrebeň Nízkych Tatier vyberiete z tejto strany a nemáte záujem o nočný pochod. Na internete sme našli niekoľko obrázkov sympatickej útulne (naživo vyzerá trochu inak) a telefonicky sme sa s pánom „chatárom“ dohodli, že nám rezervuje 13 miest. Trval na tom, že vopred musíme všetci zaplatiť plnú sumu za nocľah, večeru a raňajky, čo sme ochotne hneď urobili, keďže sme v ruksakoch nechceli zbytočne vláčiť príliš veľa jedla a chceli sme mať istotu, že budeme mať kde prespať. Mysleli sme, že si v tejto útulni po celodennej turistike oddýchneme, najeme sa a na druhý deň plní síl vyrazíme ďalej po hrebeni smerom na Chatu M. R. Štefánika. Ešte pred samotným výletom nás zarazil prístup majiteľa chaty. Keď sme mu poslali peniaze a chceli sme si telefonicky overiť, či platbu prijal, nedalo sa mu dovolať. Celé nám to pripadalo asi tak, že zhrabol peniaze a ostatné ho už netrápilo, ale nechceli sme mu krivdiť, tak sme sa spoliehali na to, že hádam bude všetko v poriadku a keď dorazíme na miesto, všetko sa vysvetlí.</p><p>Po peknom dni na hrebeni, keď nás so šťastím obchádzali všetky prehánky a my sme sa tešili z každého slnečného lúča, sme podvečer zdravo unavení dorazili do útulne, kde nás privítal podnapitý pán (vtedy sme si niektorí mysleli, že azda on je tým chatárom, s ktorým sme pred zaplatením raz telefonicky komunikovali). Útulňa bola plná chlapov v dobrej nálade, ktorí popíjali a pozerali hokej. Pomysleli sme si, že takýto prístup je čudný, ale je to ich vec, veď alkoholikov je plno aj inde. My sme sa chceli len navečerať, chvíľku posedieť v chate a poriadne sa vyspať. Ešte pred večerou na útulňu dorazila aj skupinka siedmich českých turistov a okrem nich bola v útulni už aj jedna maďarská dvojica. I oni sa ubytovali a takisto mali záujem o večeru.</p><p>Všetko vyzeralo byť v poriadku, aj keď sme s pribúdajúcim časom začínali mať mierne obavy o to, či z večere vôbec niečo bude, keďže naši „kuchári“ mali v krvi čoraz viac promile alkoholu, čo sa podpísalo aj pod ich vulgárny slovník a nemiestne poznámky. Ich spoločnosť nám vonkoncom nebola príjemná. Dúfali sme, že sa najeme, no nakoniec nám priniesli porcie jedla (perkeltu s octom), z ktorých sa viacerým dvíhal žalúdok, a tak si niektorí objednali radšej šošovicu. Zvyšok jedlu z takejto kuchyne nedôveroval vôbec, a tak sa napriek zaplateniu rozhodli večeru oželieť. Čerešničkou na torte bolo, keď sme zistili, že naši opití páni „kuchári“ zmiešali šošovicu s perkeltom a mali tú drzosť ponúknuť svojim hosťom takéto jedlo! Azda v domnení, že si nič nevšimneme...</p><p>Okolo polnoci sme sa teda polohladní vybrali na poschodie útulne, kde boli matrace, aby sme sa uložili do spacákov a oddýchli si. Našich „hostiteľov“ však nezaujímalo, že by sme sa chceli vyspať, a celú noc pili, robili hluk, nadávali si a hádali sa. Poviete si, opitý nevie, čo rozpráva, a keď vytriezvie, ani si nebude pamätať, čo natáral. A tak sme aj brali všetky tie ich sprosté reči, pri ktorých sa vôbec nedalo zaspať. Naši „priatelia“ sa nadránom pochytili a jeden z nich na svojho „kamaráta“ vytiahol nôž, aspoň podľa toho, čo sme počuli. Všetko sme to brali ako hlúpe reči opilcov, ktorí hádam o hodinku – dve stíchnu, a my si aspoň na chvíľu zdriemneme. V ich spoločnosti bola aj jedna žena (pravdepodobne z ich partie), ktorá im celú noc vravela, že by už mali ísť spať. No nakoniec sa spať pobrala asi len ona sama, čo sa jej stalo osudným.</p><p>Okolo piatej hodiny ráno sme sa všetci na poschodí strhli na veľký krik. Nahrnuli sme sa k oknu, kde sme videli, ako vonku leží žena s dobodanou hruďou a popri nej pobehujú opití muži. Vtedy nám došlo, že situácia je vážna, že nejde len o nejaký žart a prázdne slová pri poháriku. Keď sme videli, že žena krváca, začali sme sa báť i o vlastné životy, a tak sme zavolali na políciu, vysvetlili sme im celú situáciu. Policajti postupovali asi klasickým? spôsobom overovania si informácií, keď viackrát volali späť, čo sa nám zdalo zdĺhavé, hlavne, keď sme boli presvedčení, že ide o život.</p><p>Medzitým ako žena ležala na zemi vonku pred útulňou, vybehol von ďalší muž s bodnou ranou a k nám do hornej izby vbehol iný muž so sekerou v ruke, ktorý na nás kričal, aby sme okamžite išli preč. Vypukla panika, lebo sme nevedeli, či nám chce ublížiť alebo o čo vlastne ide. Nevedeli sme, kto je kto, báli sme sa, viacerí z nás schmatli len spacák a v papučiach vybehli von pred chatu. Pri takomto nečakanom budíčku začal jeden z opilcov rozbíjať okná a demolovať chatu so slovami, že ju celú vyhodí do vzduchu. Báli sme sa, vedeli sme, že majú nože a sekeru. Pri behu von si jeden kamarát na rozbitom skle poranil prst na nohe a nemohol poriadne chodiť (neskôr mu ho v nemocnici museli zašiť). Celá situácia pripomínala nočnú moru. Keď sme vybehli pred chatu, von sa vyrútil i opitý šialenec, ktorý hovoril po česky (neskôr sme sa dopočuli, že už bol 12 rokov vo väzení a bol to práve on, kto dobodal ženu i svojho známeho) a vyhrážal sa, že chatu podpáli. Všade bolo cítiť plyn, a tak sme schmatli, čo sa dalo, a bežali čo najďalej. Niektorí z nás však v panike nechali v chate takmer všetko (oblečenie, topánky, doklady, mobily, foťáky,...). Naozaj sme si mysleli, že o chvíľu budeme svedkami výbuchu, pretože plyn bolo cítiť aj vonku. Nezostávalo nám nič iné, len čakať v bezpečnej vzdialenosti pripravení na útek, kým dorazí polícia. Tá si dávala načas, hoci sme chápali, že sme v horách a prístup k útulni istotne nie je jednoduchý. Po vyše dvoch hodinách strávených na zime a v biednom oblečení (pripomínam, že kamarátovi krvácal rozrezaný prst a musel sedieť na zemi o šiestej ráno) sme sa dočkali policajnej hliadky, ktorá dorazila na džípe, ktorý patril našim opitým „hostiteľom“ - tí sa so zranenou ženou krátko po tom, ako sme zavolali pomoc, vybrali do nemocnice, na polceste asi stretli sanitku a policajné auto, ktoré by sa k útulni inak nedostalo, tak policajti využili ich džíp.</p><p>Naozaj zarážajúci bol prístup policajtov, ktorí prišli v aute s opilcami, čo sa pôvodne vybrali so ženou do nemocnice. Policajti nám nepovedali ani slovo, neposkytli nám absolútne žiadne informácie, nezaujímalo ich, čo sme videli, resp. čoho sme boli svedkami a keby sme sa ich sami neboli spýtali, či si môžeme ísť do chaty po naše veci, či je to bezpečné, asi by sme sa mohli pobrať ďalej len so spacákmi a v papučiach bez dokladov... Jediné, čo policajti urobili, keď dorazili na miesto činu, bolo, že si zapálili cigaretu, a potom z chaty vyviedli opitého muža, čo viacerých ohrozoval nožom, spútali ho, nasadili do džípu a odišli. Naozaj nie je v policajných predpisoch, že treba vypočuť svedkov? Alebo im azda stačili „výpovede“ opilcov z džípu, ktorí boli do všetkého zapletení? Prečo sa nespýtali, či nie je nikto z nás zranený? Ešte raz pripomínam, že kamarát mal poranený prst a nemohol poriadne chodiť. Zaujímavý prístup. Nechcem krivdiť polícii, ale čo by ste na nich povedali vy po takejto skúsenosti? Maďarskí turisti ušli ešte pred ich príchodom. Oželeli karimatku a mapu, čo nechali v chate. Nečudovali sme sa im. Česi čakali spolu s nami, pretože tiež si nestihli pobrať všetky veci z chaty.</p><p>Poviem vám, takíto ľudia – ožrani, násilníci a policajti bez záujmu - nám robia naozaj skvelú reklamu a turisti sa k nám len tak pohrnú.</p><p>Nikomu neprajeme podobný zážitok, ale myslíme si, že treba, aby sa vedelo, čo sa v noci z 30. apríla na 1. mája 2011 stalo na Ďurkovej. Možno si tieto riadky niekto prečíta a len mávne rukou, ale možno to celé začne niekoho trápiť a veci sa pohnú správnym smerom – vymenia sa ľudia, čo majú na starosti útulňu na mieste, kde prespáva i mnoho zahraničných turistov. Možno sa raz dočkáme správnych policajtov... Alebo je to len nesplniteľné zbožné prianie?</p><p>Myslím, že všetci budeme každého, koho stretneme, varovať pred týmto miestom, aby sa mu v záujme záchrany vlastného zdravia a života vyhýbal. Nemáme potrebu niekoho ohovárať, robiť mu zlé meno, ale sme presvedčení, že máme povinnosť varovať ostatných pred takýmito ľuďmi a zároveň upozorniť na prístup policajtov. S peniazmi, ktoré sme zaplatili za niečo, čo sme nedostali, sme sa už rozlúčili, ale dúfame, že všetci vinníci budú potrestaní, a všetci, čo prídu do útulne po nás, nezažijú nič podobné.

Martin

Dobrý deň!</p><p>Aj týmto spôsobom by sme sa s vami a so zvyškom Slovenska chceli podeliť o jeden nezabudnuteľný zážitok uplynulého víkendu.</p><p>V sobotu 30.4.2011 sme sa vybrali na turistiku do Nízkych Tatier. Vyrazili sme z dedinky Liptovská Lúžna smerom na hlavný nízkotatranský hrebeň. Hoci predpoveď počasia nebola príliš priaznivá, nadšenie nám nechýbalo a tešili sme sa na krásu hôr a milých ľudí, ktorých sme na horách doteraz vždy stretli, no ako sa neskôr ukázalo, na horách nie je najväčšie nebezpečenstvo spojené s počasím či vrchmi, ale, bohužiaľ, s ľuďmi, na ktorých natrafíte.</p><p>Keďže sme nič nechceli nechať na náhodu, už niekoľko týždňov vopred sme si zarezervovali ubytovanie, aby sa nestalo, že nebudeme mať kde prespať, keďže nás bolo až 13. Prvú noc sme sa rozhodli stráviť v útulni pod Chabencom (blízko Ďurkovej), čo je asi jediná možnosť, kde prespať, ak sa na hrebeň Nízkych Tatier vyberiete z tejto strany a nemáte záujem o nočný pochod. Na internete sme našli niekoľko obrázkov sympatickej útulne (naživo vyzerá trochu inak) a telefonicky sme sa s pánom „chatárom“ dohodli, že nám rezervuje 13 miest. Trval na tom, že vopred musíme všetci zaplatiť plnú sumu za nocľah, večeru a raňajky, čo sme ochotne hneď urobili, keďže sme v ruksakoch nechceli zbytočne vláčiť príliš veľa jedla a chceli sme mať istotu, že budeme mať kde prespať. Mysleli sme, že si v tejto útulni po celodennej turistike oddýchneme, najeme sa a na druhý deň plní síl vyrazíme ďalej po hrebeni smerom na Chatu M. R. Štefánika. Ešte pred samotným výletom nás zarazil prístup majiteľa chaty. Keď sme mu poslali peniaze a chceli sme si telefonicky overiť, či platbu prijal, nedalo sa mu dovolať. Celé nám to pripadalo asi tak, že zhrabol peniaze a ostatné ho už netrápilo, ale nechceli sme mu krivdiť, tak sme sa spoliehali na to, že hádam bude všetko v poriadku a keď dorazíme na miesto, všetko sa vysvetlí.</p><p>Po peknom dni na hrebeni, keď nás so šťastím obchádzali všetky prehánky a my sme sa tešili z každého slnečného lúča, sme podvečer zdravo unavení dorazili do útulne, kde nás privítal podnapitý pán (vtedy sme si niektorí mysleli, že azda on je tým chatárom, s ktorým sme pred zaplatením raz telefonicky komunikovali). Útulňa bola plná chlapov v dobrej nálade, ktorí popíjali a pozerali hokej. Pomysleli sme si, že takýto prístup je čudný, ale je to ich vec, veď alkoholikov je plno aj inde. My sme sa chceli len navečerať, chvíľku posedieť v chate a poriadne sa vyspať. Ešte pred večerou na útulňu dorazila aj skupinka siedmich českých turistov a okrem nich bola v útulni už aj jedna maďarská dvojica. I oni sa ubytovali a takisto mali záujem o večeru.</p><p>Všetko vyzeralo byť v poriadku, aj keď sme s pribúdajúcim časom začínali mať mierne obavy o to, či z večere vôbec niečo bude, keďže naši „kuchári“ mali v krvi čoraz viac promile alkoholu, čo sa podpísalo aj pod ich vulgárny slovník a nemiestne poznámky. Ich spoločnosť nám vonkoncom nebola príjemná. Dúfali sme, že sa najeme, no nakoniec nám priniesli porcie jedla (perkeltu s octom), z ktorých sa viacerým dvíhal žalúdok, a tak si niektorí objednali radšej šošovicu. Zvyšok jedlu z takejto kuchyne nedôveroval vôbec, a tak sa napriek zaplateniu rozhodli večeru oželieť. Čerešničkou na torte bolo, keď sme zistili, že naši opití páni „kuchári“ zmiešali šošovicu s perkeltom a mali tú drzosť ponúknuť svojim hosťom takéto jedlo! Azda v domnení, že si nič nevšimneme...</p><p>Okolo polnoci sme sa teda polohladní vybrali na poschodie útulne, kde boli matrace, aby sme sa uložili do spacákov a oddýchli si. Našich „hostiteľov“ však nezaujímalo, že by sme sa chceli vyspať, a celú noc pili, robili hluk, nadávali si a hádali sa. Poviete si, opitý nevie, čo rozpráva, a keď vytriezvie, ani si nebude pamätať, čo natáral. A tak sme aj brali všetky tie ich sprosté reči, pri ktorých sa vôbec nedalo zaspať. Naši „priatelia“ sa nadránom pochytili a jeden z nich na svojho „kamaráta“ vytiahol nôž, aspoň podľa toho, čo sme počuli. Všetko sme to brali ako hlúpe reči opilcov, ktorí hádam o hodinku – dve stíchnu, a my si aspoň na chvíľu zdriemneme. V ich spoločnosti bola aj jedna žena (pravdepodobne z ich partie), ktorá im celú noc vravela, že by už mali ísť spať. No nakoniec sa spať pobrala asi len ona sama, čo sa jej stalo osudným.</p><p>Okolo piatej hodiny ráno sme sa všetci na poschodí strhli na veľký krik. Nahrnuli sme sa k oknu, kde sme videli, ako vonku leží žena s dobodanou hruďou a popri nej pobehujú opití muži. Vtedy nám došlo, že situácia je vážna, že nejde len o nejaký žart a prázdne slová pri poháriku. Keď sme videli, že žena krváca, začali sme sa báť i o vlastné životy, a tak sme zavolali na políciu, vysvetlili sme im celú situáciu. Policajti postupovali asi klasickým? spôsobom overovania si informácií, keď viackrát volali späť, čo sa nám zdalo zdĺhavé, hlavne, keď sme boli presvedčení, že ide o život.</p><p>Medzitým ako žena ležala na zemi vonku pred útulňou, vybehol von ďalší muž s bodnou ranou a k nám do hornej izby vbehol iný muž so sekerou v ruke, ktorý na nás kričal, aby sme okamžite išli preč. Vypukla panika, lebo sme nevedeli, či nám chce ublížiť alebo o čo vlastne ide. Nevedeli sme, kto je kto, báli sme sa, viacerí z nás schmatli len spacák a v papučiach vybehli von pred chatu. Pri takomto nečakanom budíčku začal jeden z opilcov rozbíjať okná a demolovať chatu so slovami, že ju celú vyhodí do vzduchu. Báli sme sa, vedeli sme, že majú nože a sekeru. Pri behu von si jeden kamarát na rozbitom skle poranil prst na nohe a nemohol poriadne chodiť (neskôr mu ho v nemocnici museli zašiť). Celá situácia pripomínala nočnú moru. Keď sme vybehli pred chatu, von sa vyrútil i opitý šialenec, ktorý hovoril po česky (neskôr sme sa dopočuli, že už bol 12 rokov vo väzení a bol to práve on, kto dobodal ženu i svojho známeho) a vyhrážal sa, že chatu podpáli. Všade bolo cítiť plyn, a tak sme schmatli, čo sa dalo, a bežali čo najďalej. Niektorí z nás však v panike nechali v chate takmer všetko (oblečenie, topánky, doklady, mobily, foťáky,...). Naozaj sme si mysleli, že o chvíľu budeme svedkami výbuchu, pretože plyn bolo cítiť aj vonku. Nezostávalo nám nič iné, len čakať v bezpečnej vzdialenosti pripravení na útek, kým dorazí polícia. Tá si dávala načas, hoci sme chápali, že sme v horách a prístup k útulni istotne nie je jednoduchý. Po vyše dvoch hodinách strávených na zime a v biednom oblečení (pripomínam, že kamarátovi krvácal rozrezaný prst a musel sedieť na zemi o šiestej ráno) sme sa dočkali policajnej hliadky, ktorá dorazila na džípe, ktorý patril našim opitým „hostiteľom“ - tí sa so zranenou ženou krátko po tom, ako sme zavolali pomoc, vybrali do nemocnice, na polceste asi stretli sanitku a policajné auto, ktoré by sa k útulni inak nedostalo, tak policajti využili ich džíp.</p><p>Naozaj zarážajúci bol prístup policajtov, ktorí prišli v aute s opilcami, čo sa pôvodne vybrali so ženou do nemocnice. Policajti nám nepovedali ani slovo, neposkytli nám absolútne žiadne informácie, nezaujímalo ich, čo sme videli, resp. čoho sme boli svedkami a keby sme sa ich sami neboli spýtali, či si môžeme ísť do chaty po naše veci, či je to bezpečné, asi by sme sa mohli pobrať ďalej len so spacákmi a v papučiach bez dokladov... Jediné, čo policajti urobili, keď dorazili na miesto činu, bolo, že si zapálili cigaretu, a potom z chaty vyviedli opitého muža, čo viacerých ohrozoval nožom, spútali ho, nasadili do džípu a odišli. Naozaj nie je v policajných predpisoch, že treba vypočuť svedkov? Alebo im azda stačili „výpovede“ opilcov z džípu, ktorí boli do všetkého zapletení? Prečo sa nespýtali, či nie je nikto z nás zranený? Ešte raz pripomínam, že kamarát mal poranený prst a nemohol poriadne chodiť. Zaujímavý prístup. Nechcem krivdiť polícii, ale čo by ste na nich povedali vy po takejto skúsenosti? Maďarskí turisti ušli ešte pred ich príchodom. Oželeli karimatku a mapu, čo nechali v chate. Nečudovali sme sa im. Česi čakali spolu s nami, pretože tiež si nestihli pobrať všetky veci z chaty.</p><p>Poviem vám, takíto ľudia – ožrani, násilníci a policajti bez záujmu - nám robia naozaj skvelú reklamu a turisti sa k nám len tak pohrnú.</p><p>Nikomu neprajeme podobný zážitok, ale myslíme si, že treba, aby sa vedelo, čo sa v noci z 30. apríla na 1. mája 2011 stalo na Ďurkovej. Možno si tieto riadky niekto prečíta a len mávne rukou, ale možno to celé začne niekoho trápiť a veci sa pohnú správnym smerom – vymenia sa ľudia, čo majú na starosti útulňu na mieste, kde prespáva i mnoho zahraničných turistov. Možno sa raz dočkáme správnych policajtov... Alebo je to len nesplniteľné zbožné prianie?</p><p>Myslím, že všetci budeme každého, koho stretneme, varovať pred týmto miestom, aby sa mu v záujme záchrany vlastného zdravia a života vyhýbal. Nemáme potrebu niekoho ohovárať, robiť mu zlé meno, ale sme presvedčení, že máme povinnosť varovať ostatných pred takýmito ľuďmi a zároveň upozorniť na prístup policajtov. S peniazmi, ktoré sme zaplatili za niečo, čo sme nedostali, sme sa už rozlúčili, ale dúfame, že všetci vinníci budú potrestaní, a všetci, čo prídu do útulne po nás, nezažijú nič podobné.

Martin

Súvisiace články

Najčítanejšie správy

Dnes 7 dní 30 dní

Odporúčame

Noviny.sk