Zatiahnuté
6°
Bratislava
Cecília
22.11.2026
Päť zavraždených dozorcov a brutálny útek. Leopoldovský masaker má 35 rokov
Zdielať na

Päť zavraždených dozorcov a brutálny útek. Leopoldovský masaker má 35 rokov

LEOPOLDOV / Päť zavraždených dozorcov, jeden mŕtvy väzeň a dramatické pátranie po siedmich ozbrojených utečencoch. V pondelok (23. 11.) uplynie 35 rokov od leopoldovského masakra, najkrvavejšieho úteku väzňov v dejinách Slovenska. Odsúdení sa v novembri 1991 dostali na slobodu po brutálnom útoku na väzenskú stráž, polícia ich však po približne 20 hodinách zadržala. Tragédia odhalila vážne nedostatky v bezpečnosti väzenského systému a jej hlavní aktéri dostali doživotné tresty.

Archívne video Archívna reportáž

V novembri 1991 utieklo z leopoldovskej väznice sedem odsúdených, ktorí zavraždili piatich dozorcov a jedného spoluväzňa. Polícia ich po približne 20 hodinách dolapila a súd im udelil vysoké tresty vrátane troch doživotných.

To najdôležitejšie z článku:

  • Leopoldovský masaker sa odohral 23. novembra 1991. 

  • Pri úteku zahynulo šesť ľudí. 

  • Z väznice utieklo sedem ozbrojených odsúdených. 

  • Polícia ich zadržala po približne 20 hodinách. 

  • Traja hlavní aktéri dostali doživotie. 

Útek sa začal zámienkou s listom

Leopoldovská väznica patrila v roku 1991 k najprísnejšie stráženým zariadeniam v bývalom Československu. Napriek tomu sa v nej skupine siedmich odsúdených podarilo pripraviť jeden z najbrutálnejších útekov v histórii krajiny.

Plán začali pripravovať už v októbri 1991. Skupinu tvorili Ondrej Harvan, Dalibor Bajger, Tibor Polgári, Vladimír Duda, Miloš Uriga, Bartolomej Botoš a Václav Fedák. Samotný útek sa začal 23. novembra počas pravidelného sčítania väzňov. Tibor Polgári požiadal dozorcu Františka Svobodu, aby mu otvoril mrežu, pretože údajne potreboval vhodiť list do schránky. Keď dozorca vyhovel jeho žiadosti, Polgári naňho zaútočil. Miloš Uriga ho následne niekoľkokrát bodol nožom. Svoboda svojim zraneniam na mieste podľahol.

Ukradli uniformy a zavraždili ďalších štyroch dozorcov

Po prvom útoku sa Polgári s Urigom dostali do väzenskej kancelárie, kde sa k nim pridali ďalší členovia skupiny. Spoločne napadli, zbili a zviazali zamestnancov väznice aj dozorcov, ktorí prichádzali na výmenu služby. Odsúdení si následne obliekli ukradnuté uniformy a zmocnili sa dvoch samopalov a štyroch pištolí. V prestrojení sa pokúsili dostať cez väzenskú bránu.

Práve tam došlo k ďalšiemu krviprelievaniu. Útočníci zavraždili štyroch príslušníkov väzenskej stráže a ďalších dvoch ťažko zranili. Jedného zo zranených, dozorcu Jozefa Snopeka, vzali so sebou ako rukojemníka. Obeťami masakra sa stali príslušníci väzenskej stráže František Svoboda, Marián Zenner, Igor Jošt, Milan Černý a Milan Galbavý. Skupina sa ešte pred útekom vrátila do areálu väznice, aby vyslobodila posledného komplica. Počas tejto akcie Polgári zastrelil aj spoluväzňa, ktorý sa mu postavil do cesty. Podľa neskorších správ svoje konanie vysvetľoval tým, že ho nemal rád.

​Chceli sa dostať až do Austrálie

Krátko po siedmej hodine ráno sa siedmim odsúdeným podarilo opustiť väznicu. V Leopoldove ukradli osobné auto a vydali sa smerom na Trnavu. Po dopravnej nehode sa zmocnili ďalšieho vozidla a pokračovali v úteku. Ich plán bol pritom mimoriadne ambiciózny. Cez Poľsko sa chceli dostať na loď, ktorou plánovali odcestovať až do Austrálie. Útek však sprevádzali technické problémy, poruchy vozidiel a nedostatok paliva.

Odsúdení sa napokon vrátili späť do Leopoldova, kde ich vypátrala polícia. Do rozsiahlej pátracej akcie boli nasadené všetky dostupné policajné zložky. Zadržanie všetkých siedmich utečencov trvalo približne 20 hodín. Pri policajnom zásahu utrpel zranenie iba Polgári, ktorý kládol odpor a strieľal z ukradnutého samopalu.

Traja dostali doživotie, jeden sa obesil v cele

Po zadržaní nasledovalo rozsiahle vyšetrovanie, ktoré vyústilo do obžaloby za viacnásobnú vraždu a ďalšie závažné trestné činy. Krajský súd v Bratislave vyniesol rozsudok 2. februára 1993. Ondreja Harvana, Tibora Polgáriho a Miloša Urigu odsúdil na doživotné tresty. Ďalší členovia skupiny dostali nižšie tresty. Vladimír Duda bol odsúdený na 13 rokov väzenia, Dalibor Bajger a Václav Fedák na 15 rokov a Bartolomej Botoš na 18 rokov.

Najvyšší súd SR rozsudok právoplatne potvrdil 4. marca 1994. Ondrej Harvan sa však ešte 29. mája 1993 obesil vo svojej cele. Z ostatných odsúdených sa ako prvý dostal na slobodu Václav Fedák v roku 2009. Vladimíra Dudu prepustili v roku 2011 a Dalibora Bajgera v roku 2015. Neskôr väzenie opustil aj Bartolomej Botoš. Tibor Polgári a Miloš Uriga si doživotné tresty naďalej odpykávajú. Obaja sa už v minulosti neúspešne pokúšali dosiahnuť podmienečné prepustenie. Polgári v roku 2018 a Uriga v roku 2020.

​Vyšetrovatelia a sudcovia na prípad nezabudli

Leopoldovský masaker patril medzi najnáročnejšie prípady, s akými sa slovenskí vyšetrovatelia a justícia stretli. S odstupom rokov naň spomínali aj priami účastníci vyšetrovania a súdneho procesu. Bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok, ktorý viedol vyšetrovací tím a zodpovedal za obhliadku miesta činu, označil prípad za jeden z najzávažnejších vtedajšej kriminalistiky.

„Vždy sme posudzovali prípady aj z hľadiska závažnosti. Jeden z najzávažnejších prípadov, ktorý sa realizoval na Krajskom úrade vyšetrovania v Bratislave, bol útek väzňov z leopoldovskej väznice, ktorí pri ňom zabili piatich príslušníkov,“ uviedol v roku 2021 pre TASR.

Pripomenul aj ďalších dvoch príslušníkov väzenskej stráže, ktorí útok prežili, no museli bojovať o život. Na prípad si pri príležitosti 30. výročia spomínala aj vtedajšia dozorová prokurátorka Katarína Javorčíková. Podľa nej zohrala pri tragédii zásadnú úlohu nedostatočná ostražitosť jedného z dozorcov, ktorá umožnila spustenie série násilných útokov. Zdôraznila, že väzenský systém musí zabezpečiť nielen primerané podmienky pre odsúdených, ale aj ochranu zamestnancov. „Súčasne to musí byť nastavené tak, aby bol väzenský personál dostatočne chránený, aby sa nič také už v našich väzniciach nemohlo stať,“ povedala.

„Asi do smrti nezabudnem na túto záležitosť,“ spomínal sudca

Na súdny proces si spomínal aj bývalý sudca Najvyššieho súdu SR Milan Lipovský, ktorý v roku 1994 rozhodoval o právoplatnom odsúdení aktérov prípadu. „Chcem k tomu len povedať, že asi do smrti nezabudnem na túto záležitosť. Najmä na jedného mladého príslušníka Zboru nápravnej výchovy, ktorý bol len pár dní v službe a bol podrezaný,“ uviedol v rozhovore pre TASR. Prípad označil za „zverstvo“ a vyjadril pochybnosti, či hlavný aktér Tibor Polgári vôbec pociťuje ľútosť nad svojimi obeťami.

Tragédii predchádzala veľká vzbura väzňov

Leopoldovská väznica sa s vážnymi bezpečnostnými problémami stretávala už pred krvavým útekom. V marci 1990 sa v nej vzbúrilo 217 odsúdených, ktorí sa zabarikádovali v ubytovacích priestoroch, odmietali poslušnosť a vyhlásili hladovku. Vzburu sa napokon podarilo potlačiť, väznica však utrpela rozsiahle škody a napätie medzi odsúdenými a personálom pretrvávalo.

Medzi väzňami, ktorí v Leopoldove zostali aj po tejto udalosti, bol Tibor Polgári, neskorší hlavný aktér masakra. Tragédia z novembra 1991 odhalila nepripravenosť väzenského systému na podobné krízové situácie a stala sa jedným z impulzov na sprísnenie bezpečnostných opatrení v slovenských väzniciach.

ZDROJE: TASR, Peter Vačok, Katarína Javorčíková, Milan Lipovský

Pridať Noviny.sk ako preferovaný zdroj

Súvisiace články

Najčítanejšie správy