Ľudia pred nimi zakrývali oči. Hladové kamene, ktoré sú predzvesťou sucha, po rokoch opäť vidieť

DĚČÍN / Počuli ste niekedy o kameňoch hladu? Sú to obrovské balvany, ktoré sa ukazujú len vtedy, keď hladina českej rieky Labe klesne na extrémne nízku úroveň. Na jednom z nich je napísané: ak ma uvidíš, zaplač. Čo to znamená?

+7 fotiek

Ľudia pred nimi zakrývali oči. Hladové kamene, ktoré sú predzvesťou sucha, po rokoch opäť vidieť

Keď hladina rieky Labe prudko poklesla, bolo extrémne sucho, mizerná úroda a prichádzalo obdobie hladu. Práve preto tieto kamene nazývali hladové. Nachádzajú sa na bokoch koryta rieky Labe v meste Děčín a vidieť ich iba v časoch, keď je obyvateľstvo v ohrození. Nikdy teda neveštia nič dobré. "Nápis na tomto kameni z roku 1904 je najznámejší. Miestny podnikateľ Franz Mayer nechal na kameň vyryť nápis: keď ma uvidíš, zaplač. Predával potom pohľadnice, ktoré zbierajú ľudia z celej republiky, na ktorých je ten nápis vidieť," povedal riaditeľ múzea v Děčíne Vlastimil Pazourek. 

Vidieť ich je aj teraz. Celú Európu trápi extrémne sucho, čo sa prejavilo aj na poklese hladiny riek. V dôsledku toho zostala lodná doprava na niekoľko týždňov paralyzovaná. "Voda má hladinu 155 centimetrov, čo umožňuje plavbu len malým rekreačným plavidlám. Obchodná a osobná lodná doprava je zrušená," povedal hydrológ Jiří Mach.

Dnes je ale situácia iná. Práve pokles Labe si užívajú turisti. Konečne majú možnosť varovné kamene vidieť. "Chodíme sem dlhé roky, ale ešte sme ho nikdy nevideli, až teraz. Len neviem, či je to dobré alebo zlé," uviedol turista Lukáš Svarovský. 

Prvé písomné zmienky o hladových kameňoch pochádzajú z 15. storočia. Ľudia voči nim mali prirodzený strach a nechceli ich vidieť, hoci o ich existencii vedeli. České mesto Děčín sa ale vďaka nim stalo momentálne turistickou atrakciou. Najstarší hydrologický indikátor je plne odhalený a najstaršie značky na ňom pochádzajú z roku 1616, ku ktorým postupne v priebehu storočí pribúdali ďalšie, čím ľudia značili roky sucha.

Pozrite si archívnu reportáž.

​