Obrovské uhryznutia na telách veľrýb vystrašili vedcov. V mori pátrali po tajomnej "Sharkzille"

NEW YORK / Neobyčajne rozsiahle zranenia na telách veľrýb, tuleňov aj tuniakov vyvolali pri pobreží štátu New York množstvo otázok. Morskí biológovia predpokladali, že za útokmi môže stáť mimoriadne veľký žralok, akého sa v tejto oblasti už dlhé roky nepodarilo zaznamenať.

Rozsiahle pátranie po obrovskom žralokovi

Prvé stopy priviedli výskumníkov na jeseň minulého roka do vôd pri polostrove Montauk na východnom cípe Long Islandu. Práve tam sa rozbehlo rozsiahle pátranie po tajomnom tvorovi, ktorému vedci i tvorcovia programu Shark Week televízie Discovery dali prezývku Sharkzilla.

Podľa odborníka na žraloky Craiga O'Connella bolo pobrežie pri Montauku v minulosti známym miestom výskytu obrovských žralokov. Ich populácia však bola v priebehu desaťročí výrazne zredukovaná nadmerným lovom. Najnovšie nálezy však naznačovali, že veľké morské predátory sa do oblasti opäť vracajú.

Ako uviedol portál New York Post, výprava preto zamierila približne 160 kilometrov od pobrežia k Hudsonovmu kaňonu. Ide o mohutnú podmorskú tiesňavu, ktorá sa začína v hĺbke približne 275 metrov a následne klesá do viac ako jedného kilometra pod hladinu. Odborníci ju považujú za ideálne prostredie pre veľké druhy žralokov a ďalších vrcholových predátorov Atlantiku.

Prečítajte si tiež

Týchto 9 faktov o žralokoch vás prekvapí. Vedci odhalili ich neuveriteľné tajomstvá

"Rádioaktívna" minulosť tiesňavy

Miesto však sprevádza aj temná minulosť. Koncom 60. rokov minulého storočia tam bolo uložených približne 15-tisíc sudov s rádioaktívnym odpadom. Keď ich o desať rokov neskôr kontrolovali, ukázalo sa, že všetky kontajnery presakovali. Práve tento fakt podnietil vznik odvážnej hypotézy, podľa ktorej mohli unikajúce rádioaktívne látky ovplyvniť genetický vývoj miestnych živočíchov.

Podľa portálu Daily Mail, Craig O'Connell upozornil, že dlhodobé vystavenie živočíchov radiácii by teoreticky mohlo viesť k mutáciám alebo neobvyklému rastu organizmov. Ak by sa takýto scenár potvrdil, mohlo by vzniknúť zviera väčšie, silnejšie a agresívnejšie než bežne známe druhy žralokov. Sám však zdôraznil, že išlo len o špekulatívnu teóriu bez vedeckých dôkazov.

Prečítajte si tiež

Obrovský žralok biely sa po mesiacoch vynoril. Vedci varujú, že môže smerovať k plážam

Vedci sa následne vydali priamo nad Hudsonov kaňon s cieľom získať obrazový materiál aj biologické vzorky. Na palube pripravili množstvo návnad a do veľkých hĺbok spustili kamerový systém, ktorý mal zachytiť pohyb predátorov. Na celú výpravu mali iba približne 30 hodín, keďže sa k oblasti blížilo nepriaznivé počasie.

Kamera zaznamenala mohutnú samicu žraloka

Po niekoľkých hodinách priniesli zábery z viac ako 180-metrovej hĺbky prvé prekvapenie. Kamera zaznamenala mohutnú samicu žraloka bieleho, ktorá sa priblížila natoľko, že sa pokúsila uhryznúť samotné zariadenie. Krátko nato sa pred objektívom objavil aj žralok mako, považovaný za najrýchlejšieho žraloka sveta. Tento druh dokáže pri love dosiahnuť rýchlosť približne 64 kilometrov za hodinu.

Výskumný tím sa rozhodol pokračovať v práci priamo vo vode. Počas jedného z ponorov sa k potápačom priblížila približne trojmetrová samica žraloka mako, ktorá ich niekoľko minút pozorne sledovala.

Neskôr vedci nasadili aj špeciálnu maketu delfína s veľkým kusom tuniaka, aby napodobnili prirodzenú korisť. K návnade priplávali dva žraloky mako, čo odborníkov prekvapilo, pretože tento druh zväčša loví osamotene. O chvíľu však oba predátory bez zjavného dôvodu zmizli.

Prečítajte si tiež

Vedci objavili nový druh "chodiaceho" žraloka. V plytkej vode sa pohybuje ako po vlastných nohách

Falošná teória o zmutovanom jedincovi

Výskumníci začali uvažovať, že ich mohol vyplašiť ešte väčší lovec. Masívna silueta pomaly preplávala popri výskumnej lodi a následne sa stratila v hlbinách skôr, než ju bolo možné identifikovať.

Tesne pred západom slnka sa k plavidlu priblížila mimoriadne robustná samica žraloka mako s dĺžkou takmer 3,6 metra. O'Connell bol presvedčený, že práve tento jedinec mohol stáť za rozsiahlymi poraneniami nájdenými na morských cicavcoch pri Long Islande. Na telo predátora sa podarilo umiestniť sledovacie zariadenie aj odobrať vzorku tkaniva.

Prečítajte si tiež

V Chorvátsku bol spozorovaný žralok. Majú dovolenkári dôvod na paniku?

Rozhodujúce slovo mali napokon laboratórne testy. Analýza nepotvrdila žiadne známky genetických zmien ani vplyvu rádioaktivity. Teória o zmutovanom superpredátorovi tak definitívne padla.

Výskumníci zároveň prišli s oveľa pravdepodobnejším vysvetlením celej záhady. Zistili, že vody pri Hudsonovom kaňone predstavujú významnú oblasť rozmnožovania žralokov mako. Veľké samice tu lovia intenzívnejšie, aby zabezpečili dostatok potravy pre svoje mláďatá. Práve ich prirodzené správanie podľa vedcov vysvetľuje vážne poranenia objavené na telách veľrýb, tuleňov aj ďalších morských živočíchov, bez potreby hľadať odpoveď v mýtoch o legendárnej „Sharkzille“.