Naozaj sme kedysi mali tretie oko? Vedci prišli s odvážnou teóriou

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

Archívne video

Myšlienka „tretieho oka“ sa doteraz spájala skôr s mystikou, jogou či ezoterikou. Nová vedecká teória však naznačuje, že tento koncept nemusí byť od reality až taký vzdialený.

Vedci totiž tvrdia, že hlboko v našej hlave sa skutočne nachádza biologický pozostatok dávneho svetlocitlivého orgánu, ktorého pôvod môže siahať až k našim predkom spred takmer 600 miliónov rokov. Nová štúdia publikovaná v odbornom časopise Current Biology prináša zaujímavú hypotézu o tom, ako sa vyvíjal zrak u stavovcov vrátane človeka. A podľa nej naše oči a takzvané „tretie oko“ môžu mať spoločný pôvod.

Záhada malej žľazy ukrytej hlboko v mozgu

V centre celej teórie stojí epifýza, drobná žľaza veľká približne ako hrášok, ukrytá hlboko v ľudskom mozgu. Aj keď o nej bežne veľmi nehovoríme, v našom tele zohráva mimoriadne dôležitú úlohu. Produkuje totiž melatonín, hormón, ktorý reguluje spánok, bdenie a naše biologické hodiny. Jednoducho povedané, pomáha telu rozpoznať, kedy je deň a kedy noc.

Zaujímavé však je, že epifýza už dávno nemá priamy kontakt so svetlom. Napriek tomu stále reaguje na zmeny medzi svetlom a tmou prostredníctvom nervového systému. Práve to vedcov fascinovalo už dlhé roky. Odkiaľ sa vlastne tento zvláštny „svetelný senzor“ vzal?

Cesta hlboko do minulosti

Aby našli odpoveď, výskumníci sa vrátili poriadne ďaleko do minulosti. Podľa ich teórie treba zájsť až 575 miliónov rokov späť, k jednému z našich najstarších predkov, malému morskému organizmu pripomínajúcemu larvu alebo červa. Tento jednoduchý tvor mal podľa vedcov tri svetlocitlivé orgány. Dve bočné oči mu slúžili na orientáciu a pohyb v priestore. Tretí svetlocitlivý orgán umiestnený na vrchole hlavy sledoval intenzitu okolitého svetla a pomáhal mu rozlišovať medzi dňom a nocou či určovať smer. V podstate išlo o primitívny navigačný systém.

Keď sa naši predkovia presťahovali pod zem

Približne pred pol miliardou rokov sa však všetko začalo meniť. Niektorí naši dávni predkovia sa začali zahrabávať do morského sedimentu a tráviť život pod povrchom. V takom prostredí klasické oči stratili význam. Ak okolo vás nie je dostatok svetla a nepotrebujete detailne vidieť okolie, telo nemá dôvod investovať energiu do náročných orgánov. A práve tu podľa vedcov zasiahla evolúcia.

Predpokladajú, že naši podzemní predkovia postupne prišli o bočné oči a ponechali si len centrálny svetlocitlivý orgán, ktorý im stačil na základnú orientáciu, napríklad rozlíšiť svetlo od tmy alebo určiť smer. Práve tento orgán by mohol byť predchodcom dnešnej epifýzy.

Ako sa vyvíjali naše oči

Odkiaľ sa teda vzali naše dnešné oči?

Tu prichádza najzaujímavejšia časť celej teórie. Niektorí potomkovia týchto tvorov sa neskôr opäť vrátili do otvoreného prostredia oceánu. A zrazu opäť potrebovali kvalitný zrak. Na navigáciu. Na orientáciu. Na hľadanie potravy. Na prežitie. Lenže pôvodné bočné oči už dávno neexistovali. Podľa vedcov preto evolúcia našla nové riešenie. Časti pôvodného tretieho svetlocitlivého orgánu sa mali postupne presunúť na boky hlavy a časom sa vyvinúť do dnešných očných sietníc.

Samotný tretí orgán však úplne nezmizol. Zostal s nami ako akýsi evolučný relikt — dnešná epifýza. Ak je táto teória správna, znamenalo by to, že naše oči a epifýza vznikli z rovnakého pôvodného orgánu, a nie oddelene, ako sa doteraz predpokladalo.

Niektoré zvieratá tretie oko stále majú

A teraz prichádza detail, ktorý znie takmer ako sci-fi. Nie všetkým tvorom sa totiž tretie oko „schovalo“ dovnútra hlavy. Vedci upozorňujú na fascinujúceho plaza z Nového Zélandu — hatériu (tuataru). Tento prastarý tvor, ktorý pripomína jaštera, má na vrchole hlavy skutočný svetlocitlivý orgán známy ako parietálne oko. Nejde však o oko v klasickom zmysle slova. Nevidí obrazy ako naše oči, ale dokáže registrovať zmeny medzi svetlom a tmou a pomáha regulovať biologické rytmy. Veľmi podobne ako ľudská epifýza.

Nie je to definitívny dôkaz, ale fascinujúca hypotéza

Treba však dodať, že nejde o objav v zmysle „vedci našli tretie oko“. Nikto nevykopal nový orgán ani neurobil prelomový experiment na ľuďoch. Výskum vychádza z analýzy existujúcich genetických dát, porovnávania rôznych živočíšnych druhov a evolučných modelov. Aj tak však ide o teóriu, ktorá môže výrazne ovplyvniť naše chápanie vývoja zraku.

Profesor Thomas Baden z University of Sussex vysvetlil, že cieľom bolo nájsť akýsi pôvodný „základný dizajn oka“. A výsledok podľa neho ukazuje, že evolúcia bola oveľa kreatívnejšia, než sme si doteraz mysleli.

Takže… máme tretie oko?

Ak tým myslíme mystický orgán s nadprirodzenými schopnosťami, odpoveď je jednoduchá: nie. Ak však hovoríme o evolučnom pozostatku dávneho svetlocitlivého orgánu, ktorý dodnes ovplyvňuje náš spánok a biologické rytmy? Potom môže byť odpoveď prekvapivo blízko k áno.