Boje vystriedali oslavy v uliciach. Pred 108 rokmi svet vítal koniec prvej svetovej vojny

Prvá svetová vojna vypukla 28. júla 1914, keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku po atentáte na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este.

Konflikt sa postupne rozšíril do viacerých častí sveta a zasiahol viac než 30 štátov. Podľa odhadov si vyžiadal životy približne ôsmich až desiatich miliónov vojakov a miliónov civilistov, pričom ďalšie desiatky miliónov ľudí utrpeli zranenia alebo zostali trvalo zdravotne postihnutí. Vojna svojím rozsahom a stratami na ľudských životoch dovtedy nemala obdobu. Jej následkom bol aj rozpad viacerých európskych monarchií a vznik nových štátov vrátane Československa.

Britskí vojaci v zákope počas bitky v Somme v roku 1916.

Imperial War Museums

Bolo zrejmé, že Nemecko vojnu nevyhrá

Hoci sa koniec prvej svetovej vojny datuje na 11. november 1918, cesta k prímeriu sa v skutočnosti začala už niekoľko mesiacov predtým. Nemecké vojenské velenie sa na jar 1918 pokúsilo rozhodnúť vojnu rozsiahlymi útokmi na západnom fronte.

Po uzavretí mieru so sovietskym Ruskom sa totiž Nemecku uvoľnila časť vojenských síl z východného frontu. Nemeckí generáli chceli túto výhodu využiť skôr, než sa do bojov vo väčšom rozsahu zapoja americké jednotky. Spojené štáty vstúpili do vojny v apríli 1917 a ich vojenská prítomnosť v Európe postupne narastala.

Nemecká jarná ofenzíva spočiatku priniesla územné zisky, ale nedokázala zlomiť odpor spojencov. Nemecké jednotky utrpeli značné straty, zásobovanie bolo čoraz náročnejšie a velenie nedisponovalo dostatočnými rezervami na pokračovanie útokov.

V auguste prevzali iniciatívu spojenecké armády. Začali sériu ofenzív, počas ktorých postupne zatláčali nemecké jednotky a získavali späť okupované územia. Významnú úlohu pritom zohrali aj čerstvé americké sily.

Nemecko zároveň čelilo čoraz vážnejším problémom v zázemí. Námorná blokáda obmedzovala prístup k zásobám, obyvateľstvo trpelo nedostatkom potravín a vojnová výroba vyčerpávala hospodárstvo.

V priebehu niekoľkých týždňov sa navyše začali rúcať aj jeho vojenskí spojenci. Bulharsko uzavrelo prímerie na konci septembra 1918 a Osmanská ríša nasledovala 30. októbra. Rakúsko-Uhorsko, ktorého armáda utrpela porážku na talianskom fronte, podpísalo prímerie 3. novembra. Účinnosť nadobudlo nasledujúci deň.

Nemecko tak zostalo bez svojich hlavných spojencov. Vojenské velenie si uvedomovalo, že pokračovanie bojov už nemôže priniesť víťazstvo. Otázkou zostávalo, za akých podmienok bude možné vojnu ukončiť.

V Nemecku vypukli nepokoje, cisár sa vzdal trónu

Situáciu na bojiskách sprevádzala politická kríza priamo v Nemecku. Na jeseň 1918 sa stupňovala nespokojnosť obyvateľstva s vojnou, nedostatkom potravín aj hospodárskymi podmienkami.

Nemecká vláda sa začiatkom októbra obrátila na amerického prezidenta Woodrowa Wilsona so žiadosťou o rokovania o prímerí. Za základ budúceho mieru chcela považovať Wilsonov program známy ako Štrnásť bodov.

Americký prezident v ňom už v januári 1918 načrtol predstavu povojnového usporiadania sveta. Program zahŕňal okrem iného otvorenejšiu diplomaciu, obmedzenie zbrojenia, úpravu územných sporov a vytvorenie medzinárodnej organizácie, ktorá by mala pomáhať predchádzať ďalším vojnám.

Prečítajte si tiež

Mier je najväčšou poctou padlým: Slovensko si pripomenulo Deň vojnových veteránov

Nemeckí predstavitelia dúfali, že na základe týchto návrhov dokážu dosiahnuť prijateľnejšie podmienky ukončenia konfliktu. Spojenecké vlády však neboli pripravené prijať všetky Wilsonove predstavy.

Medzitým sa situácia v Nemecku prudko zhoršovala. Koncom októbra vypukla vzbura námorníkov, ktorí odmietli splniť rozkazy na ďalšiu vojenskú operáciu. Nepokoje sa z prístavných miest rozšírili do ďalších častí krajiny a prerástli do revolučného hnutia.

Dňa 9. novembra 1918 bola oznámená abdikácia cisára Wilhelma II. V Nemecku bola vyhlásená republika a moc prevzali predstavitelia novej vlády.

Politické zmeny sa odohrávali v čase, keď už nemeckí zástupcovia rokovali so spojencami o zastavení bojov. Nová vláda nemala veľký priestor na vyjednávanie. Nemecká armáda ustupovala, krajina bola vyčerpaná a hrozilo ďalšie zhoršenie vnútropolitickej situácie.

Prímerie dohodnuté v železničnom vagóne uprostred lesa

Rokovania, ktoré predchádzali koncu vojny, sa odohrávali na pomerne nenápadnom mieste. Spojenci si vybrali les pri francúzskom meste Compiègne, približne 80 kilometrov severovýchodne od Paríža. Tam sa v odstavenej železničnej súprave nachádzalo veliteľské pracovisko francúzskeho maršala Ferdinanda Focha, ktorý bol hlavným veliteľom spojeneckých vojsk na západnom fronte.

Nemecká delegácia, vedená politikom Matthiasom Erzbergerom, pricestovala na rokovania 8. novembra 1918. Jej členovia sa najskôr oboznámili s podmienkami, ktoré im spojenci predložili. Na prijatie dohody dostali približne 72 hodín. 

Hoci sa rokovalo o prímerí, jeho podmienky boli veľmi prísne. Spojenci chceli zabezpečiť, aby Nemecko nedokázalo po krátkej prestávke obnoviť rozsiahle vojenské operácie. Nemecká armáda sa preto musela stiahnuť z okupovaných území vo Francúzsku, Belgicku a Luxembursku, ako aj z Alsaska a Lotrinska. Dohoda predpokladala aj obsadenie území na ľavom brehu Rýna spojeneckými vojskami a vytvorenie bezpečnostných zón.

Kolorizovaná fotografia z vnútra vagóna, zľava doprava nemecký kapitán Ernst Vanselow , nemecký gróf Alfred von Oberndorff, nemecký armádny generál Detlof von Winterfeldt, kapitán britského kráľovského námorníctva Jack Marriott, Matthias Erzberger, vedúci nemeckej delegácie, a člen Stredovej strany v Reichstagu ktorého neskôr zavraždili pravičiari z Freikorpsu za jeho úlohu v prímerí, britský kontradmirál George Hope, britský admirál flotily sir Rosslyn Wemyss, francúzsky maršal Ferdinand Foch a francúzsky generál Maxim Weygand.

Maurice Pillard Verneuil

Nemecko sa muselo zaviazať k odovzdaniu rozsiahleho vojenského materiálu vrátane delostrelectva, guľometov, lietadiel a časti námorných síl. Súčasťou podmienok bolo aj odovzdanie lokomotív, železničných vagónov a nákladných vozidiel.

Osobitným bodom bolo prepustenie spojeneckých vojnových zajatcov. Nemeckí zajatci sa však nemali automaticky vracať domov za rovnakých podmienok. Dohoda tiež rušila mierovú zmluvu z Brest-Litovska, ktorú Nemecko uzavrelo so sovietskym Ruskom v marci 1918.

Spojenci si zároveň ponechali možnosť pokračovať v námornej blokáde Nemecka. Podrobnosti o prímerí približuje Nemecký spolkový archív (Bundesarchiv), ktorý uchováva aj historické dokumenty a fotografie spojené s rokovaniami v Compiègne.

Nemeckí vyjednávači sa pokúšali dosiahnuť úpravy niektorých požiadaviek, podstatné zmeny však nepresadili. Rozhodujúci vplyv mala vojenská situácia, ktorá im nedávala prakticky žiadnu možnosť pokračovať v konflikte.

Prímerie podpísali pred svitaním, no boje pokračovali ešte šesť hodín

Dohoda bola podpísaná v pondelok 11. novembra 1918 v skorých ranných hodinách, približne o piatej. Tým sa však boje okamžite neskončili. Prímerie malo podľa prijatých podmienok nadobudnúť účinnosť až o 11:00 h francúzskeho času. .

Za spojencov dohodu podpísali Ferdinand Foch (v mene Francúzska a celých spojeneckých síl), britský admirál a veliteľ britských námorných síl Sir Rosslyn Wemyss (v mene Veľkej Británie). Za Nemeckú ríšu a v jej mene dohodu podpísali vedúci nemeckej delegácie Matthias Erzberger, gróf a zástupca nemeckého ministerstva zahraničných vecí Alfred von Oberndorff, generálmajor a zástupca nemeckej armády Detlof von Winterfeldt a kapitán a zástupca nemeckého cisárskeho námorníctva Ernst Vanselow.

Okrem nich boli pri dohode prítomní aj francúzsky generál a blízky spolupracovník maršala Focha Maxime Weygand a britský námorný dôstojník Sir George Hope.

Medzi podpisom dokumentu a zastavením bojov uplynulo približne až šesť hodín. Počas tohto obdobia museli vojenské velenia zabezpečiť odovzdanie rozkazov jednotkám rozmiestneným na rozsiahlej frontovej línii.

Fotografia zhotovená po dosiahnutí dohody o prímerí a skončení prvej svetovej vojny. V pozadí železničný vagón Ferdinanda Focha v lese Compiègne, v ktorom sa dohoda udiala. Druhý zľava dole vysokopostavený britský zástupca Sir Rosslyn Wemyss Fochov, vedľa neho vpravo náčelník štábu Maxime Weygand, francúzsky generál Ferdinand Foch, a na konci Sir George Hope.

Správa o podpise sa postupne šírila do jednotlivých veliteľstiev. Vojaci sa však ešte niekoľko hodín nachádzali vo vojnovom stave a na viacerých úsekoch pokračovali delostrelecké aj pechotné operácie.

Podľa záznamu zo zasadnutia britského vojnového kabinetu, ktorý uchováva britský Národný archív, premiér David Lloyd George informoval ministrov o uzavretí prímeria na mimoriadnej schôdzi o 9:45 h.

Predstavitelia vlády následne rozhodovali, ako správu čo najrýchlejšie oznámiť verejnosti a akým spôsobom sa má koniec bojov oslavovať. Vojenským veliteľom bolo nariadené zabezpečiť slávnostné zvonenie kostolných zvonov, hudobné vystúpenia a ďalšie verejné prejavy osláv.

O 11:00 h napokon vstúpilo prímerie do platnosti. Na západnom fronte, ktorý sa tiahol od Severného mora až po švajčiarske hranice, tak mali zbrane utíchnuť.

Niektorí vojaci zomierali aj v posledných minútach vojny

Hoci sa už od skorého rána vedelo, že prímerie bolo podpísané, boje sa na mnohých úsekoch frontu stále nezastavili. Velenia jednotlivých armád pokračovali v operáciách až do okamihu, keď začala dohoda oficiálne platiť. Na niektorých miestach sa vojaci usilovali obsadiť výhodnejšie pozície alebo splniť rozkazy vydané ešte pred uzavretím prímeria. 

Práve preto si aj posledný deň vojny vyžiadal ďalšie obete. Vojaci, ktorí sa ráno 11. novembra vydali do útoku, už pritom mohli vedieť, že o niekoľko hodín sa boje skončia. Nie všetci sa tohto okamihu dožili.

Na frontoch sa správa o prímerí stretávala s rozličnými reakciami. Niektorí vojaci prejavovali nadšenie, iní zostávali nedôverčiví. Po rokoch strávených v zákopoch bolo pre mnohých ťažké uveriť, že každodenné ostreľovanie a útoky sa skutočne skončili.

Dobové spomienky zachytávajú aj pocity vyčerpania, úľavy či neistoty. Vojaci premýšľali o návrate domov, o svojich rodinách, ale aj o spolubojovníkoch, ktorí zahynuli a konca vojny sa nedočkali.

Zastavenie bojov zároveň neznamenalo, že všetci vojaci mohli okamžite odísť. Armády zostávali mobilizované, časť jednotiek sa presúvala na okupačné územia a návrat miliónov mužov do civilného života trval ďalšie mesiace.

Európa oslavovala, mnohé rodiny sa však veľmi neradovali

Správa o prímerí sa v priebehu 11. novembra rozšírila do európskych metropol aj do ďalších častí sveta.

V Paríži, Londýne či ďalších mestách vychádzali ľudia do ulíc, mávali vlajkami a zhromažďovali sa na námestiach. Zvonili kostolné zvony a oslavy sprevádzala hudba.

Vo Francúzsku bola radosť obzvlášť výrazná. Krajina sa stala jedným z hlavných bojísk a rozsiahle oblasti jej severovýchodnej časti boli po rokoch delostreleckého ostreľovania a vojenských operácií zničené.

Medzi oslavujúcimi však boli aj ľudia, ktorí prišli o členov rodiny. Vojna nanešťastie zanechala milióny vdov a sirôt a veteráni, ktorí prežili, sa vracali so zraneniami a doživotnými následkami. Ďalší sa museli vyrovnávať s psychickými dôsledkami bojov. Dlhodobé vystavenie ostreľovaniu, strach zo smrti a strata spolubojovníkov sa u časti vojakov prejavovali problémami, ktoré vtedajšia medicína ešte nedokázala dostatočne vysvetliť ani liečiť.

Európske štáty zároveň čelili vážnym hospodárskym problémom. Bolo potrebné obnovovať železnice, priemyselné podniky, poľnohospodársku výrobu aj mestá a dediny zničené počas bojov. Koniec vojny teda pre milióny ľudí znamenal najmä začiatok dlhého návratu k bežnému životu.

Scéna na Wall Street v budove amerického ministerstva financií, New York, New York, 7. novembra 1918. Nemecko sa oficiálne vzdáva, ľudia postupne oslavujú koniec bojov. Po celom svete sa odohrávajú veľké oslavy.

National Museum of the U. S. Navy

Prímerie ešte neznamenalo mier. Zmluvy sa podpisovali niekoľko rokov

Z historického hľadiska je dôležité rozlišovať medzi prímerím a mierovou zmluvou.

Dňa 11. novembra 1918 sa skončili boje medzi Nemeckom a spojencami na západnom fronte. Neznamenalo to však, že boli definitívne vyriešené všetky územné, hospodárske a politické spory, ktoré vojna priniesla.

Prímerie predstavovalo predovšetkým vojenskú dohodu o zastavení nepriateľských operácií. Podmienky budúceho mieru sa začali podrobne riešiť až na medzinárodných rokovaniach v Paríži v roku 1919.

Najvýznamnejšou sa stala Versailleská mierová zmluva, ktorú predstavitelia Nemecka a víťazných mocností podpísali 28. júna 1919. Nemecko na jej základe prišlo o časť území a kolónií, muselo prijať obmedzenia svojich ozbrojených síl a zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií. 

Územné zmeny sa však netýkali iba Nemecka. Ako uvádza Národné múzeum prvej svetovej vojny v prehľade povojnových mierových zmlúv, ďalšie dohody sa uzatvárali s Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou.

Saintgermainská zmluva z 10. septembra 1919 potvrdila rozpad Rakúsko-Uhorska a medzinárodnoprávne postavenie nových štátov vrátane Československa. Trianonská mierová zmluva, podpísaná 4. júna 1920, upravila hranice Maďarska a potvrdila rozsiahle územné zmeny v strednej Európe.

Vojna priniesla rozpad Nemeckého cisárstva, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a zásadnú premenu Ruska po revolúciách v roku 1917. Zmeny hraníc a politického usporiadania Európy pokračovali aj po roku 1918. Na niektorých územiach vznikali nové ozbrojené konflikty a napätie pretrvávalo aj napriek uzavretým mierovým dohodám.

Dav ľudí zhromaždený pred budovou Ríšskeho snemu (Reichstag) v Berlíne 9. novembra 1918 v momente, keď sociálnodemokratický politik Philipp Scheidemann vyhlásil Nemeckú republiku v závere prebiehajúcej nemeckej revolúcie.

Koniec vojny priniesol Slovákom vznik vlastného štátu s Čechmi

Prvá svetová vojna mala zásadný význam aj pre územie dnešného Slovenska. Pred jej vypuknutím bolo Slovensko súčasťou Uhorska v rámci Rakúsko-Uhorska. Slovenskí muži boli povolávaní do rakúsko-uhorskej armády a bojovali na viacerých frontoch, predovšetkým proti Rusku a Taliansku.

Vojna sa dotkla aj civilného obyvateľstva. Rodiny prichádzali o živiteľov, zásobovanie komplikoval nedostatok potravín a hospodárstvo bolo podriadené vojenským potrebám. Významné zmeny však prinášal československý zahraničný odboj.

Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik presadzovali vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Podporu ich úsiliu poskytovali československé légie, ktoré bojovali na strane dohodových mocností. Na konci vojny tvorilo československé zahraničné vojsko približne 110-tisíc Čechov a Slovákov. Jeho existencia posilnila medzinárodné postavenie československého odboja.

Prečítajte si tiež

Pred 108 rokmi vzniklo Československo. Takto sa zrodil spoločný štát Čechov a Slovákov

Samostatný československý štát bol vyhlásený 28. októbra 1918 v Prahe, teda ešte pred podpísaním prímeria s Nemeckom. O dva dni neskôr, 30. októbra 1918, prijali slovenskí politickí predstavitelia na zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine Deklaráciu slovenského národa, známu ako Martinská deklarácia. Vyjadrili v nej vôľu Slovákov vytvoriť spoločný štát s Čechmi, píše Vojenský historický ústav.

Hoci Československo vzniklo už v októbri, prevzatie moci na celom území dnešného Slovenska nebolo okamžité. Nový štát musel postupne zabezpečiť správu územia a vyriešiť vojenské aj politické spory s Maďarskom.

Dňa 14. novembra 1918 zvolilo československé Národné zhromaždenie Tomáša Garrigua Masaryka za prvého prezidenta republiky. Prvú vládu viedol Karel Kramář. Slovensko v nej zastupovali aj Vavro Šrobár ako minister zdravotníctva a Milan Rastislav Štefánik ako minister vojny.

Oslavy vzniku Československa

Archív TASR

Červený mak ako symbol konca vojny aj Deň veteránov

S koncom prvej svetovej vojny je dodnes spojený symbol červeného maku. Jeho príbeh sa začal ešte počas bojov na západnom fronte. V máji 1915 napísal kanadský vojenský lekár John McCrae báseň In Flanders Fields, teda Na flámskych poliach.

Inšpirovali ho červené maky, ktoré vyrastali na bojiskách vo Flámsku medzi hrobmi padlých vojakov. Báseň vznikla po smrti jeho priateľa, ktorý zahynul počas bojov pri belgickom meste Ypres. Text bol v decembri 1915 uverejnený v britskom časopise Punch a postupne sa stal jedným z najznámejších literárnych diel spojených s prvou svetovou vojnou.

Po skončení konfliktu pomohla symboliku červeného maku rozšíriť americká akademička Moina Michaelová. Myšlienku následne podporovala aj Francúzka Anna Guérinová, ktorá organizovala zbierky na pomoc ľuďom postihnutým vojnou.

Ako opisuje Royal British Legion, počas prvej veľkej zbierky v roku 1921 sa rozdalo približne deväť miliónov umelých červených makov. Získané finančné prostriedky pomáhali vojnovým veteránom zabezpečiť si bývanie a zamestnanie. Výťažok pomáhal vojnovým veteránom pri hľadaní práce a zabezpečení bývania.

Červený mak sa postupne stal medzinárodne rozpoznateľným symbolom pripomienky vojnových obetí. Používa sa pri pietnych aktoch, kladení vencov aj počas verejných zbierok na podporu bývalých vojakov a ich rodín.

Na fotografii sa ľudia v Londýne 11. novembra 1918 tešia po podpísaní prímeria.

Dátum prímeria sa po prvej svetovej vojne postupne stal významným spomienkovým dňom v mnohých krajinách. Vo Francúzsku a Belgicku sa pripomína ako Deň prímeria, vo Veľkej Británii a ďalších krajinách Commonwealthu ako Remembrance Day, teda Deň spomienky.

V Spojených štátoch amerických je 11. november známy ako Veterans Day, Deň veteránov. Na rozdiel od niektorých európskych spomienkových tradícií sa v USA venuje osobitná pozornosť všetkým vojnovým veteránom, ktorí slúžili v amerických ozbrojených silách. 

Na Slovensku je tento dátum známy ako Deň vojnových veteránov alebo Deň červených makov.

Vo viacerých krajinách sa o 11:00 h dodržiava symbolická chvíľa ticha, ktorou si ľudia pripomínajú obete ozbrojených konfliktov. Pri pietnych aktoch sa vzdáva úcta vojakom, ktorí zahynuli počas prvej svetovej vojny, ale aj účastníkom ďalších vojnových konfliktov a novodobých zahraničných vojenských operácií.

Spomienkové podujatia sa tradične konajú pri vojnových pamätníkoch, na vojenských cintorínoch a pri hroboch padlých vojakov.