Pred 108 rokmi vzniklo Československo. Takto sa zrodil spoločný štát Čechov a Slovákov

Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil Národný výbor československý v Prahe samostatný štát. Rozhodnutie prišlo po viac ako štyroch rokoch prvej svetovej vojny, ktorá oslabila hospodárstvo aj politické postavenie Rakúsko-Uhorska.

V uliciach Prahy sa počas dňa zhromažďovali ľudia, objavovali sa národné vlajky a davy oslavovali koniec habsburskej vlády. Politickí predstavitelia medzitým preberali kontrolu nad úradmi a zabezpečovali, aby štátna správa pokračovala bez prerušenia.

Nový štát však v tom čase nemal prezidenta, definitívne hranice ani dokončený systém vlastných inštitúcií. Na Slovensku navyše naďalej pôsobili uhorské úrady a časť územia sa dostala pod československú správu až v nasledujúcich mesiacoch.

Vznik Československa preto nebol výsledkom jediného zasadnutia alebo jedného vyhlásenia. Predchádzalo mu niekoľkoročné politické úsilie a po 28. októbri nasledovalo ďalšie obdobie formovania nového štátu.

Dve časti monarchie

České krajiny a územie dnešného Slovenska boli pred vznikom Československa súčasťou Rakúsko-Uhorska. Hoci ich spájala vláda spoločného panovníka, ich historický a politický vývoj sa v mnohom odlišoval.

Rakúsko-Uhorsko vzniklo v roku 1867 premenou habsburskej monarchie na dualistický štát. Jeho rakúska a uhorská časť mali vlastné vlády a parlamenty, pričom spoločné zostali vybrané oblasti vrátane zahraničnej politiky a vojenských záležitostí.

Čechy, Morava a rakúska časť Sliezska patrili do rakúskej polovice monarchie. Slovensko bolo súčasťou Uhorského kráľovstva a jeho obyvatelia podliehali uhorskej štátnej správe. Rozdiely sa prejavovali v zákonoch, organizácii úradov, školstve aj postavení jednotlivých národností.

České politické hnutie sa dlhodobo usilovalo o rozšírenie práv českých krajín. Slovenskí národní predstavitelia sa zase snažili presadiť používanie slovenčiny vo verejnom živote, školstve a úradoch.

Štáty Rakúsko-Uhorska v roku 1910. Na základe „Rozloženia rás v Rakúsko-Uhorsku“ z Historického atlasu od Williama R. Shepherd'a

Wikimedia Commons

Na území Uhorska však slovenské národné hnutie čelilo maďarizačnej politike. V druhej polovici 19. storočia boli zatvorené slovenské gymnáziá a v roku 1875 uhorské úrady zastavili činnosť Matice slovenskej. Obmedzené boli aj možnosti politického zastúpenia Slovákov a používania ich jazyka v štátnej správe.

Podľa historických materiálov Vojenského historického ústavu sa až do záveru prvej svetovej vojny slovenská politická reprezentácia nachádzala v odlišnej situácii než česká. Kým v českých krajinách pôsobilo širšie spektrum politických strán a verejných organizácií, slovenské národné hnutie malo podstatne obmedzenejší priestor na činnosť. Rozdielne pomery v oboch častiach monarchie sa neskôr prejavili aj pri preberaní moci a budovaní československých inštitúcií.

Prvá svetová vojna zmenila politické pomery v Európe

Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, Rakúsko-Uhorsko vstúpilo do konfliktu po boku Nemecka. Česi aj Slováci slúžili v rakúsko-uhorskej armáde a obyvatelia monarchie znášali dôsledky vojnového hospodárstva.

Vojna si vyžadovala rozsiahle zásobovanie armády, odvody mužov a presmerovanie výroby na vojenské potreby. V civilnom živote postupne pribúdali problémy s dostupnosťou potravín, základného tovaru a paliva.

Rodiny vojakov zostávali bez živiteľov a v mnohých oblastiach sa zhoršovali životné podmienky. V posledných rokoch vojny sa objavovali zásobovacie nepokoje a nespokojnosť s pokračovaním konfliktu.

Prečítajte si tiež

Súkromný i panovnícky život Márie Terézie

Na Slovensku sa dôsledky vojny prejavovali aj rekviráciami, pri ktorých úrady odoberali materiál, hospodárske zvieratá či ďalšie zásoby na vojenské účely. Obyvateľstvo zároveň zasahovali straty na frontoch a návraty ranených vojakov.

Vojna postupne menila aj predstavy o budúcom usporiadaní monarchie. Časť českých a slovenských politikov pôvodne počítala s tým, že ich národné požiadavky bude možné presadiť v rámci reformovaného habsburského štátu. Zástancovia samostatnosti však počas vojny začali presadzovať vytvorenie nového štátu nezávislého od Viedne a Budapešti.

Táto koncepcia potrebovala podporu zahraničných mocností. Samotné vyhlásenie nezávislosti by totiž neznamenalo, že nový štát automaticky uznajú ostatné krajiny alebo že bude schopný ovládať územie, ktoré považuje za svoje.

Masaryk, Beneš a Štefánik

Jednou z hlavných osobností zahraničného odboja bol Tomáš Garrigue Masaryk. Český politik, univerzitný profesor a bývalý poslanec rakúskeho parlamentu počas vojny odišiel do zahraničia, kde začal presadzovať myšlienku samostatného štátu Čechov a Slovákov.

Dôležitým spolupracovníkom sa stal Edvard Beneš, ktorý pôsobil najmä vo Francúzsku a zabezpečoval politické a diplomatické kontakty.

Do vedenia zahraničného odboja sa zapojil aj Milan Rastislav Štefánik. Slovenský astronóm, letec a dôstojník francúzskej armády využíval svoje kontakty na politických a vojenských predstaviteľov spojeneckých krajín.

Archív TASR

V roku 1916 vznikla v Paríži Československá národná rada, ktorá sa postupne stala ústredným orgánom zahraničného odboja. Jej predstavitelia rokovali predovšetkým s Francúzskom, Veľkou Britániou, Spojenými štátmi a Talianskom. Usilovali sa o uznanie práva Čechov a Slovákov vytvoriť vlastný štát.

Zahraničný odboj plnil hneď niekoľko kľúčových úloh: získaval podporu krajanských komunít vo svete, obhajoval štátoprávne požiadavky pred vládami veľmocí a budoval dobrovoľnícke vojenské zbory.

Kým Masaryk diplomaticky krágľoval politickú scénu v západnej Európe, Rusku a USA, Beneš koordinoval parížsku diplomaciu. Štefánik sa zase výrazne podieľal na vojenských rokovaniach a organizovaní československých jednotiek. Ich cieľom bolo, aby spojenci nepovažovali českú a slovenskú otázku iba za vnútornú záležitosť Rakúsko-Uhorska, ale za súčasť povojnového usporiadania Európy.

Dôležitú úlohu zohrali československé légie

Popri diplomatických rokovaniach vznikali československé vojenské jednotky v zahraničí. Formovali sa najmä v Rusku, Francúzsku a Taliansku. Tvorili ich dobrovoľníci, krajania žijúci v zahraničí aj vojaci pochádzajúci z českých krajín a Slovenska, ktorí sa počas vojny dostali do zajatia. Ich existencia umožnila zahraničnému odboju vystupovať aj ako politickému hnutiu disponujúcemu vlastnými ozbrojenými silami.

Československé jednotky bojovali na viacerých frontoch. Jednou z najznámejších udalostí sa stala bitka pri Zborove v júli 1917, v ktorej sa československá brigáda zúčastnila bojov proti rakúsko-uhorským jednotkám.

Osobitný význam získali légie v Rusku, kde sa po revolučných udalostiach roku 1917 postupne dostali do konfliktu s boľševickými silami. Ich prítomnosť na Transsibírskej magistrále sa stala predmetom medzinárodnej pozornosti. Štefánik zároveň rokoval o vytvorení a uznaní československých jednotiek v západnej Európe.

V decembri 1917 bol vo Francúzsku vydaný dekrét týkajúci sa československej armády. V apríli 1918 sa podarilo dosiahnuť aj dohodu o vytvorení československých légií v Taliansku.

V závere vojny slúžili v československom zahraničnom vojsku desaťtisíce dobrovoľníkov. Ich činnosť sa stala súčasťou rokovaní o medzinárodnom uznaní československého odboja. Vojenské úsilie pokračovalo aj po vyhlásení nezávislosti. Časť legionárskych jednotiek sa podieľala na presadzovaní moci nového štátu na jeho území.

Pamätná tabuľa, ktorú odhalili slovenským príslušníkom Česko-slovenských légií na Grösslingovej ulici v Bratislave 11. novembra 2021.

TASR/Jaroslav Novák

O spoločnom štáte rokovali Česi a Slováci v Amerike

Na prípravách nového štátu sa zúčastňovali aj české a slovenské krajanské organizácie v Spojených štátoch. Významným dokumentom bola Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915. Jej signatári podporili spojenie Čechov a Slovákov v spoločnom štáte a zároveň formulovali požiadavku osobitného postavenia Slovenska.

V roku 1918 nasledovala Pittsburská dohoda, prijatá za účasti predstaviteľov českých a slovenských krajanských organizácií a Tomáša Garrigua Masaryka. Dokument podporoval vznik demokratickej republiky, ale venoval sa aj budúcemu usporiadaniu vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Počítal s tým, že Slovensko bude mať vlastnú administratívu, snem a súdy. Slovenčina mala byť úradným jazykom v školách, úradoch aj verejnom živote.

Pittsburská dohoda nadviazala na starší clevelandský dokument, pričom ponechávala podrobné usporiadanie spoločného štátu na jeho budúcich predstaviteľov.

Dohoda patrila k dokumentom, na ktoré sa slovenskí politici odvolávali aj v nasledujúcich desaťročiach. Otázka slovenského snemu a rozsahu samosprávy sa stala predmetom diskusií po vzniku republiky. Nový československý štát totiž vznikol ako spoločný štát dvoch národných spoločenstiev, ktorých predstavitelia sa nie vždy zhodovali v predstave o rozdelení právomocí.

Odboj získal podporu veľmocí

Počas posledného roka vojny začala československá otázka získavať konkrétnejšiu podporu spojeneckých štátov. Americký prezident Woodrow Wilson predstavil 8. januára 1918 svojich štrnásť bodov, ktoré mali slúžiť ako základ povojnového usporiadania. Jeden z nich sa týkal národov Rakúsko-Uhorska a ich možnosti samostatného rozvoja.

Spojenci pôvodne nevystupovali jednotne v otázke úplného rozpadu habsburskej monarchie. V priebehu roku 1918 sa však ich postoje menili. Francúzsko, Veľká Británia a Spojené štáty postupne uznali Československú národnú radu ako predstaviteľku československého odboja. Zahraniční politici zároveň rokovali o budúcnosti strednej Európy po skončení vojny.

Dňa 18. októbra 1918 bola vo Washingtone zverejnená Deklarácia nezávislosti československého národa, známa ako Washingtonská deklarácia.

Dokument odmietol zachovanie českých krajín a Slovenska pod habsburskou vládou a predstavil zásady budúceho demokratického štátu. Jeho súčasťou boli požiadavky občianskych slobôd, rovnosti pred zákonom, náboženskej slobody a všeobecného volebného práva.

Dobové dokumenty uložené v archíve Úradu historika amerického ministerstva zahraničných vecí zachytávajú aj Masarykov list americkému ministrovi zahraničných vecí z 18. októbra 1918.

Prečítajte si tiež

Obálka s Masarykovým odkazom: "Ak sú ľudia nevzdelaní a hlúpi, nemôžete toho veľa urobiť."

Masaryk v ňom oznámil vytvorenie dočasnej československej vlády. Sám v nej vystupoval ako predseda vlády a minister financií, Edvard Beneš ako minister zahraničných vecí a vnútra a Milan Rastislav Štefánik ako minister národnej obrany. Sídlom tejto vlády bol Paríž.

Washingtonská deklarácia tak predchádzala vyhláseniu štátu v Prahe o desať dní. Keď sa 28. októbra uskutočnil domáci prevrat, československí predstavitelia už mali za sebou významnú časť diplomatického úsilia o medzinárodné uznanie.

Slovenskí politici sa pripravovali na rozpad monarchie

V roku 1918 sa zintenzívnila aj činnosť slovenských politikov na území Uhorska. Dňa 1. mája sa v Liptovskom Mikuláši uskutočnilo zhromaždenie, na ktorom zaznela požiadavka sebaurčenia slovenskej vetvy československého národa.

V máji nasledovali ďalšie rokovania slovenských predstaviteľov, ktorí sa prikláňali k československej štátnej orientácii. Medzi významné osobnosti patrili Matúš Dula, Vavro Šrobár, Milan Hodža, Samuel Zoch, Ivan Dérer a ďalší predstavitelia slovenského politického a verejného života.

Ich možnosti však boli obmedzené uhorskými úradmi a vojnovými pomermi. Slovenské politické hnutie nemalo vlastné ozbrojené jednotky na domácom území ani administratívu, ktorá by bola schopná okamžite prevziať riadenie Slovenska.

Dôležitú úlohu preto zohrávali osobné kontakty, korešpondencia a informácie zo zahraničia. Slovenskí politici sledovali situáciu vo Viedni, Budapešti, Prahe aj v krajinách Dohody. Rozhodnutia o ďalšom postupe však museli prijímať v čase, keď sa vojenská a politická situácia rýchlo menila.

Na jeseň 1918 sa už počítalo s tým, že porážka Rakúsko-Uhorska môže otvoriť priestor na vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Presná podoba štátu, jeho hranice ani spôsob prevzatia moci však ešte neboli definitívne vyriešené.

Už 14. októbra 1918 sa uskutočnil generálny štrajk spojený s protivládnymi a protivojnovými vystúpeniami. V niektorých mestách sa objavili aj predčasné vyhlásenia republiky. K samotnému štátnemu prevratu však došlo až o dva týždne neskôr.

V Prahe sa 28. októbra začali zhromažďovať davy

Pondelok 28. októbra 1918 sa v Prahe začal ako bežný pracovný deň. V meste už pôsobil Národný výbor, ktorý očakával ďalšie správy o postupe mierových rokovaní. Rozhodujúci impulz priniesli informácie o odpovedi rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí Gyulu Andrássyho mladšieho na americké mierové podmienky.

Správa sa medzi obyvateľmi Prahy začala šíriť ako oznámenie o kapitulácii monarchie. Ľudia vychádzali do ulíc, zhromažďovali sa na námestiach a oslavovali očakávaný koniec habsburskej vlády. Na Václavskom námestí sa objavili národné symboly. V uliciach sa zhromažďovali veľké skupiny obyvateľov a oslavy postupne zasahovali ďalšie časti mesta.

Vyhlásenie samostatnosti Československa 28. októbra 1918 na Václavskom námestí v Prahe

Archív TASR

Politickí predstavitelia zároveň začali konať tak, aby prevzatie moci nezostalo iba na úrovni verejných zhromaždení. Ráno prevzali Antonín Švehla a František Soukup kontrolu nad Obilným ústavom. Išlo o dôležitý zásobovací orgán, ktorý počas vojny zabezpečoval hospodárenie s obilím.

Zabezpečenie potravinových zásob malo praktický význam. Nové vedenie potrebovalo predísť tomu, aby sa v čase politického prevratu prerušilo zásobovanie alebo sa zásoby odvážali mimo českých krajín. Popoludní pokračovalo preberanie ďalších úradov.

Podľa dobových dokumentov zverejnených Poslaneckou snemovňou Parlamentu Českej republiky prišli predstavitelia Národného výboru aj na pražské miestodržiteľstvo. Oznámili, že Národný výbor preberá verejnú správu a doterajšie zákony zostávajú do ďalšieho rozhodnutia v platnosti. Predstavitelia nového štátu tým pristúpili k postupnému preberaniu správnych inštitúcií, ktoré predtým fungovali v rámci habsburskej monarchie.

Päť mužov podpísalo prvý československý zákon

S udalosťami 28. októbra sú spojené mená piatich politikov, ktorí neskôr dostali označenie muži 28. októbra. Boli nimi Alois Rašín, Antonín Švehla, František Soukup, Jiří Stříbrný a Vavro Šrobár.

Rašín bol predstaviteľom národnej demokracie, Švehla agrárnej strany, Soukup sociálnej demokracie a Stříbrný národných socialistov. Šrobár zastupoval slovenský politický prvok.

Práve prítomnosť Vavra Šrobára mala osobitný význam. Slovenský lekár a politik sa totiž v Prahe ocitol v deň, keď sa uskutočnil štátny prevrat. Ako uvádza Československá obec legionárska, Šrobár prišiel do Prahy 28. októbra dopoludnia. Po rokovaniach bol prizvaný k predstaviteľom Národného výboru a zapojil sa do prípravy prvých štátnych dokumentov.

Vavro Šrobár

TASR/Ladislav Roller

Popri ňom sa na slovenskom politickom živote podieľali ďalší predstavitelia, ktorí v tom čase pôsobili v Martine, Ružomberku, Budapešti alebo na iných miestach. Šrobárova účasť však zabezpečila, že medzi signatármi prvého československého zákona bol aj slovenský politik.

Samotný zákon vznikol v podvečerných hodinách 28. októbra. Jeho príprava sa spája predovšetkým s Aloisom Rašínom. Dokument podpísalo všetkých päť predstaviteľov Národného výboru.

Nový štát so starými zákonmi

Základom nového štátneho usporiadania sa stal zákon z 28. októbra 1918 o zriadení samostatného československého štátu. Jeho úvod obsahoval vyhlásenie: „Samostatný stát československý vstoupil v život.“ Dokument ustanovoval Národný výbor za vykonávateľa štátnej zvrchovanosti a počítal s tým, že konečnú štátnu formu určia budúce československé orgány v spolupráci so zahraničným vedením odboja.

Podstatnou súčasťou zákona bolo zachovanie dovtedajších právnych predpisov. Podľa pôvodného znenia zákona č. 11/1918 mali dovtedajšie krajinské a ríšske zákony a nariadenia dočasne zostať v platnosti. Úrady mali pokračovať vo svojej práci, ale podliehať Národnému výboru.

Nový štát sa tým vyhol potrebe okamžite prijímať úplne nový súbor zákonov.Toto rozhodnutie malo význam aj pre Slovensko, kde pred vznikom republiky platil uhorský právny poriadok. V českých krajinách zase zostávali dočasne účinné predpisy rakúskej časti bývalej monarchie.

Na území jedného štátu tak spočiatku naďalej existovali rozdielne právne systémy.Ich zjednocovanie sa stalo jednou z úloh novej republiky a pokračovalo aj v ďalších rokoch. Prvý zákon zároveň výslovne neurčil republiku za štátnu formu. Tá bola oficiálne potvrdená až nasledujúci mesiac.

Prečítajte si tiež

Historik o vzniku Českoslovenka: Pre Slovákov to bol civilizačný skok

Čo sa 28. októbra dialo na Slovensku?

Zatiaľ čo Praha oslavovala vznik nového štátu, na väčšine Slovenska naďalej pôsobili uhorské úrady. Slovenskí politickí predstavitelia nemali k dispozícii rovnaké administratívne ani mocenské možnosti ako Národný výbor v Prahe.

Navyše neexistoval spôsob, ako okamžite a spoľahlivo rozšíriť informáciu o všetkých udalostiach medzi Prahou, Martinom, Bratislavou a ďalšími mestami. Vtedajšie správy sa šírili prostredníctvom telegrafu, tlače, železnice a osobných kontaktov. Ich dostupnosť však ovplyvňovali vojnové pomery aj kontrola uhorských úradov.

Slovenskí národní predstavitelia preto pripravovali vlastné politické vystúpenie. Dôležitým miestom sa stal Turčiansky Svätý Martin, jedno z tradičných centier slovenského národného života. Na koniec októbra tam bolo zvolané zhromaždenie slovenských politikov a predstaviteľov verejného života. Jeho účastníci sa mali zaoberať právom slovenského národa rozhodnúť o svojom budúcom štátnom postavení. 

V čase príprav už časť z nich vedela, že Rakúsko-Uhorsko sa nachádza pred definitívnym rozpadom. Nemali však overené informácie o tom, že Národný výbor v Prahe už 28. októbra vyhlásil samostatný československý štát.

Martinská deklarácia

Dňa 30. októbra 1918 sa v Turčianskom Svätom Martine zišli predstavitelia slovenského politického, kultúrneho a spoločenského života. Zhromaždenie zvolal Matúš Dula, ktorý patril medzi vedúcich predstaviteľov slovenského národného hnutia. Na stretnutí sa konštituovala Slovenská národná rada. Jej predstavitelia prijali dokument známy ako Deklarácia slovenského národa alebo Martinská deklarácia.

Návrh deklarácie pripravil Samuel Zoch, evanjelický kňaz a politik. Dokument vychádzal zo zásady práva národov na sebaurčenie. Vyhlásil, že v mene Slovákov žijúcich v Uhorsku je oprávnená konať Slovenská národná rada, nie uhorská vláda. Slovenskí predstavitelia tým odmietli pokračovanie dovtedajšieho štátoprávneho zväzku s Uhorskom a prihlásili sa k spoločnej československej štátnosti.

Deklarácia slovenského národa uverejnená v bratislavských Robotníckych novinách 7. novembra 1918.

Archív TASR

V deklarácii sa používal pojem jednotného československého národa, ktorého slovenská časť mala právo rozhodovať o svojom budúcom postavení.

Zhromaždenie sa uskutočnilo nezávisle od pražských udalostí. Jeho účastníci v čase prijatia deklarácie nemali potvrdenú správu o vyhlásení štátu spred dvoch dní.

28. októbra bol v Prahe vyhlásený nový štát. O dva dni neskôr sa slovenská politická reprezentácia samostatným dokumentom prihlásila k jeho vytvoreniu. Deklarácia zároveň poskytla slovenskému národnému hnutiu vlastný štátoprávny dokument, na ktorý sa mohlo odvolávať pri ďalšom formovaní spoločného štátu.

Slovensko nemalo ani armádu

Prijatie Martinskej deklarácie neznamenalo, že na celom slovenskom území okamžite prestali fungovať uhorské inštitúcie. Slovenská národná rada sa usilovala získať vplyv nad miestnou správou. V rôznych mestách a obciach vznikali národné rady, gardy a ďalšie organizácie, ktoré podporovali nový štát. Ich možnosti však boli obmedzené. Slovenská reprezentácia nedisponovala vlastnou pravidelnou armádou, dostatočnými finančnými zdrojmi ani vybudovaným administratívnym aparátom.

Uhorské úrady preto v mnohých oblastiach pokračovali vo svojej činnosti a budapeštianska vláda sa usilovala zachovať kontrolu nad územím Slovenska.

Prechod pod československú správu sa uskutočňoval postupne. Zo západu začali na Slovensko prenikať československé vojenské jednotky. Nasledovali ich úradníci a bezpečnostné zložky.

Podľa archívnych dokumentov Slovenského národného archívu prebiehalo obsadzovanie slovenského územia československým vojskom od novembra 1918 do januára 1919. Na rozdiel od českých krajín tak zmena štátnej moci na Slovensku nemala podobu jediného politického prevratu.

Súčasťou vzniku republiky boli aj vojenské operácie, rokovania s predstaviteľmi Uhorska a postupné vytváranie nových správnych orgánov.

Prečítajte si tiež

Čo ste si kedysi kúpili za 20 či 50 korún? Tieto československé bankovky poznal každý

O hraniciach nového štátu sa rozhodovalo ešte niekoľko rokov

Československo vzniklo v októbri 1918 bez toho, aby boli všetky jeho hranice medzinárodne potvrdené. V českých krajinách sa nové vedenie odvolávalo najmä na historické hranice krajín Českej koruny.

Situácia na Slovensku bola odlišná. Územie Slovenska pred rokom 1918 neexistovalo ako samostatná správna jednotka s presne vymedzenými hranicami. Bolo súčasťou viacerých uhorských žúp. Určenie južnej hranice patrilo medzi zásadné otázky povojnového usporiadania.

Budapešťská vláda sa usilovala udržať časti bývalého Uhorska. Československí predstavitelia naopak presadzovali začlenenie území, ktoré považovali za súčasť Slovenska. Spor sa týkal miest, obcí, železničných tratí aj hospodársky významných oblastí.

Medzinárodné rokovania o hraniciach sa uskutočňovali na mierovej konferencii v Paríži a prostredníctvom následných rozhodnutí spojeneckých mocností. Ako vysvetľuje projekt Český historický atlas, povojnové hranice Československa určila séria mierových zmlúv uzatváraných od roku 1919.

Zmluva zo Saint-Germain-en-Laye z 10. septembra 1919 upravovala povojnové vzťahy s Rakúskom. Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920 sa týkala Maďarska a medzinárodnoprávne potvrdila nové hranice vrátane jeho hranice s Československom. Súčasťou republiky sa stala aj Podkarpatská Rus, ktorá mala vlastné národnostné a historické pomery. 

V roku 1919 došlo k ďalším bojom, tentoraz aj s ozbrojenými silami Maďarskej republiky rád. Konflikt súvisel s vojenskou a politickou situáciou v Maďarsku, so spormi o územie a s presadzovaním rozhodnutí spojeneckých mocností.

Československé jednotky museli na viacerých miestach ustupovať a niektoré oblasti Slovenska sa dočasne dostali pod kontrolu maďarských síl. Vláda musela zabezpečiť ochranu územia, vybudovať vlastné ozbrojené sily a vytvoriť správu oblastí, ktoré predtým podliehali odlišným štátnym inštitúciám.

Prvým prezidentom Masaryk

Po októbrovom vyhlásení sa začalo vytváranie ústredných štátnych orgánov. Na začiatku novembra pricestovali do Prahy aj zástupcovia Slovenskej národnej rady s Martinskou deklaráciou.

Nasledovala príprava dočasného ústavného usporiadania a vytvorenie Revolučného národného zhromaždenia. Dňa 14. novembra 1918 sa uskutočnila jeho prvá schôdza.

Na zasadnutí bola oficiálne vyhlásená republika a za prvého československého prezidenta bol zvolený Tomáš Garrigue Masaryk. Ten sa v tom čase ešte nachádzal v zahraničí, preto sa voľba uskutočnila bez jeho osobnej prítomnosti.

Archív TASR

Predsedom prvej československej vlády sa stal Karel Kramář. Vo vláde mali zastúpenie aj slovenskí politici. Vavro Šrobár zastával funkciu ministra zdravotníctva a Milan Rastislav Štefánik sa stal ministrom vojny.

Prvé Národné zhromaždenie vzniklo ako dočasný zákonodarný orgán, nie na základe všeobecných parlamentných volieb uskutočnených po vzniku republiky. Jeho úlohou bolo prijímať potrebné zákony, vytvárať štátne inštitúcie a pripraviť podmienky na riadne fungovanie ústavného systému.

V nasledujúcich mesiacoch sa postupne organizovali ministerstvá, súdy, ozbrojené sily, finančná správa aj zastupiteľské úrady v zahraničí.

Masaryk sa po návrate do vlasti ujal prezidentského úradu a zostal na čele štátu až do roku 1935.

Slovensko dostalo iba osobitnú správu

Zjednotenie českých krajín a Slovenska do jedného štátu prinieslo množstvo praktických problémov. Úrady na oboch územiach dovtedy fungovali podľa odlišných zákonov a administratívnych pravidiel. Rozdiely sa prejavovali aj v školstve, súdnictve a organizácii verejnej správy. 

Na Slovensku navyše chýbal dostatok úradníkov pripravených vykonávať štátnu službu v slovenskom jazyku. Vláda preto vytvorila osobitný úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Na základe zákona z decembra 1918 získal príslušný člen vlády rozsiahle právomoci potrebné na zabezpečenie poriadku a fungovania štátnych inštitúcií. 

Prečítajte si tiež

Ako prvý v Československu a strednej Európe transplantoval srdce. ŠtB ho viedla ako nepriateľskú osobu a zakázala mu operovať

Prvým ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska sa stal Vavro Šrobár. Úrad začal pôsobiť v Žiline, odkiaľ sa vo februári 1919 presunul do Bratislavy. Mesto sa postupne stalo hlavným administratívnym centrom Slovenska v rámci Československej republiky.

Do verejnej správy prichádzali aj úradníci z českých krajín. Podieľali sa na organizovaní štátnych inštitúcií, školstva, súdov a bezpečnostných zložiek. Ich príchod súvisel s nedostatkom slovenských odborníkov pripravených na výkon verejných funkcií po desaťročiach fungovania uhorskej štátnej správy. Budovanie administratívy pokračovalo aj po roku 1919 a patrilo medzi významné praktické úlohy nového štátu.

Politické spory medzi Čechmi a Slovákmi

Vznik Československa umožnil rozvoj slovenských národných inštitúcií, na druhú stranu však priniesol diskusie o rozsahu slovenských právomocí. Časť politických predstaviteľov presadzovala centralizovaný štát s jednou vládou a parlamentom. Iní žiadali, aby Slovensko získalo vlastné autonómne orgány. Medzi slovenskými zástancami autonómie sa postupne presadzovala Slovenská ľudová strana vedená Andrejom Hlinkom.

Politické spory sa týkali najmä rozdelenia právomocí, úradného jazyka, hospodárskych podmienok a vzťahu medzi českými a slovenskými predstaviteľmi. Osobitnou otázkou bola koncepcia československého národa, ktorá bola súčasťou oficiálneho štátneho usporiadania.

Tento politický princíp vychádzal z predstavy spoločného národa s českou a slovenskou vetvou. Nie všetci slovenskí politici však súhlasili s tým, aby sa slovenská národná identita vyjadrovala takýmto spôsobom.

Zástancovia slovenskej autonómie požadovali uznanie slovenského národa a vlastné politické inštitúcie v rámci spoločného štátu. Tieto rozdielne predstavy sa prejavovali v parlamentných debatách, volebnej politike aj vo vzťahoch jednotlivých strán. Československo tak počas prvých desaťročí svojej existencie riešilo nielen hospodárske a zahraničnopolitické otázky, ale aj podobu vlastného vnútorného usporiadania.

Zamaľovanie rakúsko-uhorských symbolov na poštovej schránke

WikiMedia Commons

Rozdelili nás nacisti

Medzivojnové Československo existovalo v pôvodnej podobe približne dvadsať rokov. V septembri 1938 sa v dôsledku Mníchovskej dohody muselo vzdať pohraničných oblastí s prevažne nemeckým obyvateľstvom v prospech nacistického Nemecka. Nasledovali ďalšie územné a politické zmeny.

Na Slovensku bola v októbri 1938 vyhlásená autonómia, ktorá zmenila vnútorné usporiadanie štátu. V novembri toho istého roka priniesla prvá Viedenská arbitráž odstúpenie rozsiahlych území južného Slovenska Maďarsku.

V marci 1939 sa spoločný štát rozpadol. Na Slovensku vznikla Slovenská republika, ktorá bola počas druhej svetovej vojny spojencom nacistického Nemecka. České krajiny boli obsadené a bol zriadený Protektorát Čechy a Morava.

Československá štátnosť však počas vojny pokračovala prostredníctvom zahraničného odboja a československých predstaviteľov v exile. Po porážke nacistického Nemecka bolo Československo v roku 1945 obnovené, hoci s územnými zmenami. Podkarpatská Rus sa stala súčasťou Sovietskeho zväzu.

Povojnové pomery sa výrazne odlišovali od situácie v roku 1918 a ďalšie politické zmeny prišli po februári 1948, keď moc v štáte prevzala Komunistická strana Československa.

Vznik Československa si pripomíname dodnes

Od vyhlásenia samostatného štátu uplynulo 108 rokov. V Českej republike je tento dátum štátnym sviatkom a dňom pracovného pokoja. Tradične sa pri ňom pripomínajú zakladatelia republiky, jej historické udalosti a osobnosti verejného života. Na Slovensku je 28. október štátnym sviatkom pod názvom Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu.

Nejde však o deň pracovného pokoja. Výročie Deklarácie slovenského národa, ktoré pripadá na 30. októbra, je u nás zaradené medzi pamätné dni.

Spoločná československá štátnosť sa skončila 31. decembra 1992 rozdelením Československa.

Československo hviezdilo vo finále Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1962: