Pred 30 rokmi písali históriu. Slovenskí olympionici z Atlanty si zaspomínali na veľké chvíle

Zdielať na

18.9.2026 Slovensko - aktuality

Pred 30 rokmi písali históriu. Slovenskí olympionici z Atlanty si zaspomínali na veľké chvíle

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

BRATISLAVA / Dajme si kvízovú otázku – viete alebo tipnete si, koľko rokov uplynulo od chvíle, keď si samostatné Slovensko na letných olympijských hrách vybojovalo svoje prvé medaily? 30 rokov! A dnes si účastníci tejto olympiády, medzi nimi aj olympijskí medailisti Michal Martikán, Slavomír Kňazovický a Jozef Gönci, zaspomínali na historické chvíle z Atlanty.

„Bola som, samozrejme, u Miška Martikána. Bola som u Slava Kňazovického a to sú neopísateľné pocity,“ hovorí Mária Mračnová, vedúca výpravy SR na olympiáde 1996. Dodnes rezonujú pri pohľade na výkony, ktoré Slovensku priniesli historicky prvé medaily na letných olympijských hrách.

„V inej disciplíne som bol favoritom, to je pravda, ale hovorí sa, že keď sa raz naučíte strieľať, tak už strieľať viete do konca života,“ hovorí Jozef Gönci, bronzový medailista z olympijských hier 1996.

Okrem zlatej medaily Michala Martikána sú v Olympijskom múzeu aj originály bronzovej medaily Jozefa Gönciho a striebornej medaily Slavomíra Kňazovického. Vodný slalomár však tú svoju doniesol so sebou. „Boli to prvé veľké, veľké, veľké preteky, ktoré som vyhral. Veľmi som rád, že sa mi podarilo to aj zopakovať a ešte stále som na divokej vode,“ hovorí Michal Martikán, olympijský víťaz z Atlanty 1996.

Voda, ale tá hladká, bola miestom, kde Slovensko pri svojej premiérovej účasti v ére samostatnosti získalo ďalšiu medailu. Prišlo to v posledný deň letnej olympiády. „Tak ja som vlastne z olympiády mimo športového môjho diania nemal nič. Nikde som nebol, žiadne sprievodné akcie som neabsolvoval, lebo na to jednoducho nebol priestor. Musel som sa sústrediť na svoje súťaže,“ hovorí Slavomír Kňazovický, strieborný medailista z olympijských hier 1996. Vyšlo to a jeho výkop lode, z ktorej ešte aj vypadol, patrí medzi okamihy, na ktoré sa nezabúda ani po tridsiatich rokoch.

„Ubehlo to ako voda. Ako pre mňa samú Atlanta bola vlastne moja prvá olympiáda. Veľmi rada na to spomínam,“ hovorí Elena Kaliská, reprezentantka SR v kanoistike na LOH 1996.

Spomienky zostávajú aj po desaťročiach

„Všetko to beží, no čím sme starší, tak je to rýchlejšie. Je to taká srdcovka, rozlúčka prakticky s mojou dlhodobou kariérou,“ hovorí Jozef Lohyňa, ktorý na olympijských hrách 1996 obsadil 4. miesto. „Niektoré spomienky sú v podstate čerstvé a z inej strany to zase vyzerá ako v inom tisícročí,“ hovorí Patrik Pollák, reprezentant SR v jachtingu na LOH 1996.

V Atlante bola viac ako 70-členná výprava

Výprava v Atlante mala viac ako 70 športovcov a priviezla tri historické medaily. Mnohí z účastníkov si dnes povzdychli nad tým, čo by sme za takú početnú výpravu dali. „Zoberte si. Ja som mala 71 športovcov. V Paríži bolo 29. Je to veľmi, veľmi zložitý proces, ktorý teraz existuje v športe,“ hovorí Mária Mračnová.

„Trošku nám tu chátra taká tá odborná spôsobilosť v slovenskom športe. Možnože to je výsledkom toho, prečo teraz máme menšie výpravy,“ hovorí Jozef Gönci. „Tieto výsledky potrebujú aj nejaké pozadie, nejaké podhubie, nejakú športovú základňu, nejaké penzum práce, ktoré, keď nie je, tak jednoducho sa nedá,“ hovorí Slavomír Kňazovický.

Napriek tomu podľa Michala Martikána netreba strácať nádej. „Ale netreba zúfať, pretože mnohí, mnohí športovci na tom silno, tvrdo a každý deň pracujú, tak treba veriť, že to príde opäť,“ hovorí Michal Martikán.