Zéno: "Človek je stvorený z mäsa a ducha rovnako ako z poézie a hovien"

Svadobná váza je o telesnej láske človeka k prasnici, alchýmii a istej láske k fekáliám...

"Musím vás opraviť, momentálne už film zakázaný nie je vo väčšine krajín sveta. Ale napríklad v Austrálii stále áno... S tým sa viaže aj jedna historka. Keď tam mal byť tento film uvedený na festivale (Perth International Film Festival), s riaditeľom festivalu som šiel práve z letiska a dostali sme sa do zápchy kvôli manifestácii. Bol som nervózny a bál sa, že prídem na svoj film neskoro. Keď som sa spýtal riaditeľa, čo je to za manifestáciu, odpovedal - tá je proti uvedeniu tvojho filmu," spomína si režisér.

Telesná láska k prasnici, alchýmii a fekáliám

"Svadobnú vázu však považujem viac za experimentálny než hraný film a doplnok k mojej práci dokumentaristu," hovorí Thierry Zéno, vlastným menom Thierry Jonard (narodený r.1950). Film vznikol v roku 1974 a okrem množstva škandálov, ktoré vyvolal, rozdelil ľudí na dva tábory.

Tomáš Farkaš

Prvý stál za filozofickou a surrealistickou podstatou filmu, ktorý hovorí o temnej  stránke podvedomia (na ktorú podľa režiséra nemožno zabúdať, pretože práve vtedy "na svete vznikajú tie najväčšie hrôzy"), psychickom automatizme (surrealisti ho často používali v tvorbe, je to písanie, maľovanie,... bez zásahu vedomia a vedenia ruky, či mysle mozgom a raciom). Druhý apeloval na hnus zo sexuálneho styku medzi mladým mužom a prasnicou - zoofílie a pojedania vlastných výkalov - koprofágie.

Bezdialógový, čiernobiely film trvá 80 minút. Po každom uvedení vyvoláva búrlivý potlesk a ešte búrlivejšiu diskusiu. Je príbehom mladého muža žijúceho mimo civilizácie, na opustenej farme (ako keby bol poslednou ľudskou bytosťou na Zemi) na ostrove pri Belgicku so zvieratami. Prežíva nežnú lásku - duševnú i telesnú - k prasnici.

Tomáš Farkaš

Splodí s ňou tri malé prasiatka, ktoré však nachádza jedného rána obesené. Prasnica žalostne kvičí, vzťah sa rozpadá a tak sa rozpadá aj línia filmu, ktorý sa viac premieňa na nočnú moru rozbíjania pohárov, kde si mladý muž odkladal rôzne veci, hlavy zvierat, mŕtve prasiatka (vo filme sa venoval alchýmii), šialeného pojedania a prípravy vlastných výkalov, zvracania a vylučovania a pochovania samého seba s mŕtvou prasnicou.

"Tento film ale nie je oslavou koprofágie, ale akousi cestou duše," označuje Zéno druhú, pre niektorých skrytú významovú líniu filmu. Za hlavnú inšpiráciu považuje diela maliarov ako Hieronymus Bosch, či Francisco Goya, za vedľajšiu napríklad diela psychiatra a psychoterapeuta Carla Gustava Junga, východnú filozofiu a poéziu napríklad surrealistického básnika Antona Artauda.

Pod film bola použitá okrem zvýraznených zvukov kvičiaceho prasaťa, ďalších zvierat a dychčiaceho muža aj hudba Monteverdiho či Alaina Pierra, čo vytvorilo hrozivý podmaz a zaradilo film k ďalším dielam filmového surrealizmu. Práve pre túto "vážnosť", ktorú vyvoláva hudba a vážne pôsobí aj postava muža zamilovaného do prasnice, spojenú s chorobnosťou, vyvoláva film až zvrhlo-komický dojem, takže sálou, kde bol film premietaný (Uherské Hradište, ČR), sa často ozýval smiech.

Tomáš Farkaš

Hlavnú postavu zahral mladý sochár Dominique Garny známy najmä tým, že ku každej svojej vytvorenej soche napíše ešte surrealistický traktát. "Na ostrove, kde sa film natáčal, sme žili opustene asi mesiac. Len ja, Garny a zvukár. Na pár dní sme museli natáčanie prerušiť, pretože hercovi Garnymu sa niečo zapálilo v ústach a opuchla mu tvár. Tak sme sa vrátili do Bruselu, kde sme vyhľadali lekára. Zaujímavosťou je, že Garny vo filme pletie pre prasiatka - svoje deti - šatočky. Herec sa učil pliesť každú voľnú chvíľu. Tento lekár mal špecializáciu - gynekológ. Keď som odbehol na pár hodín a potom sa vrátil, našiel som ho, ako si pletie v čakárni obklopený tehotnými ženami," rozpráva Zéno jednu z vtipných príhod, ktorá natáčanie sprevádzala.

Svadobná váza - názov má symbolický význam

"Nad názvom sme dlho premýšľali," odpovedá na našu otázku o pôvode názvu filmu. "Garny vtedy čítal knihu od Maxa Ernsta (surrealista), tam sa popisoval spôsob, ako sa vyspovedať zo svojich hriechov bez toho, aby ste použili pravý názov veci, ktoré boli v tom čase zakázané. A jedným zo symbolických pojmov bola tiež ´váza´. Kňaz sa spýtal teda hriešnika - ´a bol sexuálny hriech prevedený s vázou spredu či zozadu?´ Bola to skvelá metafora a nám sa to zapáčilo. Pretože keď sa váze vo francúzštine zmení člen, zrazu sa z nej stáva blato, bahno. A ´svadobná´ - to je náhoda, prečo svadobná. Nejde totiž len o svadbu medzi mužom a sviňou, ale tiež o spojenie medzi nebom a zemou."

Režisér vo filme použil aj mŕtvu prasnicu a mŕtve obesené prasiatka. Práve kvôli tomuto sa stretával v publiku s agresívnymi útokmi ochranárov zvierat. S úsmevom však na ne odpovedá, že prasiatka použili tie, čo sa narodili mŕtve, a čo sa prasnice týka, patrila farmárovi z vedľajšej farmy. "Museli sme počkať, kým sa farmár rozhodne prasnicu zabiť. Bolo nám to veľmi ľúto. Dokonca nám ponúkol tiež tlačenku, ale odmietli sme. A tie živé prasiatka, tie rástli a tučneli a boli zabité a možno práve vy ste ich zjedli, tak odpovedám ľuďom, ktorí sa najviac rozčuľujú."

Tomáš Farkaš

Zéno - dokumentarista

Od roku 1978 sa belgický dokumentarista a pedagóg Theirry Zéno venuje prevažne dokumentárnej tvorbe. Mnohé z jeho prác (Kronika dedinky Tzotzil, Trápenie sv. Antona) boli ocenené na prestížnych medzinárodných festivaloch. Niektoré z jeho diel, napríklad O mŕtvych, bývajú pre svoju extrémnu povahu radené do špecifickej kategórie "mondo" (alebo shockumentary movies), čo je označenie pre kvázidokumentárne exploatačné filmy - rekonštrukcie skutočných či pravdepodobných činov ako pitvy, popravy, samovraždy, atď.

Od roku 1999 sa stal vedúcim katedry videa na Académie de Dessin et des Arts décoratifs v belgickom meste Molenbeek-Saint-Jean, ktorej založenie sám inicioval.

Pozrite si "fekálny" úryvok zo Svadobnej vázy a rozprávanie režiséra o boji, ktorý musel absolvovať, aby mohol byť film premietnutý na festivale v Austrálii: