Skryté návyky, ktoré zhoršujú sociálnu úzkosť

Prvé príznaky úzkosti v spoločenských situáciách začala Mary pociťovať už v dospievaní. Postupne sa intenzita strachu stupňovala natoľko, že prešla do ťažkých depresií a vyžiadala si dlhodobú absenciu v škole. Keď neskôr nastúpila na Univerzitu v Exetri, jej stav dosiahol bod, kedy sa začala úplne vyhýbať akýmkoľvek skupinovým aktivitám. „Neplánovala som sa pridávať do žiadnych študentských spolkov či klubov tak, ako to robili ostatní,“ spomína Mary. „Jednoducho som bola presvedčená, že by ma nikto nechcel spoznať. Počas celého štúdia sa mi nepodarilo najsť ani jediného priateľa.“

Strach, ktorý izoluje od sveta

Problémy Mary napokon vyústili do oficiálnej lekárskej diagnózy: sociálna úzkostná porucha. Ide o stav, s ktorým sa počas svojho života stretne až 12 percent populácie. Výskum Univerzity v Chichestere navyše potvrdzuje, že s určitou formou sociálnej úzkosti zápasí viac ako pätina vysokoškolákov. Odborníci zdôrazňujú, že tento problém má priamy a devastačný dopad na život študentov. Spája sa s horšími akademickými výsledkami, narušenými medziľudskými vzťahmi a hlbokým pocitom osamelosti.

Pre mnohých mladých ľudí je príchod na univerzitu prvým momentom, kedy sa opúšťajú rodičovský dom. Očakávania okolia aj ich vlastné predstavy pritom diktujú, že by si mali okamžite nájsť okruh známych. Mary priznáva, že sa o to na začiatku pokúsila. „Keď som prišla na univerzitu, šla som na jedno stretnutie študentského spolku. Všetci sa tam už medzi sebou rozprávali a mňa zrazu prepadla náhla panika. Mala som pocit, že tam nezapadnem, a okamžite som odišla domov,“ opisuje svoj prvý neúspešný pokus.

​Reakcia tela a pocit zlyhania

Mary opisuje priebeh úzkosti ako zážitok mimo vlastného tela. Pri pokuse o rozhovor s novými ľuďmi jej tvárou prebiehali návaly horúčavy a v rukách cítila nepríjemné tŕpnutie. „Mala som pocit, ako by som sa oddeľovala od vlastného tela. Zrazu som zabudla, ako sa tvoria slová,“ vysvetľuje.

Najhoršia fóra však prichádzala až po skončení samotnej situácie. „Po každom takomto stretnutí vo mne zostal silný pocit, že som urobila niečo strašné. Zaplavila ma pohlcujúca hanba a neustále som si hovorila, že je vo mne nejaká zásadná chyba.“

Predseda organizácie Social Anxiety Alliance UK Neil Greening upozorňuje, že ide o typický vzorec správania. Ľudia trpiaci touto poruchou si svoje stavy vysvetľujú ako zlyhanie charakteru či chybné nastavenie vlastnej osobnosti. Namiesto toho, aby v tom videli jasne rozpoznateľnú diagnózu, na ktorú existuje odborná pomoc, úzkosť vnútorne spracovávajú a uzatvárajú sa do seba.

Odborníci pripomínajú, že určitá miera mravčenia v bruchu, miera trémy či hanblivosti pri spoznávaní nových ľudí alebo na pracovnom pohovore je úplne prirodzená. O sociálnu úzkostnú poruchu ide vtedy, keď človeka strach paralizuje do takej miery, že mu bráni v bežných denných činnostiach a postupne ho úplne vyčleňuje zo spoločnosti.