25°
Bratislava
Brežnevov pravnuk prehovoril zo zajatia: Tvrdili nám, že nás Ukrajinci rozrežú zaživa
Brežnevov pravnuk prehovoril zo zajatia: Tvrdili nám, že nás Ukrajinci rozrežú zaživa
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
Archívne video
KYJEV / Celý život sa snažil uniknúť tieňu slávneho mena, no osud ho dohnal až v zákopoch Ukrajiny. Antona Milajeva, adoptovaného pravnuka sovietskeho generálneho tajomníka Leonida Brežneva, zajala ukrajinská armáda na jar 2026. V otvorenom rozhovore pre ukrajinský projekt „Chcem žiť“, ktorého cieľom je motivovať ruských vojakov ku kapitulácii, poskytol Milajev surové vyznanie o dlhoch, sile propagandy a krutej realite padlých vojakov.
Tieň slávneho priezviska
Štyridsaťpäťročný Milajev je biologickým vnukom sovietskeho cirkusového umelca Jevgenija Milajeva, ktorý bol prvým manželom Brežnevovej dcéry Galiny. Podľa ruského telegramového kanála Baza, prepojeného s tamojšími bezpečnostnými zložkami, ho Galina vychovávala „ako vlastného“. Samotný Milajev však toto príbuzenstvo celý život radšej tajil.
Keď sa ho ukrajinský vyšetrovateľ po prvýkrát opýtal na príbuzenský vzťah s Brežnevom, reagoval spočiatku nahnevane. „Aj tu ma našli? Tak dlho som utekal pred rodinnou minulosťou. Sám som sa od toho radšej držal ďalej a povedal som si, že si radšej vybudujem kariéru sám a bez prominentných známostí. A teraz ma kvôli tomu vypočúvate vy,“ povedal Anton Milajev ľuďom z projektu Chcem žiť, ktorý zverejňuje rozhovory s vojnovými zajatcami.
Vojna na Ukrajine
Podobné zásahy osudu ho podľa jeho slov sprevádzajú celý život. K svojmu priezvisku už raz pritiahol veľkú pozornosť v roku 2015, keď sa rodina Brežnevovcov v ruských médiách hádala o byty. Teraz sa to isté priezvisko objavuje v súvislosti s vojnou na Ukrajine. „Koľkokrát ešte budem takto slávny? Keď za mnou prišli, spýtal som som sa ich, ako dlho to ešte potrvá – úprimne som si myslel, že vo vojne a v zajatí ma už nikto nenájde. A oni ma našli aj v zákopoch,“ posťažoval sa kamarátke počas telefonátu, ktorý mu umožnili Ukrajinci.
Slávne meno Antonovi podľa jeho vlastných slov nikdy neprinieslo nič dobré, skôr naopak. „Celý svet vedel o tom príbuzenskom vzťahu a všetci sa ma neustále pýtali: ‚Kde je zlato strany?‘ Keby som to vedel, nebol by som tu! Vtedy to všetko len nafúkli a vytiahli pre televíziu, keď sa rozpadal Sovietsky zväz, len aby z toho mali senzáciu a sledovanosť,“ spomína na deväťdesiate roky, keď sa po prvýkrát prevalilo jeho príbuzenstvo s generálnym tajomníkom.
Americký sen, ktorý nevyšiel
Milajev strávil devätnásť rokov v USA, kam odišiel v deväťdesiatych rokoch. Striedal nekvalifikované práce, žil v New Yorku, jazdil s taxíkom a pracoval na stavbách. Do Ruska sa vrátil podľa vlastných slov preto, že ho to za oceánom prestalo baviť. „V Amerike som strávil devätnásť rokov, jazdil som s taxíkom a pracoval na stavbách, ale nakoniec ma unavilo žiť tam a makať pre slobodomurárov a ich systém. Aby ste tam mohli normálne fungovať, musíte doslova predať svoju dušu, preformátovať sa a úplne zabudnúť na svoje korene,“ opisuje svoj pohľad na Ameriku.
O Sovietskom zväze naopak hovorí s nostalgiou. Vyhlásil, že v sovietskych časoch to „bola krajina, a teraz je to bordel“. Po návrate do Ruska žil v Moskve a živil sa ako vodič kamiónu.
Armádny podvod a cesta do „mlynčeka na mäso“
Na front odišiel minulý rok kvôli peniazom, potreboval splatiť dlh vo výške približne milióna rubľov. Zmluvu podpísal v Kostrome a dostal za ňu 1,4 milióna rubľov. Počítal s tým, že ako vodič bude slúžiť v tyle. Skutočnosť bola iná. „Bol to jednoducho podvod. Keď som už tú zmluvu podpísal, bolo neskoro a bolo mi jasné, že je to ten najhorší a posledný podpis, ktorý som v živote urobil. Všetci sme naivne verili, že si odslúžime svoju službu niekde v tyle ako vodiči a vrátime sa domov, ale nikto z velenia vám na rovinu nepovie, že vás hneď pošlú do mlynčeka na mäso ako útočníkov,“ opisuje moment, keď sa z vodiča stal pešiak útočnej jednotky.
„Niektorí podpísali zmluvu kvôli problémom so zákonom, iní zase z vlastnej hlúposti, lebo si chceli zarobiť peniaze. Ale cena za to je až príliš vysoká. Keď sa pozerám na tých ľudí tu v tábore (vojenskom zajateckom tábore), vôbec nevyzerajú ako vojnoví zajatci, ale ako nejaká zberba a spodina. Ako keby ich pozbierali z celej krajiny a nahnali sem vo vagónoch,“ hovorí o svojich spolubojovníkoch.
Vojenský výcvik mal minimálny – tri týždne v okupovanej Luhanskej oblasti. Na fronte potom vydržal približne dva mesiace, kým nepadol do zajatia.
Propaganda vs. realita zajatia
Ruskí politickí dôstojníci si dali záležať na zastrašovaní nových rekrutov. Podľa Milajeva im pred odchodom na front vtĺkali do hlavy, že zajatie je horšie ako smrť. „Vtĺkali nám do hlavy, že je lepšie spáchať samovraždu, ako padnúť do zajatia. Údajne tam na nás čakajú nacisti, ktorí vykonávajú lekárske operácie na živých ľuďoch, rozrežú vás zaživa, vyberú z vás orgány a tie potom hodia do smetného koša. Na tom vraj cvičia svojich vojakov. Iní nám zase úplne vážne tvrdili, že (Ukrajinci) chodia s montážnou penou a zajatcom ňou napenujú zadky,“ spomína dnes s odstupom na propagandu, ktorá sa hneď po príchode na front ukázala ako lož.
Mŕtvy na papieri, živý v zajatí
Absurdný vrchol rozhovoru nastal v okamihu, keď Ukrajinci umožnili Milajevovi videohovor so slabozrakou kamarátkou Mašou z Ruska. Tá mu opísala, ako sa doma šíria správy o jeho smrti a ako na ne reagovala jeho vlastná matka. „Moja vlastná mama ti zavolala a radostne ti oznámila, že som skonal a že z vládnych kompenzácií si všetko zoberie len ona? No jasné, normálna zasraná ovca, kurva... V Rusku ma už stihli pochovať aj vzkriesiť, všetci vraj strašne prežívali moju smrť, a pritom ja sedím živý a zdravý v zajatí,“ reagoval na správu o vlastnej smrti a na to, že sa jeho matka chválila finančnými kompenzáciami, ktoré by na ňu čakali.
Zomrieť na fronte je však podľa Antona takmer istota, že z vojaka sa domov nedostane vôbec nič. „Všetci tam veľmi dobre chápu, že keď zomrieš, domov sa nedostaneš a nedostanú sa tam ani tvoje kosti. Na brehu Dnepra pri Chersonu je strašne veľa divokej zveri, takže ťa proste zožerú psy alebo diviaky a hrob mať nebudeš. A ak už po teba prídu, v lepšom prípade ti domov prinesú vrece s úlomkami nazbieranými z rôznych miest – kúsok cudzej hlavy, kúsok ruky... „Nie je čo pochovať,“ opisuje osud vojakov, ktorí padnú v močiaroch a na ostrovoch okolo rieky.
Ironickou hrou osudu je, že Brežnev sám pochádzal z Dnepropetrovska, dnešného Dnipra, a počas druhej svetovej vojny sa ako politický dôstojník podieľal na oslobodzovaní ukrajinských miest – Kyjeva, Žitomiru, Ľvova, Mukačeva aj Užhorodu – od nacistov. Jeho pravnuk prišiel na tú istú zem o osemdesiat rokov neskôr ako okupant. A hľadal nepriateľa, ktorý podľa jeho vlastných slov nikdy neexistoval.
Súvisiace články
Najčítanejšie správy
Odporúčame
