Nestor banského záchranárstva F. Ščavnický spomína na tragédie

František Ščavnický si svoje bohaté skúsenosti nenechal pre seba.

Uviedol to v rozhovore v súvislosti s tragickým výbuchom banských plynov v Bani Handlová. Zažil tragédie ešte ako študent vysokej školy. Potom zakladal a viedol Hlavnú banskú záchrannú stanicu v Jáchymovských baniach a koncom 50. rokov začal budovať aj Hlavnú banskú záchrannú stanicu v Prievidzi, ktorá funguje dodnes.

Bol to on, čo po prvý raz zriadil povinnosť nepretržitej pohotovosti banských záchranárov, ktorí vždy išli ako prví na pomoc pri rôznych haváriách v podzemí, ak boli ohrození baníci alebo materiálne hodnoty.

Táto záchranárska služba pretrvala dodnes a 11 chlapov, ktorí boli práve v službe, zasahovalo aj pri pondelňajšom (10.8.) výbuchu v Bani Handlová, kde išli hasiť banský požiar.
      

František Ščavnický si svoje bohaté skúsenosti nenechal pre seba. Napísal niekoľko učebníc pre banských záchranárov a takisto vysokoškolské skriptá. Začiatkom tohto roka mu vyšla kniha Spomienky banského záchranára, v ktorom zhrnul celý svoj život. V knihe popísal 21 banských havárií, ktoré mu najviac utkveli v pamäti.

Zažil ich ako radový banský záchranár pri odstraňovaní následkov alebo ako najvyšší riadiaci pracovník v zásahoch záchranárov pri likvidácií banských požiarov, následkov prievalov vôd a bahna, záchranných prácach pri hromadných úrazoch alebo zbytočných ľudských omylov.
      

V roku 1949 v Bani Doubrava v Ostravsko-karvinskom revíre došlo v jednom zo stenových porubov k mimoriadne veľkému výbuchu zmesi metánu so vzduchom. Následne v určitých intervaloch za sebou v celej bani došlo k ďalším asi 40 výbuchom a to už nielen metánu, ale aj zmesi uhoľného prachu a vzduchu. Popri tom vznikali aj banské požiare. Už prvý výbuch v stenovom porube smrteľne zranil 23 baníkov.

Ďalších päť členov banskej záchrannej čaty zahynulo pri opakovaných výbuchoch, keď sa chceli dostať na pomoc postihnutým baníkom. Vyšetrovaním sa zistilo, že prvý výbuch nastal nesprávnou manipuláciou s benzínovou bezpečnostnou lampou.

Vyšlo však najavo, že vedenie úseku tolerovalo zvýšené koncentrácie metánu a už dlhšie pred haváriou falšovalo analýzy odobratých vzoriek vzduchu. Niektorí vedúci pracovníci boli za to odsúdení na niekoľkoročné väzenie.
      

Ščavnický pri vzmáhacích prácach pracoval ako vysokoškolák. Spomína, že teplota na týchto pracoviskách bola takzvaná suchá, pre ľudský organizmus znesiteľná, zvyčajne nad 70 stupňov Celzia. Avšak v mieste práce, oddeleného vetracou plachtou, bola teplota 100 stupňov i viac.

Stavali izolačnú hrádzu z tehál takým spôsobom, že jeden záchranár vstúpil za plachtu, naložil maltu a hneď za ním vošiel ďalší s dvomi tehlami, ktoré na ňu položil. Každý zostal v tom pekle iba niekoľko sekúnd. Každá záchranárska čata pracovala jednu hodinu. Musela si priniesť so sebou vedro s ľadom, ktoré chlapi vysypali do veľkého suda a v ňom potom ochladzovali hadice od dýchacích prístrojov a aj sami seba. Kúsky ľadu si vkladali aj do dýchacej masky. Likvidácia tejto havárie trvala približne dva roky.
      

Autor knihy si spomína aj na ďalšiu veľkú tragédiu, z roku 1955 kedy takisto vybuchol nahromadený metán. Výbuch spôsobil elektrikár, ktorý potreboval opraviť elektrickú lampu. Na nešťastie bola iba kúsok od degazačného vrtu, ktorým tento plyn odsávali, aby ho pri ťažbe uhlia bolo čo najmenej.

Namiesto toho, aby si vypol prívod elektriny, skúšal, či v objímke žiarovky je elektrický prúd. Spôsobil skrat a iskru s následným menším výbuchom metánu. Ten však stačil na to, aby plameň prešľahol k dvojkrídlovému stenovému porubu, kde sa v starinách, teda vo vyrúbanej časti porubu, vždy hromadil výbušný plyn. Nastal omnoho silnejší výbuch, pri ktorom zahynulo 55 baníkov.
      

Jednu z prvých tragédií musel riešiť už dva mesiace po tom, ako v roku 1957 nastúpil za vedúceho banskej záchrannej stanice, vtedy ešte v Handlovej. Stalo sa to presne na oslavy Dňa baníkov 9. septembra. Výbuch plynu nastal v tej istej Východnej šachte, ako tomu bolo aj teraz. Zahynuli dvaja baníci a jeden mladý štajger sa ťažko zranil. Príčinou bolo nezodpovedné konanie práve tohto banského technika.

Aj v roku 1960 v Bani Handlová bola mimoriadna udalosť. Niektorý z baníkov, hoci poznal nebezpečenstvo prítomnosti metánu, „odpájal" elektrickú vŕtačku tak, že kábel odsekol sekerou. Skrat našťastie spôsobil nie veľký výbuch, skôr vyšľahnutie plameňov zo slepého krídla. Najväčšie popáleniny mal aktér, ale spolu s ním aj jeho 13 kolegov. O tri roky neskôr, takisto v Handlovej, vznikol požiar. Zahynuli traja baníci, ktorí neuposlúchli pokyny dispečera, presunúť sa do bezpečia.
      

Ako odborníka pozvali Františka Ščavnického pomôcť vyriešiť problém s dlhotrvajúcim požiarom v maďarskej bani pri Tatabányi v rokoch 1965-1966, s ktorým si dlho nevedeli poradiť. Na základe jeho pokynov sa to tamojším baníkom napokon podarilo. Riadil záchranné práce pri likvidácii požiaru dokonca aj na povrchu, v budove dispečingu Elektrárne Nováky. Pomáhal aj v baniach v Banskej Štiavnici zdolávať požiar vo Frank-šachte v roku 1970. Najčastejšie však banskí záchranári pod jeho vedením riešili mimoriadne situácie v baniach Handlová, Cigeľ a Nováky. Aj vďaka navrhnutým bezpečnostným opatreniam neboli až také tragické.
      

K nedávnemu výbuchu plynov vo Východnej šachte, podľa neho doteraz najväčšej banskej tragédie na Slovensku, sa veľmi vyjadrovať nechce. Musel by vraj lepšie poznať, v akých podmienkach záchranári pracovali, aké robili rozhodnutia tí, čo zásah riadili. Veľmi podrobne a zodpovedne to podľa neho musí vyšetriť príslušný banský úrad. Falošné kamarátstvo v tomto prípade by bolo trestuhodné, konštatoval na záver nestor banského záchranárstva František Ščavnický.