Blíži sa vysvedčenie. Rodičia, buďte ostražití!

Už vo štvrtok sa budú na školách rozdávať vysvedčenia

Skratová reakcia, strach pred rodičmi, sklamanie z vlastného zlyhania. Následky týchto pocitov sú niekedy tragické. Čo vedie deti k tomuto urýchlenému činu?

Možno si pamätáte ešte na prípad Paľka, ktorého našiel otec ležať v kaluži krvi. Nešťastie sa stalo práve v deň, keď chlapcovi v žiackej knižke pribudlo sedem pätiek. Zobralo ho to natoľko, že nevedel, ako to rodičom vysvetlí. So svojím úmyslom sa dokonca zdôveril spolužiakom. Tragédii však nezabránil nikto.

Skokom z okna paneláku riešil svoju bezmocnosť 12-ročný Martin z Levíc, ktorý patril v škole paradoxne medzi dobrých žiakov. V osudný deň si, žiaľ, zabudol napísať domácu úlohu. Chlapec situáciu  nezvládol a utiekol domov. Kým sa rodičia vrátili, chlapec urobil to, čo nikto nečakal. Skočil z okna.

Je samovrážd v tomto období rozdávania vysvedčení skutočne viac alebo je to len mýtus?

Hoci detskí psychológovia cítia v tomto období vo svojich ambulanciách nárast malých a mladistvých pacientov, “vysvedčenie "trápi" dieťa už skôr, minimálne mesiac pred jeho rozdávaním. Ešte kým sa dá so známkami niečo robiť, zaujímajú sa deti, ako ich zlepšiť, ako zvládnuť nápor učenia a stres s tým spojený, ako povedať mame a otcovi, že výsledky nebudú žiaduce. Čím viac sa blíži rozdávanie vysvedčenia, tým väčší strach majú deti z reakcií rodičov,“ hovorí detská psychologička Zuzana Hlaváčová z Nitry.  

Ak máte doma dieťa, ktoré už tento štvrtok čaká vysvedčenie, mali by ste v týchto dňoch zvýšiť pozornosť. „Samovražda je nepredvídateľná a často sú varovné signály viditeľné až po jej pokuse, alebo dokonaní. No určite treba spozornieť, ak je dieťa  skleslé, obmedzí kontakty s vrstovníkmi, píše si depresívne básne, oblieka sa do čierneho, premýšľa o smrti. Niektorí ľudia sa mylne domnievajú, že ak niekto hovorí že "sa zabije", ide len o citové vydieranie a netreba tomu venovať pozornosť. Je to mýtus, pri takýchto hláškach treba byť maximálne ostražitý a snažiť sa s dieťaťom aspoň porozprávať, čo ho trápi, alebo vyhľadať pomoc,“ hovorí Hlaváčová a dodáva: „hlavne u citlivých detí je nutné udržať svoje city na uzde a nevybuchnúť. Hoci sa to ľahko hovorí, oveľa efektívnejšie ako krik, alebo nebodaj bitka je sadnúť si s dieťaťom osamote, porozprávať sa s ním o hodnotení na vysvedčení, čo by sa to dalo zlepšiť.“

Hlaváčová tvrdí, že mnoho rodičov práve pri tomto zlyháva. „Hoci veľa rodičov tvrdí, že uprednostňujú pochvalu pred trestom, realita v psychologických poradniach odráža fakt, že deti sú viac trestané ako chválené. Málokto dokáže pochváliť snahu dieťaťa, väčšina je ochotná chváliť len vynikajúce výsledky. Zriedkavosťou nie sú ani zbytočné, neefektívne tresty ako napr. dlhodobé domáce väzenie cez prázdniny.“

Aj deti volia rôzne formy samovraždy, no najčastejšie sa predávkujú liekmi.

A ako to vyzerá s detskými štatistikami v číslach?  Medzi deťmi do štrnásť rokov veľa pokusov o samovraždu nie je, v priemere ročne okolo osemnásť. Alarmujúcejšie sú čísla u dospievajúcich. Pokusov medzi pätnásť až devätnásťročnými je každý rok vyše sto.

No tiež treba na tomto mieste vyvrátiť fakt, že detské samovraždy sú úzko späté s obdobím rozdávania vysvedčení, ako sa to v médiách často prezentuje. Teraz sa o nich jednoducho viac hovorí, no štatistiky tomu nenasvedčujú.

Ostražitosti a pozornosti však nie je nikdy dosť. Najmä v tomto, pre deti citlivom období.