So Sovietskym zväzom na večné časy!

Darmo sme dostali Slovensko zo Sovietskeho zväzu, keď sme ani do 1. septembra 2017 nedostali Sovietsky zväz zo Slovenska. Košický výtvarník Ľuboš Lorenz strávi 25. piate výročie prijatia slovenskej ústavy za mrežami, pretože sa pokúšal z verejného priestranstva odpratať symboly cudzej diktatúry, ktorá vraždila našich občanov. Ak ho slovenský súd bude môcť za strhnutie kosáka a kladiva z pamätníka Červenej armády reálne odsúdiť, ani veľmi niet čo oslavovať. Ústava sa stala zdrapom papiera, krajina zostala mentálnym vazalom Moskvy.

Symbolický pomník sovietskych vojakov, ktorí padli počas druhej svetovej vojny pri dobývaní Košíc, je úradne kultúrnou pamiatkou. Stal sa ňou podobne, ako socha boľševického zločinca Klementa Gottwalda. Tú po roku 1989 strhli, pamätník zostal. Z úcty k vojakom Červenej armády, ktorí padli v boji s väčším zlom, než aké predstavovali sami.

Boľševicky naratív, že nás Sovieti oslobodili, je však len propagandistický mýtus. Potom, čo sme dobrovoľne kolaborovali s Hitlerovým nacizmom, nás dobyli sovietski boľševici. Správali sa k nám ako k svojej legitímnej vojnovej koristi. V okamihu, keď sme sami uverili červenej propagande, že naši sovietski bratia nám priniesli slobodu a slobodne sme sa vybrali vlastnou cestou, začali nás okupovať aj vojensky. Ak sme voči nim aj mali nejaký morálny dlh, bezo zvyšku ho zmazali v auguste 1968, keď pred košickým pamätníkom vraždili sovietski vojaci neozbrojených Košičanov.

Napriek tomu sa v Košiciach nikdy neozval hlas, ktorý by sa dožadoval odstránenia pamätníka ako takého. Skupina umelcov z neho len tvrdohlavo odstraňuje symboly sovietskeho boľševizmu, ktorý je, rovnako ako nemecký nacizmus, zodpovedný za väznenie, mučenie a zabíjanie miliónov vlastných i cudzích občanov.

Sovieti nezabíjali na základe rasy. Vraždili v mene triedneho boja a na etnickom princípe. Milióny Ukrajincov a Poliakov nechal Stalin vyhubiť len preto, že boli Ukrajinci a Poliaci. Rovnako smrtiaci bol aj takzvaný triedny boj. Ak mal niekto tú smolu, že sa narodil bohatým alebo vzdelaným rodičom, bol nepriateľom štátu. V lepšom prípade bol diskriminovaný, alebo ho uväznili a mučili, v horšom pokojne aj popravili. Princíp triedneho nepriateľstva aj u nás pretrvával až do roku 1989. Komunisti kádrovali už deti v základnej škole. Kto sa narodil nesprávny rodičom, nesmel získať vyššie vzdelanie.

Revolúcia bola nežná a nikto od komunistov nežiadal, aby za svoje zločiny skladali účty. Máme však zákon, ktorý zakazuje podporu a propagáciu hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd občanov. Komunizmus, hlavne ten sovietsky, takým hnutím je, a to teda nad všetky pochybnosti. Kosák a kladivo propagujú hnutie, ktoré hlása násilie a upiera ľudom ich práva na základe ich pôvodu, sociálneho statusu a svetonázoru. Nápisy na pamätníku sú jasné a dobre čitateľné. Pri prakticky plnej gramotnosti slovenskej populácie úplne stačia na vyjadrenie úcty aj bez zločineckej symboliky.

Lokálnym boľševikom a ich potomkom, ktorí sú porazenými roku 1989 sa dá porozumieť. Práve v polícii a justícii prežívali masovo. Čím ďalej idete na východ, tým je stalinská mentalita v týchto inštitúciách citeľnejšia. Prekrútiť pár paragrafov a šikanovať umelca, ktorý sa rozhodol za cenu osobného rizika konať morálne, im príde samozrejmé. Keby existoval spôsob, ako ho odsúdiť na smrť a popraviť, urobili by to s radosťou. Ostatným pre výstrahu a pre dobrý pocit osobnej moci a pomsty. Násilie a šliapanie po právach tých druhých je základom ich videnia sveta.

Nepochopiteľné je mlčanie štátu, ktorý sa práve chystá na veľkolepú oslavu svojho základného zákona. Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská by mala byť viac ako znepokojená, že pre strhnutie papierového symbolu masových vrahov niekoho držia v cele. Predseda národnej rady Andrej Danko by sa mal nahlas zamyslieť, ako revidovať zákony, ktoré to vôbec umožňujú. Minister kultúry Marek Maďarič by sa mohol dôkladne pozrieť, čo všetko máme vlastne na zozname kultúrnych pamiatok.

A minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák by si mal dať vyprať spodnú bielizeň. Lebo veď áno, ruské ministerstvo zahraničných vecí sa už celkom nahlas dožaduje pomsty za predošlé čistenie pamätníka od nánosov sovietskej špiny. Dá sa pochopiť, že nevôľa starých kamarátov z MGIMO môže nielen zamrzieť, ale aj vystrašiť.

Predovšetkým by však mal zasiahnuť Robert Fico. Ak mu má niekto uveriť, že chce byť súčasťou jadra Európskej únie, čiže západnej civilizácie, nemal by mlčky tolerovať stalinistické praktiky. Pretože Ľuboš Lorenz nie je jediný Košičan, ktorý odstraňoval kosáky a kladivá z verejného priestranstva. Všetci ostatní za to dostali poriadkovú pokutu alebo napomenutie. Lorenz je vytrvalejší a odstraňuje ich opakovane. Ale ak opakovane zle zaparkujete, opakovane dostanete papuču a pokutu, nie basu. Toto je justičná šikana ako z päťdesiatych rokov a neexistuje príčetný spôsob, ako ju vysvetliť.

Nech na deň ústavy pokojne vztýčia červenú vlajku s kosákom a kladivom a zahrajú sovietsku hymnu. Bude to nevkusné, ale pravdivé.