Nemôžete pred Ficom zachrániť Slovensko, môžete však zachrániť vlastnú dôstojnosť

Stretnutie Roberta Fica s námestníkom čínskeho ministerstva zahraničných vecí určite nevyvolá toľko vášní ako rušenie špeciálnej prokuratúry bagrom. Vyhlásenie, že jeho vláda bude dodržiavať a rešpektovať politiku jednej Číny, je pritom omnoho závažnejšie. Znamená geopolitický obrat Slovenska, zatiaľ síce len o nejakých 90, či prinajhoršom o 120 stupňov, ale západný kurz to už teda nie je ani približne.

Robert Fico nemieni „z pozície malej krajiny plnej porušovania základných ľudských práv a defektov demokracie rozdávať akékoľvek múdrosti a lekcie“. Iste, sám sa bude musieť od súdruhov v Číne ešte veľa učiť, aby doma dokázal defektnú demokraciu odinštalovať a vlastný politický režim nielen zaviesť, ale aj dlhodobo udržať. Na jar ich plánuj navštíviť, aby sa mohol osobne venovať spoločným slovensko-čínskym firmám a vývozu slovenských poľnohospodárskych produktov. Do Číny. Ťažko si nespomenúť na Mariana Kotlebu a jeho posadnutosť vajcami. Slepačími.

Len preto, že niečo tvrdí Robert Fico, to ešte, samozrejme, nemusí byť lož. Predseda strany a vlády nikdy nebol takýto autentický. Odkedy pôsobí vo verejnom živote, ešte nehovoril o svojich úmysloch tak otvorene a úprimne ako teraz. Nielen chápe, ale aj otvorene hovorí, že prakticky celú slovenskú ekonomiku tvoria nadnárodné spoločnosti, ktoré dnes na Slovensku pôsobia. Že tam už zajtra pôsobiť nemusia, dodávať nemusí. Ešte jasnejšie je, že export vajec a bryndze ich nenahradí, pričom Slovensko samé osebe nedokáže vyprodukovať takmer nič, čo by kdekoľvek vo svete potrebovali. A dokonca ani väčšinu z toho, čo ľudia na Slovensku nevyhnutne potrebujú.

Slovensko má menej obyvateľov ako stredne veľké čínske mestá. Bolo by nepresné tvrdiť, že Robert Fico je pre tamojší režim hospodársky úplne nezaujímavý. Prosto je pod jeho rozlišovacou schopnosťou. Zaujímavý je však politicky, aspoň do okamihu, kým sa dokáže udržať v Európskej únii a v NATO. Môže sa stať ďalším trójskym koňom čínskych záujmov v Európe, vstupnou bránou pre pochybné čínske firmy, operačnou základňou pre čínske spravodajské operácie i ďalším uzlom pre pranie špinavých čínskych peňazí. Nie je to nič nové, Viktor Orbán v Maďarsku poskytuje čínskemu režimu kvalitné služby už dávno.

Je namieste otázka, že načo by už bola Číne Bratislava, keď má plne k dispozícii Budapešť? Položí si ju každý, kto nie je obchodník. Viktor Orbán je už etablovaný partner. Ak bude chcieť Robert Fico vliezť aspoň spolovice tak hlboko do priazne čínskej komunistickej strany ako jeho maďarský vzor, bude musieť poskytnúť oveľa viac za oveľa menej. Pokúšať sa o to bezpochyby bude, aspoň zatiaľ do detailov kopíruje postup viktoriánskeho Maďarska, ktoré považuje Čínu za životne dôležitú poistku.

Postavenie Vladimíra Putina, ktorý je najprirodzenejším spojencom nových európskych autoritárov, nie je beznádejné, stále však zostáva neisté, v rovnici je priveľa premenných. Najprv bude musieť Donald Trump vyhrať americké prezidentské voľby a potom ešte bude musieť Európska únia definitívne podľahnúť vlastnej zbabelosti a pohodlnosti, až potom môže mať Maďarsko a Slovensko priamu hranicu s ruskou ríšou. Na taký vývoj sa síce oplatí staviť aj veľa peňazí, ale Viktor Orbán je stratég, nie hazardný hráč. Robert Fico nie je ani jedno, práve preto mu ako minister zahraničných vecí pohodlne vystačí aj Juraj Blanár. Nemusí nič vymýšľať ani vybavovať, stačí sa mu držať priateľských rád a sukne Pétera Szíjjártóa.

Globálny poriadok sa mení, vo svete vzniká aliancia tyranov, hoci účelová a dočasná. Budú spolupracovať, kým sa im nepodarí rozložiť usporiadanie sveta, ktoré vzniklo ako odpoveď na šok z hrôz druhej svetovej vojny. Až sa im to podarí, okamžite si skočia navzájom po krku. Európska únia, v ktorej majú totožné práva a hlas rovnakej váhy malí aj veľkí, silní i slabí, či bohatí a chudobní, je historická anomália. Členovia aliancie diktátorov nemajú rovnocenné postavenie, to závisí výhradne od ich vojenskej a ekonomickej sily. Cisár môže byť iba jeden, moc lokálnych satrapov je odvodená od jeho vôle, môže ich kedykoľvek vymeniť a zlikvidovať aj z náhleho rozmaru.

Zároveň žijeme v globalizovanom svete, kde už ríše nemôžu existovať vedľa seba, vo vzájomnej ignorácii, na to sa svet príliš zmenšil a jeho ekonomické štruktúry sú priveľmi prepletené. Ak sa politický Západ rozsype, možno sa naozaj dočkáme fukuyamovského „konca dejín“, len v trochu temnejšej podobe, než si ho predstavoval on. Bude vyžadovať pár veľkých vojen, ktoré bude musieť civilizácia nejakým zázrakom prežiť, aby sa ukázalo, kto sa stane hegemónom nového usporiadania sveta, no azda už teraz môžeme s istotou skonštatovať, že Slovensko to nebude. A zrejme ani svätá ríša maďarská, ktorej bude súčasťou.

Geopolitický obrat Roberta Fica k jeho vlastnej prirodzenosti je v konečnom dôsledku iba bezvýznamným vypúšťaním vetrov do orkánu dejín, ale pre obyvateľov Slovenska to aj tak zostáva zlou správou. Mnohí sa síce zvyknú domáhať svojho bohmi či prírodnými zákonmi daného práva na nádej, v skutočnosti to však vôbec nie je o nádeji. Za základné civilizačné hodnoty totiž má zmysel bojovať aj vtedy, keď je to beznádejné. A práve na ten boj krajina v slobodných a férových voľbách rezignovala. Slovensko Roberta Fica už nebude subjektom dejín, bárs aj slabým a bezvýznamným, stane sa ich nemohúcim objektom. Jeho suverénna slovenská politika bude maďarská, ruská, alebo čínska. Akákoľvek, kým mu umožní holú biologickú existenciu bez akéhokoľvek skutočného zmyslu.

Ak sa vám to nepáči, stále vám zostáva vcelku beznádejný, ale stále nanajvýš zmysluplný boj proti novému politickému režimu Roberta Fica. Napríklad môžete ísť na námestie, aj práve dnes. Asi tým nezachránite svet, ale určite si zachránite vlastnú dôstojnosť.