Popravení vrahovia brutálne sekali, hrdúsili, pitvali a znásilňovali ženy

Prierez a chronológia trestov smrti a vykonaných popráv najbeštiálnejších mužských vrahov od vzniku Československa. POZOR! Len pre silné žalúdky.

Tu vám prinášame prierez a chronológiu trestov smrti a vykonaných popráv najbeštiálnejších mužských vrahov od vzniku Československa, od roku 1918 až po poslednú vykonanú popravu 8. júna 1989 v Bratislave.

V povojnovom Československu od konca druhej svetovej vojny (9. mája 1945) do 31. decembra 1989 na trest smrti odsúdili 1176 osôb. Z nich za trestný čin vraždy bolo na trest smrti odsúdených 194 mužov a žien:

1923 – V Prahe 24. januára popravili JOSEFA KOLÍNSKEHO (nar. 1897). Kolínský bol podľa rozsudku súdu popravený za zločin úkladnej a lúpežnej vraždy, spáchanej po "dôkladnej príprave a s bezpríkladným cynizmom a surovosťou".

Desiateho marca 1922 spolu so svojím bratom zavraždil v Prahe hodinára a zlatníka Josefa Ledeckého, jeho manželku a 22-ročnú dcéru Viktoriu. Svoje obete ubili k smrti kladivom a železnou tyčou. Z ich domu odcudzili hodinky zákazníkov a strieborné šperky a 26.500 vtedajších československých korún. Beštiálna trojnásobná vražda vyvolala veľký záujem tlače a celej verejnosti.

Oboch bratov zatkli štyri dni po čine. Súd ich odsúdil na trest smrti obesením. Vtedajší prezident T.G. Masaryk však trest Janovi Kolínskemu zmenil na doživotný trest odňatia slobody. Žiadosť Josefa o milosť prezident zamietol. Išlo o druhú popravu v samostatnom Československu.

1930 – V Prahe bol na trest smrti odsúdený a popravený FRANTIŠEK LUKŠÍK (nar. 1900), a to len z dôvodu, že si to želali vtedajšie médiá. Lukšíka označili za cynického vraha, ktorý si nezaslúži nič iné ako smrť. Médiá súčasne zaútočili na justíciu, ktorú obvinili zo zhovievavosti k zločincom, ale aj na vtedajšieho prezidenta T.G. Masaryka, ktorému zase kládli za vinu, že rozsudky trestu smrti svojím omilostením mení na doživotný trest vo väzení.

Lukšík pracoval ako pomocný robotník v drevárskej firme v Prahe – Braníku. V tej istej firme pracovala aj 23-ročná Ludmila G. z Malaciek. V sobotu doobeda 9. novembra 1929 po odchode všetkých zamestnancov Lukšík napadol kladivom v kancelárii Ludmilu G. Pretože neustále stonala, zapchal jej ústa a povrazom obviazal krk. Na hlavu ešte žijúcej ženy hodil košeľu, aby sa nezastriekal krvou a udrel ju ďalších päťkrát kladivom. Mŕtvolu odtiahol a snažil sa umyť z podlahy kancelárie krv. Z pokladne ukradol vyše 5000 Kč.

Priamo z miesta činu odišiel Lukšík ku svojej vydatej priateľke, dohodol si schôdzku na nedeľu a odišiel si kúpiť oblek, klobúk a ďalšie osobné veci. Večer sa zoznámil s prostitútkou, s ktorou odišiel taxíkom do hotela. Pred polnocou objednal ďalší taxík a prostitútku odviezol domov. Na druhý deň išiel so svojou priateľkou a jej matkou do kina. Po návrate z kina bol vo svojom mieste bydliska zatknutý. Po desiatich minútach výsluchu sa priznal k činu.  

1957 – Za vraždy siedmich žien, ktoré spáchal v období rokov 1951-1956, popravili VÁCLAVA MRÁZEKA (nar. 22. októbra 1925). Je považovaný za vraha s najväčším počtom obetí v povojnovej histórii Československa. Mrázek pochádzal z 12 detí a vychodil len päť tried základnej školy. Ľudia ho síce považovali za divného, trochu plachého, ale slušného, taktného a pracovitého človeka, dokonca na verejnosti bol k ženám zdržanlivý až hanblivý.

Prvú vraždu spáchal v roku 1951 pri obci Drahonice, kde 15-ročnú Hanu Ch. usmrtil úderom s polenom do hlavy a následne ju pohlavne zneužil. Zaobstaral si pištoľ a za necelý mesiac vraždil opäť, tentoraz milenecký pár. Na mŕtvych sa pohlavne uspokojil.

Okrem šiestich sexuálnych vrážd spáchal aj jednu vraždu s lúpežným motívom, ku ktorej došlo v roku 1956. Vtedy 57-ročnú Alžbetu B. usmrtil niekoľkými ranami sekerou do hlavy. Svedkom udalosti sa stala 10-ročná vnučka zavraždenej, ktorú pri odchode z domu pohlavne zneužil.

Mrázeka podozrievali aj z ďalších vrážd, spáchaných v okolí jeho bydliska, keďže obete vykazovali spoločné znaky zhodné s jeho rukopisom. Pre nedostatok objektívnych dôkazov však Mrázeka z nich neobvinili.

Vyšetrovací spis mal 16 zväzkov. Okrem vrážd mu preukázali 14 prípadov pohlavného zneužitia. Ďalej bol obvinený z 33 krádeží vlámaním do obchodov, bytov, materských škôl a pivníc, ale aj z 12 prípadov krádeží bielizne, 16 prípadov krádeží domácich zvierat, šiestich ukradnutých bicyklov a ďalších desiatok drobných krádeží. Mrázeka dovedna obvinili zo 127 trestných činov.  

1967 – V Prahe 8. júna popravili JAROSLAVA PAPEŽA (nar. 15. apríla 1942). Popravený Papež v júni 1966 v premietacej kabíne pražského kina Metro najskôr pohlavne zneužil a krátko potom povrazom uškrtil 11-ročného Josefa Neumanna. Na mŕtvom tele maloletého súdni lekári napočítali 36 bodných rán nožnicami. Brutálny čin spáchal vrah počas premietania filmu "Komisár Maigret zúri", keď v hľadisku kina bolo viac ako sto návštevníkov.

Vražda chlapca so sexuálnym motívom pobúrila celú vtedajšiu československú verejnosť. Súdu prišla v priebehu pojednávania petícia s 860 podpismi žiadajúcimi pre vraha trest smrti. Papež vychodil len sedem základných tried, mal zlé známky, ale bol hodnotený ako skromný a tichý. V čase svojho brutálneho činu mal len 24 rokov a v spomínanom kine pracoval ako premietač.

1975 – V apríli popravili VOJTĚCHA BĚLOCHA (nar. 30. júna 1931), ktorý v roku 1973 vo svojom byte v Dubňanoch pri Hodoníne dvakrát pohlavne zneužil žiačku 1. triedy Marcelu K. a následne ju zo strachu pred prezradením uškrtil. Verejnosť bola vraždou dieťaťa pobúrená, žiadala jeho popravu a dokonca hrozilo nebezpečenstvo, že vraha bude pri rekonštrukcii činu lynčovať miestne obyvateľstvo.  

Běloch vychodil päť tried základnej školy a v dobe činu mal manželku a tri deti. V roku 1958 ho odsúdili na 10 rokov väzenia za pohlavné zneužitie troch detí vo veku 8-11 rokov. Po piatich rokoch ho však podmienečne prepustili so šesťročnou skúšobnou dobou, počas ktorej ale spáchal ďalšie pohlavné zneužitie 10-ročnej školáčky. Svoju poslednú obeť stretol Běloch v roku 1973, keď sa vracala lesnou cestou zo školy. Pod zámienkou, že jej ukáže obrázky z rozprávkovej knižky nalákal dieťa do bytu. Nedôveru malej Marcelky prelomil tvrdením, že v byte sa tiež nachádza jej mamička. Po príchode do bytu ju napriek odporu a plaču dva razy pohlavne zneužil a následne zaškrtil. Krátko po vražde odišiel Běloch z bytu do obchodu kúpiť si fľaškové pivo.

1984 – Mestský súd v Prahe odsúdil na trest smrti MIROSLAVA STEHLÍKA, ako zvlášť nebezpečného recidivistu za trestné činy dvojnásobnej vraždy, jedného pokusu vraždy, 12 prípadov znásilnenia, pokusov o znásilnenie, vydieranie, krádeže a obmedzovanie osobnej slobody. Trest smrti bol vykonaný 25. februára 1986 v Prahe.

Stehlík pochádzal z rodiny so siedmimi deťmi, strávil dva roky v detskom domove a jeho otec bol alkoholik a spoločne s matkou mal kriminálnu minulosť. Stehlíka po prvý raz odsúdili ako 15-ročného za pokus o znásilnenie. Už ako 18-ročný spáchal viacero trestných činov – 34 vlámaní do bytov, ubytovní, kradol autá a pokúsil sa znásilniť 27-ročnú ženu. Za tieto skutky ho odsúdili na úhrnný sedemročný trest odňatia slobody.

Znalci zistili, že Stehlík trpí sexuálnou deviáciou – exhibicionizmom, sexuálnou agresivitou a sadizmom. Vo väzení bol komplikovaným trestancom. Nie je bez zaujímavosti, že v priebehu väzby sa snažil prebúrať do vedľajších ciel, kde boli umiestnené ženy. Svoju prvú vraždu spáchal v období nariadenej ústavnej liečby v auguste 1983 v Prahe, kde od náhodne idúcej 30-ročnej ženy žiadal pohlavný styk. Keď žena odmietla, vytiahol dýku a násilím ju zatiahol do blízkeho parku. Pretože sa bránila, ju uškrtil, potom nad mŕtvolou masturboval a dýku jej zasunul do pohlavného orgánu. Po dokonaní tohto brutálneho činu jej ešte ukradol peňaženku a vrátil sa do ústavu.

1986 – V Prahe bol 7. augusta popravený LADISLAV HOJER (nar. 15. marca 1958). Hojer v rokoch 1978 až 1982 obzvlášť sadistickým spôsobom zavraždil dovedna päť žien, motívom týchto vrážd bola sexuálna agresivita. Podľa znalcov bol Hojer primitívna psychopatická osobnosť s citovou tuposťou bez akejkoľvek najzákladnejšej morálnej normy. Keďže uňho obzvlášť vynikala neúcta k ľudskému životu, odborníci jeho nápravu vylúčili. Okrem sexuálnej agresivity bola v jeho prípade zistená aj všeobecná agresivita a nebolo možné vylúčiť recidivitu a to ani v prípade kastrácie či stereotaktickej operácie. Všetky zločiny spáchal v príčetnom stave, premyslene a bez známok duševnej choroby.

Hojer sa po skončení základnej školy vyučil za sklenára. Jeho zamestnávateľ hodnotil jeho pracovnú morálku ako veľmi podpriemernú. Bol uzatvorený a málo komunikatívny. Ako sa sám zamestnávateľovi priznal, nikdy nemal vážnu známosť a taktiež so žiadnou ženou nemal dobrovoľný pohlavný styk.

Prvú vraždu spáchal v roku 1978 v Děčíne na nábreží rieky Labe. Z Prahy do Děčína pricestoval preto, "aby spoznával krásy zeme a poobzeral sa po nejakej žene".  Pri prechádzke stretol svoju prvú obeť - 30-ročnú Evu R., ktorú zrazil na zem a pretože sa bránila, rukami ju uškrtil. Pri odchode z miesta činu jej zastrčil do genitálií žihľavu.

1986 – JANA HOLUBA (nar. 10. mája 1958) popravili v máji 1986, pričom vraha usvedčili na základe odtlačku ucha. V júli roku 1983 našli v byte mŕtvu 29-ročnú Zdenu M. Už pri pohľade na jej telo bolo zrejmé, že bola zavraždená.

Ruky a nohy mala zviazané, ústa zapchaté nohavičkami a následne previazané pančuchou. Druhá pančucha bola omotaná okolo jej krku a na hrudi mala hlbokú bodnú ranu. Zakrvavený nôž ležal vedľa tela. Súdni lekári na mieste činu určili, že Zdena M. bola zavraždená niekoľko hodín pred nájdením tela. Motív vraždy bol taktiež jednoznačný – obeť ležala na svojej posteli nahá a v byte nič nechýbalo. Okrem spermií a ďalších stôp sa na mieste činu našiel ohorok z cigarety a odtlačok ucha na vstupných dverách do bytu. Prípad sexuálnej vraždy vzbudil pobúrenie brnianskej verejnosti.

Zdena M. bola rozvedená a veľmi príťažlivá matka malého dievčatka. Stálu alebo vážnu známosť nemala, s bývalým manželom sa nestýkala a preto sa kriminalistom nepodarilo vytvoriť okruh možných páchateľov. Dôležitou sa však stala informácia, že obeť bola niekoľko dní pred vraždou v jednej z brnianskych vinární, kde sa jej vnucoval na prvý pohľad mladší muž ako ona. Jeho ponuku na sprievod odmietla a z vinárne odišla sama.

Holuba mesiac pred vraždou prepustili z väzenia, kde si odpykával päťročný trest za znásilnenie a vydieranie. Polícia ho na základe popisu niekoľkých hostí a personálu vinárne identifikovala a preto nemohol poprieť svoju návštevu v nej. Kriminalisti následne pristúpili k dôkazom, ktoré zaistili na mieste činu. Holuba požiadali, aby na tabuľku skla priložil svoje ucho. Vzniknutý odtlačok bol zhodný s odtlačkom ucha zaistenom na ráme dverí. Taktiež sa zistila zhoda v krvnej skupine Holuba a zo slín na ohorku cigarety nájdenej vo váze stojacej na konferenčnom stolíku v byte zavraždenej.

Keď Holuba polícia s výsledkami vyšetrovania oboznámila, spontánne sa k činu priznal a dopodrobna popísal všetky okolnosti prípadu. Znalci zistili u Holuba sexuálnu deviáciu a sklony k sadizmu, avšak nezistili žiadnu duševnú poruchu, ktorá by mala vplyv na jeho rozhodovanie a ovládacie schopnosti. Holub priznal, že sa pri pohľade na mŕtvu ženu vzrušil a dokonca priložil ústa na miesto, odkiaľ z tela obete vytekala krv. Podľa znalcov páchateľ vraždil len preto, aby odstránil svedkyňu a krátko pred zatknutím sa pokúsil o samovraždu.

1987 – V Bratislave 16. júla popravili JURAJA LUPTÁKA (nar. 2. januára 1942), ktorý bol postrachom Banskej Bystrice. Tento primitívny pastier a alkoholik, ktorý ledva skončil osobitnú školu, sa preslávil ako "banskobystrický škrtič".

Od 12 rokov vyrastal v rôznych detských domovoch. Po osobitnej škole nastúpil na banícke učilište, to však údajne pre vážny úraz nohy nedokončil. Bol zamestnaný ako závozník, pastier či pomocný robotník na stavbe, ale ak to nebolo nutné radšej nepracoval vôbec a len tak sa túlal a žil, z čoho sa dalo. Bol dvakrát vo výkone trestu - za trestný čin krátenia dane a za marenie výkonu úradného rozhodnutia.

Séria vrážd tohto zákerného zabijaka sa začala 6. mája 1978 za Banskou Bystricou. Na lesnom chodníčku pri Vysielači si v pekné májové popoludnie vystriehol svoju prvú obeť, 20-ročnú ženu. Priskočil k nej zozadu a škrtil ju, kým neupadla do bezvedomia a potom ju znásilnil. Keďže Lupták nebol len "úchyl", ale aj zlodej, ukradol jej aj 500 korún, ktoré mala v kabelke.

Od prvej vraždy prešli štyri roky a nič podstatné sa nestalo. Teda okrem toho, že si Lupták odpykal vo väzení jeden trest. Celé štyri roky sa pohyboval na slobode a mal zrejme pocit, že ho asi nikdy nechytia, čo by možno bola aj pravda, keby neprišiel 2. jún 1982. Vtedy na Suchom vrchu pri Banskej Bystrici zavraždil svoju ďalšiu obeť. Bolo to sotva 15-ročné dievča, ktoré ho zaujalo možno nielen svojou mladosťou, ale i batohom na chrbte. Lupták opitý Okenou a vínom vraždil druhýkrát. Okrem toho dievčaťu ukradol hodinky, náušnice a batoh.

Lupták vydržal neútočiť vyše mesiaca. 18. júla 1982 už drzosť tohto vraha rástla a svoju poslednú vraždu spáchal takmer v centre mesta, pri budove vtedajšieho Krajského národného výboru. Tentoraz si so sebou vzal pre istotu veľký kameň, aby sa nenamáhal škrtením a mal istotu, že si nejakú obeť skutočne "uloví". V tme za budovou úradu trpezlivo vyčkával na nejakú mladú ženu. Po chvíli prišla. Netušiac prešla okolo beštie schovávajúcej sa v tme. Vrhol sa na ňu zozadu a začal ju kameňom mlátiť po hlave. Surovo ju bil, až kým nestratila vedomie, ale neznásilnil ju, pretože mala práve menštruáciu. Keď sa žena po chvíli prebrala, dobil ju na smrť, ukradol jej náušnice a ušiel.

Svoje obete nezabíjal len zo sexuálnych pohnútok, ale aj preto, aby ich umlčal a zbavil sa svedkov. Alkohol zvyšoval jeho agresivitu. Napriek tomu, že Juraj Lupták bol veľmi primitívnou osobnosťou, nebezpečnosť svojho konania si uvedomoval. Bol zničený alkoholom, ktorý, ako sám priznal, pil od 17 rokov. Svoje denné dávky alkoholu si dopĺňal aj Okenou. Mladé ženy si nevyberal len preto, že ho staršie sexuálne nepriťahovali, ale aj preto, že pri nich počítal s ich fyzickou slabosťou.

Pri rekonštrukciách sa predvádzal, s chuťou ukazoval, kde na svoje obete čakal, ako ich vraždil a kadiaľ utekal. Akoby bol na seba pyšný. Až keď sa dozvedel, že mu hrozí trest smrti, zľakol sa a všetko začal popierať. S absolútnym trestom totiž nerátal, myslel si, že ho odsúdia len na niekoľko rokov, ktoré si odpracuje v bani a zo zarobených peňazí nahradí rodičom svojich obetí spôsobenú škodu.

Súdni znalci zistili, že v prípade Juraja Luptáka neexistuje žiadna náprava. Ani dlhodobý trest, ani kastrácia nezaručia, že nespácha ďalšie vraždy. Išlo o polyformnú psychopatickú osobnosť s defektnou sexualitou a citovou a sociálnou nezrelosťou. Svoje konanie vedel rozpoznať a účelne riadiť. Na svoje činy sa vopred pripravil, pripravil si únikové cesty, vždy vopred vedel, čo spraví, že bude vraždiť. Jeho pobyt na slobode bol nebezpečný a tak Krajský súd v Banskej Bystrici odsúdil Juraja Luptáka za trojnásobný trestný čin vraždy, trojnásobný trestný čin krádeže a dvojnásobný trestný čin znásilnenia na trest smrti, ktorý bol vykonaný v Bratislave 16. júla 1987.

1989 - Posledným popraveným na území bývalého Československa bol 8. júna 1989 ŠTEFAN SVITEK (nar. 23. januára 1960) v Podbrezovej. Krajský súd v Banskej Bystrici ho odsúdil na absolútny trest za trojnásobnú, mimoriadne beštiálnu vraždu. Štefan Svitek, 27-ročný recidivista strávil už pred svojím posledným zločinom dokopy viac ako osem rokov v rôznych väzniciach. Naposledy to bolo za vydieranie.

Svitek bol ženatý so ženou, ktorá mala už z prvého manželstva dcéru. So Svitekom mala tiež dcéru a čakali spolu ďalšie dieťa. V ten osudný deň Svitek popíjal už od rána a triezvy rozhodne nebol. Po celodennom pití a práci v lese zašiel ešte do miestnej krčmy, odkiaľ sa okolo 23.00 h vrátil domov. Prestrašená manželka, zvyknutá na agresívne výčiny svojho manžela sa aj s deťmi radšej zamkla do spálne a nechala ho búšiť na dvere.

Po chvíli mu zakričala, nech si ide tam, odkiaľ prišiel, čo asi nemala robiť, pretože možno práve táto veta odštartovala jeho záchvat zúrivosti a bola tou poslednou kvapkou v pohári. Svitek odbehol po sekeru a vylomil ňou dvere. Manželka už nestihla ujsť. Rozzúrený Štefan jej zasadil početné rany hlavne do hlavy - ľavej spánkovej krajiny, brady a krku. Jeho vyčíňanie pokračovalo aj ďalej, keď zaútočil na spiace dcéry, ktorým rozsekal hlavy sekerou, pretože, ako neskôr uviedol, začali sa budiť. Jeho besnenie sa týmto neskončilo.

Tu už musí mať čitateľ silné nervy, pretože to, čo Štefan Svitek so svojou rodinou spravil, človek vidí len v tých najtvrdších hororoch. Prebudila sa jeho sexuálna úchylka a vrah začal besnieť. Všetky telá rozštvrtil a niekoľkokrát sa nad nimi ukojil. Manželku vyzliekol, sekerou a nožom jej otvoril hrudník a brucho. Odrezal jej oba prsníky a vnútornosti porozhadzoval okolo seba.

Nezastavilo ho ani pokročilé štádium tehotenstva jeho ženy. V jeho rukách skončil aj plod ešte javiaci známky života, ktorý rozrezal žiletkou a takisto z neho povyberal všetky vnútornosti. Rovnako pokračoval aj v prípade oboch dcér - štvor- a šesťročnej, ktoré mŕtve pohlavne zneužil a vypitval.

To, že pohľad na nôž a manipulovanie s ním ho vzrušovalo, nebolo pre Sviteka žiadnou novinkou. Táto beštia si príjemné sexuálne zážitky privádzala aj v minulosti cudzou či svojou bolesťou. Pod vplyvom alkoholu a analgetík sa u neho prejavovali silné sadistické a masochistické sklony. Dovtedy najsilnejším sexuálnym zážitkom tohto ošetrovateľa oviec z Brezna bolo zneužívanie kráv a odrezávanie pohlavných orgánov býkom. Po tomto hroznom čine ušiel do Čierneho Balogu a potom sa vlámal do bývalého rodičovského domu, kde sa údajne pokúsil o samovraždu obesením. Policajti ho zadržali dva dni po vraždách.

Podľa znalcov išlo o výrazne agresívnu a psychopatickú osobnosť s ťažkými poruchami emotivity, so sexuálnymi úchylkami sadomasochizmom a zoofíliou. Bol závislý od alkoholu a analgetikách, čo jeho agresivitu ešte stupňovalo. Znalci došli aj k záveru, že pri manipuláciami s mŕtvymi telami získal obžalovaný najintenzívnejší sexuálny zážitok, nadobudol nové skúsenosti a tak hrozilo, že svoj čin môže kedykoľvek zopakovať. Svoje sexuálne zážitky spojené s predstavami, že bolestivo ubližuje ženám alebo zvieratám, zrealizoval, čo zvyšovalo recidívu.

Odborníci dospeli k záveru, že nijakými dostupnými metódami - medicínskymi či psychoterapeutickými, nie je možné Štefana Sviteka prevychovať a pustiť na slobodu medzi ľudí. A tak v záujme ochrany spoločnosti bol Štefan Svitek za vraždy spáchané 30. októbra 1987 odsúdený Krajským súdom v Banskej Bystrici na trest smrti. Rozsudok bol vykonaný 8. júna 1989.

+5 fotiek

Najbeštiálnejší mužskí vrahovia Československa