Ako sa žije vedcovi na Arktíde

Arktída je podľa vedca Sergeja Zimova ideálnym miestom pre výskumníkov.

Keď zomrel sovietsky vodca Leonid Brežnev, komunistická propaganda usporiadala masové trúchlenie, vraví Sergej Zimov. Vtedy, v novembri 1982, ako mladý vedec obchádzal obchody a skladištia a zháňal klince potrebné pre výskumnú stanicu, ktorú pred dvomi rokmi založil ďaleko za polárnym kruhom, napísala agentúra Reuters.

"Chcel som robiť čistú vedu a bol som disident, kritický ku komunistickým ideám," hovorí dnes 52-ročný Zimov na svojej stanici v pustej tundre, vzdialenej osem časových pásiem od Moskvy. "Vtedy to bolo to pravé miesto. A stále je. Moja duša tu našla pokoj."

V zime tu teplota klesá i pod mínus 50 stupňov Celzia. Štyri mesiace je deň temný ako noc. Ale zmätky perestrojky, krvavých etnických nepokojov a dvoch čečenských vojen si v Zimovovom útočišti na jednej z mála arktických staníc sotva povšimli.

Ale ani v takom zapadákove nezostala stanica ušetrená hospodárskych problémov, sužujúcich Rusko v 90. rokoch po zrútení Sovietskeho zväzu.
"Museli sme prežiť s niekoľkými rubľami na deň. Obávali sme sa, aby naši stanicu ruskej akadémie vied nezavreli," spomína Zimov. "Ryby boli naša jediná spása."  

Ryby a losy stále tvoria hlavnú časť jedálnička stanice, nachádzajúcej sa na zrázoch rieky Kolyma. Svetovou zvláštnosťou Severovýchodnej stanice je, že je po celý rok obývaná a že tu výskumníci žijú so svojimi rodinami. Zimov a jeho žena Galina tu vychovali deti. Jeho kolega Sergej Davydov tu žije s manželkou Annou.

Galina a Anna sa starajú o skleník, v ktorom počas krátkeho polárneho leta pestujú k obohateniu jedálnička cibuľu, šalát a rajčiny.

Miestny výskum klimatických zmien si vydobyl medzinárodné uznanie, ale Zimov a Davydov nie sú žiadni akademici s hlavou v oblakoch. Takí by v drsných končinách neprežili. Nerobí im problém pochodovať desiatky kilometrov bažinatou tundrou či šoférovať staničné vozidlá, vrátane rýchleho člnu, terénneho auta a upraveného obrneného transportéru, ktorý sa hodí do miestneho terénu. Dokážu tiež pilotovať hydroplán.

Zimov si pestuje životnú filozofiu, ktorá mu umožňuje prežiť v pustom kraji, dvakrát väčšom než Holandsko, avšak obývanom len pár tisíckami ľuďmi. Na stanici, ktorá je vlastne zhlukom dvojposchodových drevených domčekov zahrňujúcich ubytovňu a laboratórium, sa dvere nikdy nezamykajú. Keď vozidlo uviazne v bahne, kľúč nechá v zapaľovaní a vyrazí domov po vlastných. Raz takto opustil auto 900 kilometrov od stanice. Keď sa vrátil po dvoch rokoch, našiel všetko nedotknuté.

"Musíš tu veriť ľuďom," vraví, hrdý na to, ako sa spriatelil s miestnymi priekupníkmi, tajnými policajtmi, lovcami, rybármi, chovateľmi sobov a podobnými ľuďmi. "V Moskve musíš mať pancierové dvere a zamykať a každý tretí chlapík vyzerá ako strážnik. Čo je to za neúctu k druhým!"

Stanica je vykurovaná drevom narúbaným v lese. Návštevníci, vrátane stáleho prílivu výskumníkov z celého sveta, zarazí zvláštna atmosféra tohto miesta. "Nikdy som nebol na takom mieste, kde sa každý deň, u každého jedla vedci úprimne hádajú, a to nie kvôli intelektuálnej pýche, ale za skutočnú túžbu poznať pravdu," vraví Adam Wolf z Carnegieho ústavu Stanfordskej univerzity.

Keď je na prácu v teréne príliš mrazivo, výskumníci pracujú v knižnici stanice, spisujú štúdie či cestujú na konferencie. Niektorí miestni ľudia ale používajú iný fígeľ, ako prečkať túto dobu. "Stačia dva poháriky a zima je fuč," smeje sa rybár Alexej Naljotov.

Výskumná stanica je Zimovovým životným dielom i rodinným sídlom. Jeho syn Nikita tu vyrástol, než odišiel študovať na univerzitu do Novosibírska. Ako vyštudovaný matematik sa na stanici vrátil, aby otcovi pomohol s výpočtami a rovnicami pri zachycovaní klimatických zmien. Teraz tu rastie tretia generácia: pred dvomi mesiacmi sa Nikitovi a jeho žene Naste narodilo dievčatko Káťa. Plánujú, že tu bude aj vyrastať.