Ako sa na sex pozerali ženy pred 2 500 rokmi? Zachované texty odhalili túžby aj prekvapivé rady

Pohľad na sexualitu žien v antike po stáročia formovali predovšetkým texty mužov. Dobrým príkladom je grécky básnik Semonides z Amorgosu zo 7. storočia pred naším letopočtom. Ženy rozdelil do desiatich typov a prirovnával ich k zvieratám či prírodným živlom. Jedny boli podľa neho ako ošípané, ďalšie ako líšky, neposlušné sučky či promiskuitné oslice. Jediným skutočne pozitívnym typom bola pracovitá „včelia žena“.

Za takýmito predstavami sa však skrýva otázka, na ktorú sa odpovedá podstatne ťažšie: Čo si o láske, túžbe a sexe mysleli samotné ženy? Práve túto perspektívu skúma historička a autorka Daisy Dunn vo svojej knihe The Missing Thread, v ktorej rozpráva dejiny starovekého sveta prostredníctvom skúseností žien. Píše BBC.

O ženách písali najmä muži

Problémom je samotná povaha historických prameňov. Prevažnú väčšinu zachovaných textov vytvorili muži a ich predstavy o ženskej sexualite často smerovali k dvom extrémom. Žena mohla byť vykreslená ako dokonale cudná a cnostná, alebo naopak ako sexuálne nenásytná. Ani jeden z týchto obrazov však nemusí hovoriť veľa o tom, ako svoju sexualitu prežívali samotné ženy.

Ich každodenný život bol navyše v mnohých obdobiach výrazne obmedzený spoločenskými pravidlami. Grécke ženy bývali na verejnosti zahalené a rímske ženy mali mužských poručníkov, spravidla otca alebo manžela, ktorí mohli dohliadať na ich právne či majetkové záležitosti. Napriek tomu sa zachovali stopy, ktoré umožňujú nahliadnuť aj za túto oponu.

Prečítajte si tiež

Na starovekej antickej soche je notebook: Ako je to možné?

​

Sapfó opísala stav, ktorý poznajú zamilovaní dodnes

Jedným z najznámejších ženských hlasov antiky je poetka Sapfó, ktorá tvorila na ostrove Lesbos približne v 7. storočí pred naším letopočtom. V jednej zo svojich básní pozoruje ženu rozprávajúcu sa s mužom a opisuje vlastnú intenzívnu telesnú reakciu. Srdce jej búši, nedokáže hovoriť, telom jej prechádza oheň, zvoní jej v ušiach, potí sa, trasie a bledne. Ide o fyzický opis zamilovanosti, ktorý by bol zrozumiteľný aj človeku o viac než dva a pol tisícročia neskôr.

V inom zachovanom fragmente Sapfó spomína ženu, kvety, mäkké lôžko a uspokojenie túžby. Jej dielo sa však zachovalo iba vo fragmentoch, preto je pri interpretácii potrebná opatrnosť.

V jednom z papyrusov vedci identifikovali aj zmienku o predmetoch označovaných gréckym výrazom olisboi, ktorý sa spája s falickými či sexuálnymi pomôckami. Podobné predmety pritom neboli iba erotickou záležitosťou. V gréckom prostredí sa mohli spájať aj s rituálmi plodnosti a v rímskom svete mali falické symboly tiež ochranný či talizmanový význam.

Erotika sa objavovala dokonca v hroboch

Predstava, že sa ženy erotickým výjavom museli automaticky vyhýbať, naráža aj na archeologické nálezy. Pred vzostupom Ríma patrili medzi významné civilizácie Apeninského polostrova Etruskovia. V ich umení sa zachovali romantické aj erotické výjavy mužov a žien. V hrobe etruskej ženy z 8. storočia pred naším letopočtom sa podľa Dunn našla dokonca kadidelnica zobrazujúca mužov a ženy pri vzájomných intímnych dotykoch. Sexualita teda nemusela byť niečím, čo bolo automaticky vytlačené z verejného, umeleckého alebo rituálneho priestoru.

Sexuálne pracovníčky si dokázali zabezpečiť vlastný odkaz

Oveľa tvrdší obraz ponúkajú správy o prostitúcii. Napríklad v Pompejach sa zachovali priestory starovekého nevestinca, ktorého steny pokrývajú graffiti. Časť z nich vytvorili mužskí zákazníci a komentovali v nich aj konkrétne ženy. Historické texty zároveň ukazujú neistotu a ťažkosti, ktorým sexuálne pracovníčky čelili. Zriedkavejšie však počujeme o tom, ako sa na svoje postavenie pozerali ony alebo iné ženy.

Zaujímavý príklad ponúka poetka Nossis, ktorá žila v južnej Itálii v 3. storočí pred naším letopočtom. Oslavovala umelecké dielo financované ženou menom Polyarchis, ktorá si peniaze zarobila sexuálnou prácou. Podobný príbeh sa spája s hetérou Dorichou. Peniaze, ktoré získala, mala použiť na zakúpenie impozantných roštov na pečenie volov vystavených v Delfách.

Nešlo pritom nevyhnutne o oslavu samotnej prostitúcie. Pre tieto ženy mohol byť verejný dar jednou z mála možností, ako po sebe zanechať viditeľnú stopu v spoločnosti, v ktorej zostala väčšina ženských životov pre dejiny anonymná.

Prečítajte si tiež

Šokujúci objav: Takto sa pochovávala staroveká rímska elita

​

Sexuálny štrajk mal ukázať aj inú stránku vojny

Zaujímavé pohľady na ženskú sexualitu paradoxne nachádzame aj u mužských autorov. V roku 411 pred naším letopočtom uviedol Aristofanes komédiu Lysistrata. Aténske ženy v nej odmietnu sex, aby prinútili mužov ukončiť vojnu. Hra využíva stereotyp žien, ktoré sa svojho sexuálneho života vzdávajú len veľmi nerady. Postupne však otvorí oveľa vážnejšiu tému.

Lysistrata upozorňuje na to, aké následky má vojna práve pre ženy. Nemôžu rozhodovať v zhromaždení, v ktorom sa o konflikte rokuje, no prichádzajú v ňom o manželov a ďalších blízkych.

Zvlášť tvrdé dôsledky podľa nej nesú nevydaté ženy. Muž sa môže z vojny vrátiť starší a stále sa oženiť. Žena však mohla v dobovom ponímaní prekročiť vek považovaný za vhodný na sobáš a materstvo.

Prvá noc s manželom mohla byť šokom

Sexuálny život žien nemožno oddeliť ani od spôsobu uzatvárania manželstiev. Najmä vo vyšších spoločenských vrstvách bolo bežné, že sobáše dohadovali rodiny. Prvá sexuálna skúsenosť ženy tak mohla byť spojená s mužom, ktorého si sama nevybrala. V dnes stratenej Sofoklovej tragédii Tereus opisovala mýtická kráľovná Prokne prechod od panenstva k manželstvu a naznačovala, ako zásadne môže jediná noc zmeniť život mladej ženy.

Hoci tieto slová napísal mužský dramatik, podľa Dunn môžu odrážať obavy, ktoré boli ženám jeho obdobia dôverne známe.

„Žena by mala zhodiť stud spolu s oblečením“

Azda najprovokatívnejšia sexuálna rada pripisovaná žene zo staroveku sa spája s Theano, filozofkou z okruhu Pytagora. V liste adresovanom Eurydike radí vydatej žene, aby pri vstupe do manželovej postele odložila svoj stud spolu so svojím oblečením. Keď z postele vstane, môže si oboje opäť obliecť. Je tu však dôležitý háčik. Autenticita listu je spochybňovaná a nemožno s istotou tvrdiť, že ho historická Theano skutočne napísala.

O ďalšej žene menom Elephantis sa zase neskoršie pramene zmieňujú ako o autorke sexuálnych príručiek určených ženám. Jej diela sa nezachovali, no spomínajú ich rímski autori Martial a Suetonius.

Prečítajte si tiež

Prečo toľko ľudí nežije sexom? Vedci odhalili príčiny

​

Ženské hlasy sa z dejín úplne nestratili

Medzi vzácne zachované hlasy rímskych poetiek patrí Sulpicia. Jej verše neponúkajú explicitné sexuálne opisy. Zachytávajú však túžbu po milencovi Cerinthovi, odlúčenie aj radosť z možnosti byť s ním. A práve takéto texty komplikujú jednoduchú predstavu o sexualite starovekých žien.

Nevykresľujú ich ani ako dokonale cudné postavy, ani ako karikatúry sexuálne nenásytných žien známe z niektorých mužských diel. Ukazujú ľudí, ktorí sa zamilovali, túžili po blízkosti, prežívali odlúčenie a poznali sexuálne potešenie.

Problémom nie je, že by ženy v staroveku nemali čo povedať. Ich vlastné hlasy sa nám jednoducho zachovali oveľa zriedkavejšie než hlasy mužov.