Ďurkovský udelil cenu ôsmim osobnostiam

Cenu primátora hlavného mesta SR na rok 2010 udelil osobnostiam mesta a podnikateľom

O dôstojnú atmosféru sa postaral aj Spevácky zbor mesta Bratislavy a violončelista Jozef Lupták.

"Medzi vami sú osobnosti z rôznych oblastí. Z takýchto ľudí je zložená elita slovenského národa. Obstáli ste v skúške života, ste vzorom nielen v rodine, ale aj širokému okoliu," povedal primátor. Z vyše 50 návrhov občanov i organizácií boli vybraní laureáti.

Osobnosťou umeleckého a spoločenského života jedinečne spätou s Bratislavou je Milan Lasica. Miniatúrnu sošku rytiera Rolanda získal za celoživotné dielo humoristu, dramatika, herca, režiséra, scenáristu, spisovateľa, prozaika, publicistu, textára, moderátora a speváka. Jeho spoločná tvorba s Júliusom Satinským, ako autorskej i hereckej dvojice, sa stala vzácnym originálom slovenskej kultúry posledných desaťročí.

Lasica napísal 22 knižných publikácií a dramatizácií, účinkoval v 32 filmoch a režíroval štyri filmy, profiloval sa aj ako textár výnimočných kvalít v humoristicko-kabaretnej tradícii songov malých foriem, ako súčasti veľkomestského koloritu. "Úprimne sa teším z ocenenia, pretože som nielen Bratislavčan, ale aj centrista. Žil som v desiatich bytoch, z toho osem je v centre," vyznal sa Lasica.

Za oblasť športu si cenu prevzal František Jarušek. V mladosti mu popri lyžovaní a boxe učarili najmä vodné športy. V roku 1940 sa stal majstrom Slovenska v plávaní a bol členom slovenskej vodnopólovej reprezentácie. Venoval sa veslovaniu i jachtingu. Ovláda päť jazykov a bol medzinárodným tajomníkom Slovenského plaveckého zväzu, vo vodnom póle získal kvalifikáciu medzinárodného rozhodcu, na medzinárodnej úrovni inicioval inováciu pravidiel vodného póla.

V rokoch 1968-72 ako člen najvyššieho medzinárodného vodnopólového orgánu získal jeho najvyššie ocenenie Gold pin ako jediný zo strednej a východnej Európy, v roku 2005 prevzal v Bratislave od predsedu Medzinárodného olympijského výboru Jacqua Roggeho Bronzové olympijské kruhy. Ako hlavný autor Slovníka odbornej terminológie vodného póla v 21 jazykoch venoval túto publikáciu Olympijským hrám v Pekingu (2008), je autorom knihy História vodného póla na Slovensku 1919-2005.

Dlhé roky sa venoval s rezortom školstva odstraňovaniu plaveckej negramotnosti žiakov základných škôl, stál pri zrode Ligy proti rakovine. Dnes žije Jarušek s manželkou v Ružinovskom dome seniorov, kde je tiež aktívny.

Laureátka Patrícia Jarjabková–Garajová prišla začiatkom 80. rokov do televízie ako moderátorka detských a mládežníckych programov, dodnes pracuje s deťmi v rámci rôznych akcií, hráva v divadle. Cez vlastnú skúsenosť dodala odvahu mnohým rodičom vnímať svoje hendikepované dieťa ako reálnu a často neľahkú súčasť života, o ktorej je potrebné otvorene hovoriť a praktizovať v živote.

Venuje sa aktivitám na podporu ľudí s mentálnym postihnutím. Napríklad celoslovenským projektom Paťa pátra, ktorého cieľom bola integrácia detí základných a špeciálnych škôl. Venuje sa propagácii histórie Bratislavy medzi zdravými a postihnutými deťmi v projekte Na známosť sa dáva aj vydaním CD nosiča s historickými informáciami a pesničkami o Bratislave. Stála pri vzniku prevádzky Kaviarne Radnička, kde pracujú mentálne postihnutí mladí ľudia, je spolutvorcom a moderátorom Radničkiných trhov. "Som zaskočená touto cenou, pretože som ešte mladá," povedala laureátka.

V inej oblasti pracoval Gustáv Prutzer. Je žijúcou spomienkou na časy, keď po bratislavských uliciach jazdili poštové vozy s konským záprahom a postiliónmi, ale je aj tvorcom tzv. autopošty – starodávneho autobusu upraveného na poštový úrad s telefónnou búdkou. Táto pošta na kolesách slúžila dlhé roky celej Bratislave. Laureát celý život zasvätil poštovým službám.

V roku 1948 sa stal zamestnancom Československej pošty ako najmladší vodič na Slovensku, jej autá boli označené skratkou ČSP, ktorú žartom vysvetľoval ako človek slabo platený. Pri nedávnej výmene slovenskej koruny za euro si zaspomínal na výmenu peňazí v roku 1953 – kedy všetky bratislavské pošty zásobil novými peniazmi ako 24-ročný šofér.

Zúčastnil sa výstavby a obnovy rozhlasových vysielačov po Slovensku, bol aj pri budovaní televíznej siete. Z Prahy vozil montážnikov a materiál na retranslačné stanice na Kráľovu hoľu, Javorinu či Krížnu. Podieľal sa aj na budovaní cesty k bratislavskej televíznej veži. Dojatý ocenený s úsmevom priznal, že medzi takéto osobnosti sa dostal omylom.

Vladimír Krčméry je významnou osobnosťou v oblastiach medicíny a vysokého školstva na Slovensku. Je zakladateľ a prvý dekan Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, zriaďovateľ a prvý rektor Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Na oboch školách sa zásadne zaslúžil o rozvoj ich pedagogickej a vedecko-výskumnej činnosti.

Má rozsiahlu publikačnú činnosť aj v zahraničnom svete vedy. Je zakladateľom humanitárnych centier v afrických štátoch Keňa, Burundi, Etiópia, Sudán, Uganda, Zambia, Rwanda, v ázijských krajinách Arménsko a Kambodža, tiež v Rusku, na Ukrajine i na Slovensku. V krajinách tretieho sveta sa podieľal na liečbe AIDS, najmä detí.

Na Slovensku sa angažuje v budovaní útulkov a sociálnych centier pre bezdomovcov, pre matky v núdzi a zdravotne znevýhodnených. Po ničivom zemetrasení na Haiti v januári 2010 organizoval a realizoval aj osobnou prítomnosťou medicínsku humanitárnu pomoc obyvateľom tejto krajiny. 

Oblasť hudby zastupoval Ladislav Holásek. Študoval na bratislavskom konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení hru na klavíri i zborové a orchestrálne dirigovanie. Začínal ako korepetítor v Miešanom zbore Československého rozhlasu, s ktorým v roku 1957 prešiel do Slovenskej filharmónie, kde pôsobil aj ako zbormajster. Bol hlavným zbormajstrom Opery Slovenského národného divadla (1970–1992), kde naštudoval viac ako 80 operných premiér slovenských a európskych skladateľov. Umeleckým vedúcim a dirigentom komorného zboru Slovenskí madrigalisti bol 25 rokov.

Počas umeleckého pôsobenia uviedol vyše 150 premiér diel našich skladateľov najmä vokálneho charakteru, ale i pôvodných klavírnych a orchestrálnych diel, mnohé z nich boli nahraté aj v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii. Ako pedagóg pôsobil na Konzervatóriu, na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pre Bratislavu je významné jeho pôsobenie ako umeleckého vedúceho a dirigenta Speváckeho zboru mesta Bratislavy od roku 1977. 

Za podnikateľský čin sa stal laureátom Sean Mulryan. Cenu zaň prevzal jeho syn John. Otec je majiteľ a predseda predstavenstva írskej spoločnosti Ballymor Group, predstaviteľ realizácie medzinárodného spoločensko-obchodného centra Eurovea International Trade Centre na Slovensku pôsobiacej spoločnosti Ballymore Properties. Toto centrum na ľavom dunajskom nábreží v susedstve s novostavbou Slovenského národného divadla bude dominantou nového centra Bratislavy.

Druhým laureátom z ekonomickej oblasti je predseda predstavenstva, riaditeľ a spolumajiteľ spoločnosti Sygic Michal Štencl. Ešte ako študent odmietol prácu pre úspešnú firmu v Silicon Valey v USA a dal prednosť vlastnej bratislavskej kancelárii bez okien s rozlohou 4 x 4 metre. V súčasnosti používajú navigačný systém od jeho spoločnosti tisíce ľudí po celom svete – je napríklad aj v populárnych mobilných telefónoch iPhone.

Tridsiatnika Michala Štencla vyhlásili za podnikateľa roka 2009 na Slovensku a jeho pracovný príbeh postúpil do celosvetového finále najzaujímavejších podnikateľských príbehov. Spoločnosť zakladal sám a bol jej jediným zamestnancom, postupne pribúdali ďalší. Prelomovou udalosťou pre firmu bola aj účasť na veľtrhu informačných technológií CeBIT v nemeckom Hannoveri. Dnes Sygic zamestnáva 60 ľudí, dvoch má v Číne a jedného na Taiwane. "Sme jednotkou na austrálskom trhu, v Ázii, na Blízkom východe aj v Južnej Amerike," vymenúva Štencl úspechy Sygicu.