ROZHOVOR: Ako reagovať a na koho sa obrátiť pri domácom násilí?

BRATISLAVA / O domácom násilí sa hovorí už veľmi dlho, veľmi dlho s ním bojujeme, no stále je tu a je to problém. Čo sa s tým dá robiť, aké sú možnosti obrany, ale aj pomoci, o tom všetkom hovorila naša hostka Barbora Burajová z Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách.

Keď hovoríme o domácom násilí, každý si to predstaví trochu inak. Vieme ho definovať? Existujú nejaké charakteristické znaky?

Takým prvým znakom je, že ho zvonka nevidíme. Zažívajú ho len tí, ktorí sú nim zasiahnutí. Chcem zdôrazniť, že to nie je len priama obeť, na ktorú sa psychicky alebo fyzicky útočí, ale ohrození sú všetci rodinní príslušníci. Správaním násilníka trpia najmä deti, aj keď nie sú ich priamou obeťou. Celkovo môžeme domáce násilie charakterizovať ako vzorec správania páchateľa, ktorým udržuje moc a kontrolu nad celou rodinou. 

Keď sa povie násilie, človek si najprv predstaví to fyzické, taká tá klasická bitka alebo niečo podobné. To však rozhodne nie je jediná forma násilia. Aké iné formy násilie rozlišujeme?

Keď sa pozrieme na štatistické údaje, vychádza nám, že najviac používanou formou násilia je to psychické. Tento druh vždy sprevádza aj to fyzické. Tiež poznáme formu sociálneho obmedzovania v podobe izolácie kontaktov. Veľmi časté je obmedzovanie prístupu k majetku, čo nazývame ekonomické násilie. Rozdeľovanie peňazí, kontrola výdavkov zvyšuje moc páchateľa nad svojimi obeťami. Pri partnerskom vzťahu môže dochádzať aj k sexuálnemu násiliu. 

Pri fyzických druhoch násilia je to pomerne jasné. Ako vieme jednoznačne rozlíšiť, čo už je násilie pri ostatných druhoch. Existuje nejaká hranica? 

Rozoznáme to, keď sa na to pozrieme z pohľadu obetí. Ak pociťujú permanentný strach a hrozbu útoku, či už psychického ponižovania, nadávok alebo obmedzovania v kontakte s priateľmi a širšou rodinou, ak nemôžu napĺňať svoje životné ašpirácie, ktoré mali pôvodne. Tak vtedy môžeme hovoriť o násilí. 

Kto býva najčastejšou obeťou takéhoto násilia? 

Tie štatistiky nám hovoria o tom, že 70 percent obetí tvoria ženy a dievčatá. 90 percent páchateľov tvoria muži. 

Hovoríte ženy a dievčatá. Takže to nemusia byť len manželky?  

Nie. Pokiaľ hovoríme o domácom násilí, tak ho môžu zažívať aj deti, preto som hovorila o dievčatách. Môžu ho zažívať aj seniori. Konkrétne to partnerské násilie na ženách z toho celkového obrazu tvorí 44 percent v prehľade za päť rokov. 

Ide teda o obrovský problém a nie je to také jednoduché, ako si to mnohí predstavujú. Poznáme štatistiku, aký pomer obetí sa odváži obrátiť na políciu?

Nie je to jednoduché, je to veľký a najmä latentný problém. Len 17 percent obetí sa obráti na políciu. Možno nejakých 15 percent obetí vyhľadá poradenskú službu, ale aj tak väčšina zostáva skrytá. 

Čo môžu robiť tí, ktorí to vidia alebo vnímajú. Nie priamo obete, ale tí, ktorí majú pocit, že nie všetko je v poriadku.

Ja by som rozlíšila také dve základne situácie. Prvá, keď hrozí bezprostredný útok, to znamená, že je ohrozený život a zdravie. To sú tie situácie, keď počujete buchot alebo volanie o pomoc. Vtedy treba hneď volať políciu, hneď. Netreba váhať, netreba si spytovať svedomie, že či náhodou nespôsobíme nejaký problém. Už len to riziko, že hrozí poškodenie života alebo zdravia nám dáva signál, aby sme volali políciu. 

Druhou skupinou prípadov je, keď sme zaznamenali zmenu v správaní alebo staršie známky po zraneniach. V takom prípade by sme vždy, mali osloviť obeť a spýtať sa jej, či je všetko v poriadku. Nikdy však nie za prítomnosti potenciálne ohrozujúcej osoby. Obete by sme sa mali spýtať, či nepotrebuje pomoc alebo podporu. Môže sa často stať, že obeť to zatají, zľahčí alebo odmietne pomoc. Treba rozumieť, že všetko sú to jej stratégie prežitia, vytvárania si bezpečného prostredia a vyrovnávania sa so svojou situáciou. Je potrebné byť v takýchto prípadoch trpezlivý, odkázať na pomoc z vonka a byť pripravený znova pomoc poskytnúť. 

Takúto externú pomoc poskytujete aj vy vo vašom koordinačnom centre?

Súčasťou nášho Inštitútu pre výskum práce a rodiny je aj Národná linka pre ženy, ktorá funguje 24 hodín denne počas celého roka na čísle 0800 212 212. Po zatelefonovaní je možné viesť rozhovor s poradkyňami. Na túto linku môžu volať ako ženy, ktoré cítia ohrozenie, tak aj ich známi, ktorí sa chcú poradiť, akým spôsobom môžu danú osobu vo svojom okolí podporiť.

Určite je rozdiel, keď sa má obeť zdôveriť najbližšiemu človeku, napríklad matke, ako niekomu relatívne cudziemu, ako je napríklad sused. Akú úlohu zohráva anonymita, ktorú linka poskytuje? 

Práve anonymný poradenský rozhovor je užitočný v tom, že umožní ujasniť si situáciu. My vidíme na našej linke, že veľa volajúcich cíti, že v ich živote nie je niečo v poriadku, no nemajú zadefinované, že sú obeťami násilia. V tomto ohľade im anonymita otvára možnosti viacej preskúmať svoju situáciu.

Máte veľa telefonátov?

Telefonátov je pomerne veľa. Ročne sa na poradkyne obráti od 300 do 400 žien. Počas obdobia pandémie to vyskočilo až o 50 percent vyššie. Teraz sa zase čísla približujú k tomu obdobiu pred pandémiou. Uvedené čísla reprezentujú počet žien, ale tých telefonátov je celkovo cez 3-tisíc za rok. Veľmi veľa je ich od tretích osôb, ktoré hľadajú spôsob, ako pomôcť najbližším.