Protestantská cirkev priznala zlyhanie v prípade osudu židov počas druhej svetovej vojny

HAAG - Holandská protestantská cirkev v nedeľu priznala vinu za to, že počas druhej svetovej vojny a po nej neurobila viac pre pomoc židom. Dlhoočakávané historické vyhlásenie prišlo na ceremoniáli pri príležitosti pondelkového výročia nacistického protižidovského pogromu nazývaného "Krištáľová noc" alebo "Noc rozbitého skla".

Židia v Nemecku a Rakúsku boli 9. novembra 1938 obeťami pogromu, pri ktorom zahynulo najmenej 91 ľudí, zhoreli stovky synagóg, bolo zničených približne 7500 židovských prevádzok a zatkli až 30-tisíc židovských mužov, z ktorých mnohí skončili v koncentračných táboroch.

René de Reuver v prejave v mene generálnej synody protestantskej cirkvi v Holandsku podotkol, že úloha cirkvi sa začala dávno predtým, ako sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler. "Po celé storočia v spoločnosti existovalo to, že židov možno izolovať a zavraždiť. Aj počas vojnových rokov cirkevným orgánom často chýbala odvaha zvoliť si pozíciu k židovským občanom našej krajiny," poznamenal De Reuver.

Viac ako 100-tisíc holandských židov, čo predstavuje asi 70 % vtedajšej židovskej komunity, neprežilo druhú svetovú vojnu. Väčšina z nich bola spolu s Rómami a Sintmi deportovaná a vyhladená v nacistických koncentračných táboroch. Vo vyhlásení pre holandskú židovskú komunitu De Reuver vyhlásil, že trvalo príliš dlho, kým cirkev uznala svoju úlohu, a dodáva: "Dúfame, že nie je neskoro. Cirkev uznáva chyby a uvedomuje si súčasnú zodpovednosť. Antisemitizmus je hriech proti Bohu a proti ľuďom. Protestantská cirkev je tiež súčasťou tejto hriešnej histórie."

De Reuver uznal, že problémy sa neskončili prehrou nacistov v roku 1945. Všimol si mnohé problémy s reštitúciami majetku židovskej komunity po návrate z koncentračných táborov a nesúhlas viacerých kresťanských rodín, ktoré prijali židovské siroty a po vojne nesúhlasili s tým, že ich majú vrátiť ich židovským príbuzným.

Na nedeľnej slávnosti sa zúčastnil aj rabín, ktorý prežil holokaust, a priblížil svoju skúsenosť. "Mal som 5 rokov, keď ma v apríli 1943 odviezli. Stále vidím nacistov stáť v predzáhradke nášho domu v Rotterdame," povedal rabín Les Vorst. Spolu s rodičmi, sestrou a dvoma bratmi ich poslali do holandského koncentračného tábora vo Westerborku, odkiaľ ich potom presunuli inde.

"Podmienky tam boli neúnosné. Ľudia boli týraní, prichádzali o rozum, chodili v tábore nahí, trpeli neustálym hladom, dokonca jedli húsenice motýľov," uviedol. Keď v marci 1945 jeho a ďalších väzňov previezli do východného Nemecka, čakali, že skončia v plynovej komore. Sovietski vojaci ich však 1. apríla oslobodili.

"Moja matka neprežila. Bola v tom strašnom vlakovom transporte, oslabená hladom... Pochovali ju v hromadnom hrobe pri železničnej trati," uviedol. Ďalší členovia jeho rodiny dostali týfus. Vorst sa nakoniec dostal domov v marci nasledujúceho roku.