Veniec a sviečka sú gestom blízkym

Hroby sú vyzdobené vencami a kvetmi a tiež osvietené sviecami. „Vence a kvety vyjadrujú úctu a uznanie životu tých, ktorí už nie sú medzi nami,“ uviedol rímskokatolícky farár vo Vysokých Tatrách Štefan Mordel. Podľa neho rozsvietené sviece, akoby chceli prežiariť tmu smrti a hrobu.

„Je tu neúprosný zákon života a smrti, ktorý sa uplatňuje na každom človeku, chudobnom i bohatom, slávnom i obyčajnom, vysokopostavenom aj jednoduchom. A predsa za touto bezmocnosťou sa tu skrýva znamenie víťazstva, Kristov kríž. Kríž, znak utrpenia a smrti sa stal znakom víťazstva v Kristovom zmŕtvychvstaní,“ uviedol. Preto kresťania každý hrob svojich príbuzných označujú znamením kríža.

Znakom kríža označovali hroby svojich blízkych aj prví kresťania. Spočiatku však vychádzali z tradície predkresťanskej, ktorá tiež vyjadrovala istú nádej, že človek žije aj po smrti a že vlastne smrťou dochádza, akoby do prístavu nového, záhrobného života.

Na mnohých hroboch z predkresťanskej éry sa objavuje napr. znak kotvy, ktorý mal naznačiť, že zosnulý už došiel do prístavu v záhrobnom živote. Kresťania prevzali tento symbol, pričom však urobili malú grafickú úpravu. Pod okom kotvy urobili priečnu čiaru, čím vlastne vznikla podoba kríža.

Prví kresťania mali cintoríny ako azylové miesta, kde mohli nerušene vykonávať kult. Cintoríny boli chránené štátnym zákonom ako posvätné miesto, preto prví kresťania mohli v istom zmysle celkom slobodne rozvíjať svoje myšlienky a náboženské presvedčenie. Zákon zároveň umožňoval chudobným združovať sa v pohrebných bratstvách, čo v hojnej miere využívali aj prví kresťania, ktorí takto združení mohli vlastniť aj určitý majetok, čiže cintoríny a budovy, ktoré boli na nich postavené. Veľký počet katakomb v Ríme, aj v iných mestách, sú toho jasným dôkazom.

Pre veriacich 2. november, tiež nazvaný dňom dušičiek, nie je len spomienkou, ale zároveň aj modlitbou k Bohu, aby ich duše prijal k sebe do večného domova, kde nájdu trvalý pokoj a šťastie bez konca. Veniec a svieca preto nie sú len obyčajným konvenčným znakom pre veriaceho človeka, ale hlbokým gestom vzájomnej spolupatričnosti.

Svieca, ktorú kladieme na hrob zahalený toľkou tmou, naznačuje svetlo žiariace z Krista, ktoré preniká temnoty smrti a nám dáva nádej, že život sa neskončil tu v smrti a v hrobe, ale že z tejto temnej brány smrti je východisko do nového svetla a života.