Tri roky na prístrojoch v nemocničnej izbe. Lucka sa aspoň na chvíľu vrátila domov k blízkym

Zdielať na

4.10.2026 Slovensko - aktuality

Tri roky na prístrojoch v nemocničnej izbe. Lucka sa aspoň na chvíľu vrátila domov k blízkym

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

TATRANSKÁ LOMNICA / Po takmer troch rokoch, strávených v nemocničnej izbe, pripútaná na prístroje intenzívnej starostlivosti, sa Lucka z Tatranskej Lomnice dočkala jedinečnej chvíle. Vďaka špeciálnemu projektu a tímu oddaných ľudí sa jej splnilo prianie – vrátiť sa domov a navštíviť milované Tatry, hoci len na pár vzácnych hodín.

Život Lucky je už dlho poznačený vážnou nevyliečiteľnou diagnózou, ktorú navyše skomplikoval úraz. Jej domovom je nemocničná izba na Jednotke intenzívnej starostlivosti levočskej nemocnice, kde je 24 hodín denne pod dohľadom a pripojená na medicínske prístroje. Pre väčšinu z nás je návrat domov samozrejmosťou, pre Lucku sa však tento okamih stal mimoriadnou udalosťou.

Cesta za snom: Projekt, ktorý dáva nádej

Možnosť navštíviť svoj domov a obľúbené miesta v Tatrách Lucke priniesol projekt "Cesta za snom". Cieľom tejto iniciatívy je poskytnúť ľuďom v paliatívnej starostlivosti vzácne chvíle, ktoré by si inak už nemohli splniť. Zdravý človek má mnoho prianí, ten chorý často len jedno – vrátiť sa aspoň na chvíľu domov, stretnúť sa s rodinou a priateľmi.

„Som filozoficky založený na tom, že v maličkostiach je veľká krása. A práve človek, keď už je v takomto stave, tak si želá napríklad cigaretu, koláč, chce vidieť posledné miesto, chce sa stretnúť so svojimi známymi, lebo táto pacientka má obmedzenú návštevu z toho dôvodu, že je v špecializovanom režime,“ vysvetlil Marcel Tóth.

Pripravenosť na každú situáciu

Pre splnenie Luckyinho sna bol potrebný plne vybavený sanitný voz a skúsený zdravotnícky tím. Pavol Šulovský, generálny riaditeľ Emergency support, ozrejmil náročnosť transportu: „My tu máme plne vybavenú posádku RZP, čiže sme pripravení aj na to, že ju budeme musieť dať na umelú pľúcnu ventiláciu, na podpornú ventiláciu, aby teda prístroje pomáhal dýchať za ňu.“

Tím bol pripravený na akúkoľvek situáciu, aby zabezpečil Luckinu bezpečnosť počas celej cesty.

Láska, priateľstvo a odhodlanie

Myšlienka návratu domov bola pre Luckinu mamu Lýdiu Prokešovú spočiatku náročná. „Pred hotovú vec ma Janka postavila. Ona to zistila a Janka mi telefonovala. Chvíľu som sa toho bála,“ priznala pani Prokešová. Naopak, Luckina kamarátka Jana Bobulová bola hnacím motorom. „Ona sama mi povedala, že si želá prísť domov sa pozrieť, lebo je tam už skoro 3 roky a mala som to už ako keby naplánované, že ak ona vysloví takéto želanie, takže pôjdem za tým,“ povedala Jana Bobulová.

Lucka dnes už nechodí ani nerozpráva. Jej mama a kamarátky sa však naučili odčítať z jej pier, vďaka čomu s ňou dokážu komunikovať.

Spomienky a prítomnosť

Kedysi, ako ukazujú fotografie, Lucka napriek svojej diagnóze chodila na túry, často v spoločnosti svojho psíka. Hoci jej priatelia už odvtedy majú druhého, aj ten ju prišiel privítať na chate pod tatranskými štítmi.

Cesta neviedla len domov, ale aj na tatranskú chatu, kde sa Lucka stretla so svojimi priateľmi a prežila vzácne chvíle. Posledná zastávka výletu patrila Veľkej Lomnici a výhľadu na majestátne hory.

Nebo vtedy akoby prialo, mraky vyzerali ako šál uviazaný na končiaroch, dotvárajúc kulisu pre tento nezabudnuteľný deň.