Ukrajina očami reportérky Katky Kleknerovej: Vojna ničí životy obyvateľov a deti mrznú v bytoch

SLOVENSKO / UKRAJINA / Reportérka TV JOJ Katka Kleknerová nakrúca na Ukrajine už takmer 15 rokov, bola pri Majdane, na Donbase, v Bachmute. Rozprávala sa s vojakmi, politikmi aj obyčajnými ľuďmi. A bola aj u nás v štúdiu.

"Ukrajina sa mi mení pred očami. A pri dynamike tejto vojny ešte rýchlejšie. Od začiatku sledujem najmä jednu líniu, ukrajinské ženy. Tie sa podľa mňa zmenili najviac. Muži dostali povolávacie rozkazy, prebehla mobilizácia a odišli bojovať. Ženy zostali doma a povedali si, že nebudú stáť v úzadí. Pomáhajú v tyle. Niektoré vstúpili do armády ako dobrovoľníčky a bojujú, iné sa pridali k protivzdušnej obrane," povedala reportérka televízie TV JOJ Katka Kleknerová.

"Znie to mýticky, ale s čarami to nemá nič spoločné. Je to neformálny názov čisto ženskej jednotky - bataliónu, ktorý sa zameriava na zostreľovanie nepriateľských dronov. Žijú v lese. Keď zaznie letecký poplach, v ich prípade nad Kyjevom, nasadnú do pick-upu, presunú sa na pozíciu, rozbalia techniku, konkrétne guľomet, a čakajú na nálet. Potom ostreľujú drony. Mňa to fascinovalo. Som žena, som mama, neviem si to predstaviť. Majú môj obrovský obdiv. Keď sme s nimi nakrúcali, bolo mínus 20 až mínus 25 stupňov. Hovorili, že im ruky primŕzajú ku kovovým zbraniam, ale napriek tomu to zvládajú. Je ich 120 a striedajú sa, takže nie sú stále týždeň niekde v lese," pokračovala Katka.

"Nie sú to profesionálne vojačky. Všetky sú dobrovoľníčky. V civilnom živote sú to učiteľky, lekárky, právničky, manažérky. Bola tam aj muzikantka, 20 rokov hrala na bajane v orchestri. Keď sa začala vojna, povedala si: naši muži sú v prvej línii, ale aj my musíme prejaviť odvahu. Kto iný bude brániť našu krajinu, ak nie my? A vieme, že protivzdušná obrana je pre Ukrajinu kľúčová,“ reagovala reportérka televízie TV JOJ.

Kde nechávajú deti?

"Aj o tom sme sa rozprávali. Mnohé majú malé deti, aj preto sa nemohli stať profesionálnymi vojačkami v ozbrojených silách. Deti zostávajú u príbuzných. Dôležité je, že nejdú na týždeň či dva. Väčšinou sú preč jeden alebo dva dni, kým im niekto deti postráži, a potom sa vracajú domov. Takto sa striedajú s ostatnými ženami," dopnila Katka.

"Motivácia je vždy rovnaká: robíme to pre seba a pre naše deti. Toto je naša krajina, naša zem. Napadol nás silný a nebezpečný nepriateľ a mužom na fronte musíme pomôcť," doplnila.

"To je veľmi ťažká otázka. Hovorilo sa o nezlomnej vôli Ukrajincov. Nemyslím si, že sú ešte stále takí nezlomní. Je to národ, ktorý je sčasti zlomený, frustrovaný, unavený. Ľudia sú nervózni, majú toho dosť. Zároveň sme sledovali viaceré rokovania o prímerí, ale nepriniesli žiadny posun," dodala Katka.

"Je to situácia, ktorá sa bude veľmi ťažko odpúšťať. Rusko zaútočilo na najcitlivejšie miesto na základné podmienky života. Deti spia vo svojich izbách v čiapkach, šáloch a vetrovkách. V bytoch je mínus päť stupňov. Nedá sa tam vydržať. Stretli sme mamu s troma deťmi. Bola bezradná, pýtala sa ma: Čo mám robiť? Kam mám ísť? Keď si deti dajú čiapku dole, ochorejú. V Kyjeve funguje vyše sto stanov, kde sa ľudia môžu zohriať, nabiť si telefóny, dostať teplé jedlo a čaj. Sú sídliská bez vody, tepla aj elektriny. Ľudia tam prežívajú v tme a chlade. Deti navyše nechcú byť v stanoch, nie je to prostredie pre ne, sú tam starší ľudia, vírusy. Dlhodobo to nie je riešenie," reagovala.

"Nejazdí po Kyjeve. Pomáha v oblastiach, kde je to najviac potrebné - bol v Sumy, v Charkov, v Odesa, teraz je v Kyjevskej oblasti. Presné miesto nebudeme z bezpečnostných dôvodov konkretizovať. Dokáže rozdať až 10-tisíc porcií jedla denne. V jednom vozni sa varí, v ďalšom sú generátory, inde pitná voda, kuchári tam aj spia. Fungujú 24 hodín denne a zabezpečujú teplé jedlo pre ľudí bez elektriny, vody a kúrenia," vysvetlila Katka.

"Na jednej strane cítite veľkú vďačnosť za pomoc na začiatku ruskej agresie. Na druhej strane sa to trochu mení, aj pre politickú situáciu. Máme kamaráta, ktorý si pri ceste na Ukrajinu vždy vytlačí nálepky s nápisom ‚Slovensko je s vami‘, aby ukázal, že nie všetci Slováci sú rovnakí. My sa snažíme byť oporou aspoň tým, že tam chodíme a informujeme. Za to sú veľmi vďační. Často hovoria: Príďte k nám domov, ukážte, ako je to zbombardované. Sú ochotní hovoriť," uzavrela Katka Kleknerová.