Ukrajina očami reportérky Katky Kleknerovej: Vojna ničí životy obyvateľov a deti mrznú v bytoch

SLOVENSKO / UKRAJINA / Reportérka TV JOJ Katka Kleknerová nakrúca na Ukrajine už takmer 15 rokov, bola pri Majdane, na Donbase, v Bachmute. Rozprávala sa s vojakmi, politikmi aj obyčajnými ľuďmi. A bola aj u nás v štúdiu.

Ako sa pred tvojimi očami mení Ukrajina, aká bola vtedy, aká je dnes?

"Tá Ukrajina sa mi mení pred očami a pri tom vývoji a dynamike tej súčasnej vojny sa mení ešte rýchlejšie. Ja od začiatku sledujem takú jednu líniu a to sú ukrajinské ženy a tie sa podľa mňa zmenili najviac, pretože muži samozrejme dostali povolávací rozkazy, bola mobilizácia, odišli bojovať, ženy zostali samé a ženy sú vlastne teraz tie, ktoré si povedali, že my nebudeme stáť takto v úzadí, ale my budeme pomáhať v tom tyle. Čiže rozhodli sa naozaj, jednak sú to dobrovoľníčky vojačky, ktoré takisto bránia, ale sú tu aj dobrovoľníčky, ktoré sa pridali k protivzdušnej obrane," povedala Katka.

Teraz hovoríme o Bučanských čarodejniciach, ktoré sme avizovali v úvode, tak nám predstavu, o čo ide presne.

"Znie to tak mýtický, ale naozaj nemá, to nič spoločné. Je to taký neformálny názov. Je to čisto ženská jednotka ženský batalión, ktorý sa zameriava na ostreľovanie nepriateľských dronov. Žijú niekde v lese, keď je letecký poplach konkrétne v ich prípade nad Kyjevom, nasadajú do pick-upu, idú na pozíciu, tam vyskočia z auta, rozbalia bojovú techniku, konkrétne guľomet a čakajú na ten nepriateľský nálet a ostreľujú drony. Mňa to fascinovalo tým, že sama som žena, som mama. Ja si neviem čosi také predstaviť. Naozaj majú môj veľký obdiv. Keď sme s nimi nakrúcali, tak bola strašná zima. Bolo tam -20 až -25 stupňov. Oni nám rozprávali, že im občas ruky primŕzajú k tým zbraniam, predsa sú to kovové zbrane, ale napriek tomu to dávajú. Funguje to tak, že ich je 120 a striedajú sa, čiže nie je to tak, že sú stále týždeň, napríklad niekde v lese," pokračovala Katka.

"Nie sú to profesionálne vojačky. Všetky sú dobrovoľníčky, čiže oni v súkromí sú to učiteľky, lekárky, právničky, manažérky. Bola tam aj muzikantka. Hrá na bajane, hrala 20 rokov v orchestri a jednoducho keď sa začala vojna, tak si povedala, že naši muži sú v prvej línii, ale my musíme byť tie, ktoré musia tiež prejaviť odvahu. A kto iný pôjde teda brániť našu krajinu, ak nie my. A vieme, že tá protivzdušná obrana je naozaj kľúčová na tej Ukrajine," reagovala Katka.

Kde nechávajú deti?

"Hovorili sme aj o deťoch, že majú malé deti tak toto je jeden z tých dôvodov, prečo sa nemohli pridať k ozbrojeným silám Ukrajiny. Prečo nemôžu byť profesionálne vojačky, pretože tie deti sú ešte malé, tak zostávajú s príbuznými. Ale čo je dôležité povedať, oni tam nie sú napríklad týždeň alebo dva. Je to vždy jeden alebo dva dni, kedy im tie deti niekto postráži a následne sa vracajú domov a takto sa striedajú s ostatnými ženami," odpovedala Katka.

Čo ti hovoria, keď sa ich pýtaš na motiváciu, prečo to robia?

"Tá motivácia je vždy jednoznačná. Vždy hovoria, že robíme to pre nás a pre naše deti, pretože toto je naša krajina. Toto je naša zem. Napadol nás veľmi nebezpečný a silný nepriateľ a jednoducho tým mužom na fronte musíme nejakým spôsobom pomôcť," doplnila Katka.

Tá ochota brániť ešte pretrváva na Ukrajine?

"Toto je veľmi ťažká otázka, pretože vždy sa hovorilo o nezlomnej vôle Ukrajincov. Nemyslím si, že sú ešte stále až takí nezlomný. Myslím si, že toto je už národ, ktorý je z časti zlomený, je frustrovaný. Ľudia sú nervózni, sú unavení, naozaj toho majú dosť. Na druhej strane sú tu viaceré rokovania o prímerí, ktoré sme sledovali, ale tie nepriniesli žiadny posun, žiaden výsledok," uviedla Katka.

Keď hovoríme o tom, že čím všetkým si oni prechádzajú, aká je tam teraz situácia?

"Je tam situácia, ktorá sa bude asi veľmi ťažko odpúšťať, pretože Rusko zaútočilo na to najcitlivejšie miesto. Deti spia vo svojich izbách v čiapkach, v šáloch, vo vetrovke. Tí ľudia majú v byte -5 stupňov, nedá sa tam vydržať. My sme stretli mamu s troma deťmi. Bola bezradná. Ona sa ma pýtala, čo mám robiť, kam mám ísť? Deti si dávajú čiapku dole, tak potom sú choré. Je tam strašná zima. V Kyjeve je taká služba. Je to vyše stovka stanov, kde tí ľudia sa môžu tam prísť zohriať, môžu si nabiť telefóny, majú tam teplé jedlo, horúci čaj a tak ďalej. Je tam sídlisko, ktoré je bez vody, bez tepla, bez elektriny. Takto po tme v chlade tam ľudia prežívajú. Ďalší problém je v tom, že tie deti nechcú byť v tých stanoch. Toto nie je prostredie pre deti, predsa sú tam aj starší ľudia, môžu tam byť rôzne vírusy, čiže toto nie je situácia, ktorá by im mohla pomôcť dlhodobo," reagovala Katka.

V jednej reportáži si ukazovala vlak, ktorý vlastne chodí po Kyjeve na rôzne miesta a prináša "teplo", aj potraviny, jedlo.

"Áno, nechodí po Kyjeve. Ten humanitárny vlak vlastne pomáha v tých oblastiach Ukrajiny, kde je to najviac potrebné. Predtým bol v Sumy, v Charkove, v Odese, teraz momentálne je v Kyjevskej oblasti, ale po rozhovore s nimi, keďže vieme, aká je tam situácia, tak nebudeme nejak lokalizovať to presné miesto, kde ten vlak stojí. Ale áno, špecifické je to, že oni dokážu na deň rozdať 10-tisíc porcií jedla pre ľudí, ktorí zostali bez elektriny, bez vody, bez tepla. Ten vlak funguje tak, že v jednom vozni sa varí, v jednom majú generátory, v jednom je pitná voda, v ďalšom tí kuchári, ktorí tam varia, spia a takto vlastne dokážu dvadsaťštyri hodín fungovať a poskytovať tým ľuďom teplé jedlo," uviedla Katka.

Aký je vzťah Ukrajincov k Slovákom? Ako vnímajú Slovákov, keď zistia, že si slovenská novinárka?

"Na jednej strane je tam veľmi veľká vďaka. Sú vďační za pomoc, ktorú dostali ešte na začiatku ruskej agresie. Na druhej strane sa to trošku mení, to musím priznať. Občas sa rozprávame aj o politike, a skrz tú politickú situáciu sa to trochu mení. Dokonca máme kamaráta, ktorý keď ide na Ukrajinu, tak vždy si vytlačí také nálepky a tam má napísané, že Slovensko je s vami, ako symbol. Nie všetci Slováci sú rovnakí a my sme určite tí, ktorí stoja za Ukrajinou a snažíme sa im byť oporou aj tým, že tam chodievame ako novinári a že o tom informujeme, za čo sú oni veľmi vďační a vždy, keď tam prídeme, tak nám ďakujú. Sú tam ľudia, ktorí hovoria Príďte sem, príďte do môjho domu, ukážte, ako je zbombardovaný. Sú veľmi ochotní hovoriť," dodala Katka