Pred 80 rokmi podpísal Edvard Beneš dekrét o konfiškácii nepriateľského majetku

BRATISLAVA / V období druhej svetovej vojny a v prvých povojnových mesiacoch, keď neexistovali riadne zvolený československý parlament a vláda, vydával prezident Československej republiky (ČSR) Edvard Beneš zákony formou dekrétov. Celkovo ich podpísal 143, týkali sa obnovenia hraníc ČSR na ich úroveň pred Mníchovskou dohodou, konfiškácie majetku a potrestaní kolaborantov s nacizmom alebo odobratia štátneho občianstva ČSR osobám, ktoré sa v období okupácie republiky prihlásili k maďarskej a nemeckej národnosti.

Medzi Benešove dekréty patrí aj ten, ktorý podpísal pred 80 rokmi - 25. októbra 1945. Išlo o dekrét, ktorý nariaďoval konfiškáciu nepriateľského majetku. Na jeho základe sa majetok Nemcov, Maďarov a kolaborantov skonfiškoval bez náhrady. Okrem toho prišli Nemci a Maďari aj o československé občianstvo. Došlo aj k vysídleniu tisícov Nemcov a Maďarov z územia Československa, pričom zo Slovenska odsunuli viac ako 30.000 Maďarov.

Podľa Norberta Kmeťa, samostatného vedeckého pracovníka a zástupcu riaditeľa Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied (SAV) v. v. i., sa dekréty vydávali preto, lebo nebola možnosť zvolať zasadnutie Národného zhromaždenia (parlamentu). Táto forma riadenia štátu predstavovala jedinú možnosť, ako pokračovať v legislatívnej činnosti štátu v mimoriadnej situácii. Presadenie Mníchovskej dohody znamenalo okrem iného porušenie zvrchovanosti ČSR. Obdobie neslobody sa začalo 30. septembra 1938 a skončilo sa 4. mája 1945, ako to vyplýva z uznesenia vlády ČSR z 27. júla 1945.

„Dekréty sa vydávali do 27. októbra 1945, a to preto, lebo dňa 28. októbra 1945 bola ustanovujúca schôdza Dočasného národného zhromaždenia ČSR. Zároveň nie všetky Benešove dekréty platili na Slovensku, lebo existoval kompetenčný spor medzi Slovenskou národnou radou a prezidentom Československa a vládou. Takúto formu vydávania predpisov využívali aj iné štáty, ktoré zastupovali vlády v exile preto, lebo ich štátne územie bolo okupované nacistickou mocou. Patrili k nim Holandsko, Grécko, Juhoslávia, Luxembursko, Nórsko, Poľsko, ale tiež Francúzsko,“ uviedol pre TASR Kmeť.

Kto bol kolaborant, zradca a okupant, teda ten, koho majetok podliehal konfiškácii na základe dekrétu z 25. októbra 1945, na Slovensku definovalo nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33 zo dňa 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov, kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. V dekréte o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych ľudových súdoch z 19. júna 1945 boli zasa podľa Kmeťa podrobne rozpísané tie činy, ktoré sa majú súdiť, aby sa potrestalo a vykorenilo nacistické a fašistické zlo.

Konfiškácii podliehal pôdohospodársky majetok alebo priemyselné podniky. Spôsob konfiškácie určovali dekréty prezidenta republiky a na Slovensku aj nariadenia Slovenskej národnej rady. Po druhej svetovej vojne však prebiehalo aj znárodňovanie priemyslu, baní, bánk či poisťovní na základe Benešových dekrétov z 24. októbra 1945. Bez ohľadu na to, komu a aký majetok bol konfiškovaný, prebiehali podľa Kmeťa aj spory o to, kto má byť správcom konfiškátov - či súkromný, štátny alebo družstevný podnik.

Dekréty prezidenta Beneša sú podľa Kmeťa súčasťou denacifikácie spoločnosti. Išlo podľa neho o kolektívne, ale tiež o individuálne potrestanie za spolupodieľanie sa na fašistickej moci. „Každé nariadenie má prirodzene svojich zástancov a odporcov. Táto téma vyvoláva aj po roku 1989 politické spory a vášne. Napríklad na Slovensku a v Českej republike to ovplyvňovalo okrem iného bilaterálne vzťahy s Maďarskom a Nemeckou spolkovou republikou. Snahy o revíziu povojnového súdnictva boli zaznamenávané, ale treba pripomenúť, že nikde v Európe k tomu nedošlo. Znamenalo by to spochybnenie výsledkov druhej svetovej vojny,“ zdôraznil pre TASR Kmeť.